Ignác Milan Krajniak: Jednotne proti fašizmu. Links zu!

Bratislava 11. apríla 2016 (HSP/Foto:HSP)

Na Slovensku rastie volanie po jednotnej protikotlebovskej fronte. Proti fašistom vraj treba postupovať tvrdo a neúprosne. Slušný človek sa nemá špiniť akýmkoľvek kontaktom s fašistami

Tak si to rozoberme na drobné. Kto je to vlastne fašista? Podľa mňa je to človek, ktorý svojím konaním podporuje zločineckú ideológiu. S dôrazom na slovo KONANIE.

Zatiaľ sa mi zdá, že za fašistov sú považovní poslanci strany, ktorej členovia sympatizujú s fašizmom. Konkrétne sa to má prejavovať tým, že sympatizujú s prezidentom vojnovej Slovenskej republiky Jozefom Tisom. S dôrazom na slovo SYMPATIZUJÚ. Zatiaľ som nepostrehol, že by akýkoľvek poslanec NR SR obhajoval holokaust. To by bol trestný čin a bol by to dôvod na zrušenie danej politickej strany.

Vychádzajme teraz z predpokladu, že za fašistu považujeme aj toho, kto s Tisom iba sympatizuje, ale neobhajuje holokaust. Ak bude spoločenská dohoda, že aj takýchto ľudí treba kriminalizovať a ostrakizovať, som pripravený takúto dohodu rešpektovať.

V takom prípade nebudem v parlamente komunikovať s poslancami a ministrami za stranu Smer. Je totiž zrejmé, že viacerí funkcionári strany Smer s Tisom sympatizujú. Napríklad pán poslanec Podmanický, alebo primátor Krupiny pán Vazan. V takom prípade nebudem samozrejme komunikovať ani s poslancami za SNS. Aj v SNS je predsa veľký  počet sympatizantov prezidenta Tisu. Z rovnakých dôvodov nebudem komunikovať ani s nikým z KDH. A ani s nikým z ĽSNS.

Takže, milí liberálni intelektuáli a médiá, idete do toho? Ideme kriminalizovať a ostrakizovať Smer, SNS, KDH a ĽSNS?

Dúfam, milí liberálni intelektuáli a médiá, že nebudete pokrytci. A pridáte aj výzvy proti ľavej verzii zločineckej totalitnej ideológie dvadsiateho storočia, ktorá zapríčinila ešte viac mŕtvych ako fašizmus – teda komunizmus.

Vzhľadom na dlhodobo známe sympatie poslanca Blahu a štátneho tajomníka Ondruša ku komunizmu predpokladám, že sa všetci zapojíme aj do jednotnej protikomunistickej fronty. Predpokladám, že liberálni intelektuáli a médiá budú pri výročiach februárového komunistického puču v Česko-Slovensku z roku 1948 vyzývať predsedu vlády Roberta Fica, aby sa ako komunista ospravedlnil slovenskému národu za zločiny komunizmu.

Verím, že pri každom výročí popravy nevinného človeka z päťdesiatych rokov budeme všetci v jednom šíku požadovať od všetkých predstaviteľov Smeru, aby sa dištancovali od zločineckej komunistickej ideológie. A verím, že budeme jednotne upozorňovať na to, že sa slovenská spoločnosť dostatočne nevyrovnala so svojou komunistickou minulosťou.

Predpokladám tiež, že liberálni intelektuáli a médiá budú požadovať okamžité premenovanie námestia, na ktorom sídli NR SR – teda námestia Alexandra Dubčeka. Veď tento politik sa predsa podieľal na komunistických represáliách v päťdesiatych rokoch.

Odmietam sa podieľať na pokryteckej takzvanej protifašistickej národnej fronte. Odmietam sa pripojiť k selektívnemu obviňovaniu jedných sympatizantov Tisu z fašizmu, a pritom iným stranám s členmi sympatizujúcimi s Tisom sa to preprečie.

Odmietam sa podieľať na pokrytectve, ktoré akože bojuje proti fašizmu, ale obhajcov zločinnej komunistickej ideológie si vôbec nevšíma.

A ešte jedna vec: Vidím medzi vyzývateľmi na boj proti fašizmu aj ľudí, ktorí považujú slovo katolík za nadávku, ale pritom hrdo nosia na hrudi tričko s komunistickým vrahom Che Guevarom a vraha Robespierra považujú za bojovníka za pokrok a humanizmus. S takýmito ľuďmi nechcem mať nič spoločné.

Ignác Milan Krajniak

P.S. Jozefa Tisu nepovažujem za politika, ktorým by sme sa mali akýmkoľvek spôsobom inšpirovať. Vo svojej knihe “Úspešní politici slovenských dejín” sa venujem napríklad Karolovi Sidorovi, ktorý dokázal povedať Hitlerovi NIE. A venujem sa aj generálovi Golianovi, ktorý dal slovenskej armáde rozkaz strieľať, keď v roku 1944 vstúpili nemecké vojská na Slovensko. Sidor a Golian sú pre mňa príkladmi osobností, ktoré považujem kvôli týmto ich politickým rozhodnutiam za inšpirujúce.

V tejto knihe sa venujem aj Dubčekovi. Nepovažujem ho za žiadneho velikána slovenských dejín, ale v roku 1968 dokázal vzbudiť v ľuďoch nádej, že politika nemusí byť iba svinstvo. Preto mi nevadí, že NR SR sídli na námestí, ktoré nesie jeho meno.