Jozef Prokeš: „Nie je ľahké dosiahnuť suverenitu národa vyjadrenú národným štátom, no udržať si ju je ešte ťažšie“ /2/

Nitra 5. januára 2018 (HSP/Foto:TASR-Vladimír Benko)

Včera sme vám priniesli prvú časť rozhovoru s človekom, ktorý bol pred štvrťstoročím aktívnym účastníkom procesu vytvorenia samostatného slovenského štátu (viac TU). Dnes si môžete prečítať záverečnú časť rozhovoru s Jozefom Prokešom.

Mnohí ľudia dodnes nesúhlasia s tým, že o rozdelení Česko-Slovenska rozhodli politici. Tvrdia, že takú závažnú otázku mali riešiť samotní obyvatelia štátu v referende. Sú presvedčení, že by to bolo správne, spravodlivejšie a logickejšie. Ale pred štvrťstoročím referendum nebolo…

Nebolo. Ešte pred nedávnom by to vyžadovalo siahodlhé vysvetľovanie, no dnes stačí povedať: Katalánsko. Čo im pomohlo referendum?! A ak som už spomenul Katalánsko, treba aj porovnať zásah polície tam a na Národní tříde v Prahe 17. novembra 1989. Navyše treba vziať do úvahy i samotný zákon Federálneho zhromaždenia o referende k tejto otázke. Bol neférový. Referendum je síce najvyšším stupňom demokracie, vyžaduje však splnenie základného predpokladu a to objektivity informácií, ktoré sa dostanú k hlasujúcim. A toto splnené nebolo! Tak ako dnes, aj vtedy tzv. mienkotvorné médiá tlačili občanom kaleráby do hlavy. Možno si pamätníci spomenú na hororové scenáre v televízii, ako sa na slovensko-moravskej hranici pília koľajnice a podobné sprostosti. A treba otvorene povedať, že takéto vyvolávanie hystérie bolo na českej strane oveľa výraznejšie, ako u nás. Spomínam si na jednu návštevu funkcionárky Moravskej Národnej Strany u nás na SNS. Doviezol ju po veľkom zdráhaní jej syn. Podľahol mediálne vyvolanej hystérii a bál sa, že ho na Slovensku hádam aj zjedia. Pani ho schválne zobrala do prvej krčmy na obed. Mládenec, keď zistil, že nikomu neprekáža, že „mluví“, sa nezdržal a na adresu českých novinárov použil slovník, ktorý tu nemožno reprodukovať. A v takejto atmosfére zastrašovania by chcel niekto robiť objektívne referendum?!

Apropó referendum. Bolo nejaké referendum o prijatí Lisabonskej zmluvy alias ústavy EÚ? Koľko poslancov NR SR má aspoň akú-takú predstavu o nej? Čítal ju vôbec niekto z nich? A čo referendum o vstupe do NATO? Občania sú úplne na vedľajšej koľaji. Podpora samostatnosti bola už vtedy nadpolovičná, to ukázali voľby. Bola však viac latentná ako priamo vyjadrená. Prečo latentná? Lebo ľudia sa vo všeobecnosti obávajú rýchlych zmien. Boja sa o svoje pohodlie. Boja sa neznámeho, boja sa riskovať. Boja sa niesť za seba zodpovednosť a nechávajú osud nielen svoj, ale aj svojich detí, v cudzích rukách. A to platí aj dnes. Preto potrebujeme vlastný štát. Aby sme sa naučili niesť za seba zodpovednosť! A to znamená zodpovedne pristupovať aj k voľbám do zastupiteľských orgánov.

Štát to nie futbalová liga, kde sa môžeme tešiť z víťazstva svojho mužstva, ale cenu chleba to nezmení. Štát, to je v podstate akciová spoločnosť, v ktorej akcionármi sú všetci občania. Parlament je dozornou radou a vláda predstavenstvom. Ak si akcionári zvolia zlú dozornú radu a predstavenstvo, nemôžu sa čudovať ak spoločnosť skrachuje!

Mnohí si myslia, že lepšie by bolo zostať v spoločnom a silnejšom Česko-Slovensku – mnohé problémy by sa jednoduchšie vyriešili. Iní tvrdia, že Slovensko malo napredovať svojou vlastnou cestou a nie spolu s „českými bratmi“ a že je to pre nás lepšie. Ozaj?

Otázka by asi mala znieť inak: Prečo, napriek nepochybnému úspechu projektu „samostatnosť“, je stále toľko pochybovačov, prečo sa na nás z masmédií stále valí spochybňovanie prirodzenosti existencie národa a jeho miesta v ľudskej spoločnosti, prečo nekončiace presadzovanie neúspešného projektu „multikulti“? Je to jedna minca, dokonca jedna strana tej istej mince. Zničiť pocit spolupatričnosti. Zlikvidovať samostatnosť na každej úrovni. Neveríte? Tak sa pozrime, čo sa deje u nás a hoci to zdanlivo nesúvisí, je to stále o tom istom. Zoberme si obdobie od volieb v roku 1998. Prečo až od 1998? Lebo vtedy sa dostali k moci pohrobkovia odporcov samostatnosti a obdobie predtým sa týkalo predovšetkým budovania štátu, jeho inštitúcii, zakotvenia na medzinárodnej scéne, a nie podnikania, o ktorom bude reč.

Všetky politické strany pred voľbami deklarovali podporu malému a strednému podnikaniu. Aká však bola skutočnosť, keď sa dostali k moci? Jedna vláda škandalizovala živnostníkov, ďalšia spoločnosti s ručením obmedzeným, potom oboch. Nepriateľ bol vždy hľadaný len, podčiarkujem len, medzi drobnými a strednými podnikateľmi. A k potieraniu drobných podnikateľov patrí aj nestabilita zákonov. 25 rokov po vzniku samostatného štátu sa tu stále menia zákony ako na bežiacom páse. Niektoré aj viackrát do roka. Drobný podnikateľ, miesto toho aby sa venoval podnikaniu, musí neustále sledovať tieto zmeny, a to viac menej všetkých, lebo často dochádza k zmene zákonov, ktorými sa musí riadiť, v rámci novelizácie nesúvisiacich zákonov. A tu je na mieste otázka prečo, prečo práve malí a strední, teda stredná trieda? Lebo títo sú samostatní, sú schopní samostatne myslieť, samostatne sa rozhodovať a teda ťažko ich manipulovať. Nechcú slúžiť cudzím záujmom a preto sú nepohodlní. Bránia sa vláde nadnárodných korporácií. A suverénne národy bránia vzniku svetovlády. Nie, nejdem sa oháňať globálnym prediktorom, či dostatočne všeobecnou teóriou riadenia a pod. Ja len nezatváram oči pred faktami a robím si z nich vlastné závery.

Takže, ako národ nielen potrebujeme nezávislosť vyjadrenú vlastným štátom aby sme sa mohli rozvíjať, ale máme aj povinnosť voči ľudstvu sa rozvíjať a tak prispievať k jeho rozvoju. Ako každý iný národ. Každý národ je totiž iný, aj v rámci jednej rasy. Národy sa líšia svojou kultúrou, spôsobom myslenia prejavujúcom sa i v jazyku. A práve táto rozmanitosť je hnacou silou napredovania ľudstva. Aby som však odpovedal priamo na položenú otázku, pre Slovensko je prospešnejšie napredovať vlastnou cestou, lebo to umožňuje ďalší rozvoj slovenského národa. Umožňuje, ale nezaručuje! To už závisí od nás samých a od politikov, ktorých si zvolíme. Tragédiou je, ak nami zvolení politici plazivo rozpúšťajú našu suverenitu. A nešťastím sveta je, že sú aj národy trpiace tak hlbokými komplexmi menejcennosti, že si ich musia kompenzovať neustálym vyvolávaním konfliktov a snahou vládnuť iným národom. Alebo že by za tým rozoštvávaním stál niekto iný?

Aj doma, aj v zahraničí všetci uznávajú aspoň jeden pozitívny fakt v procese rozdelenia ČSFR: na rozdiel od iných štátov, sa uskutočnilo pokojne a takmer v priateľskej atmosfére. Asi ani to však nebolo také jednoduché? Ako sa to predsa podarilo?

Čiastočne som už odpovedal na začiatku, podstatou našej agendy bolo vytvorenie samostatného štátu, nie zničenie spoločného. Podarilo sa nám eliminovať negatívnu propagandu, nestavali sme na nenávisti voči Čechom. A mali sme aj základný predpoklad pre priateľský rozchod – v našej spoločnej histórii sa nevyskytli udalosti, ktoré by medzi nás dlhodobo postavili múr ako to bolo medzi Srbmi a Chorvátmi. Tam nešlo o horkokrvnosť, ale o to, čo sa odohralo za II. svetovej vojny.

Ďalšou splnenou podmienkou bolo, že Česi ako národ mali na to rovnaký názor ako my. A veľmoci, vlastne vtedy len jedna, na nás nemala čas. Jej záujem sa sústreďoval na Balkán. Neodmysliteľnú zásluhu na tom, že rozdelenie nielenže prebehlo hladko, ba, vzhľadom na iné prípady sa ponúka povedať, priam idylicky, ale utvorilo podmienky pre rozvoj priateľských vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi po rozdelení, majú dvaja muži, ktorí vtedy stáli na čele republikových vlád, Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Dvaja výnimoční štátnici v našich dejinách.

A na záver? Nie je ľahké dosiahnuť suverenitu národa vyjadrenú národným štátom, no udržať si ju je ešte ťažšie! Aby sme si ju udržali, musíme sa naučiť národnej súdržnosti a naučiť sa pomáhať jeden druhému. Musíme konečne suverénne prevziať na seba zodpovednosť za našu budúcnosť a neprenechávať rozhodovanie o nás na iných. Inak povedané, nepchať hlavu do cudzieho chomúta! Inak o 25 rokov už nebude čo oslavovať. A uznať pravdu, že ak nám niekto skáče po hlave, nie je to jeho chyba, ale naša, že mu to dovolíme!

Zhováral sa Eugen Rusnák