Lebo tak stojí otázka. Výber nie je medzi detským domovom alebo homosexuálnym párom. V detských domovoch ostávajú deti, ktoré nie sú právne voľné na adopciu, lebo ich rodičia „javia o dieťa záujem“, alebo si ich nikto nechce adoptovať, lebo sú žiaľ postihnuté, Rómovia, mentálne retardované a pod. Aj to väčšina detí, ktoré sa evidujú ako v detskom domove, sú vlastne v profesionálnej rodine, ktorá sa podľa zákona preferuje. Ešte je tu jeden medzistupeň a to je pestúnska starostlivosť.
Na Slovensku máme dlhé zoznamy čakateľov na adopciu a na adopciu sa čaká roky, dlhé roky, keď ide o bábätko. Takže zoznam potenciálnych adoptívnych rodičov je oveľa dlhší ako „prijateľnejších“ detí na adopciu. Je totiž otázne, či by si homosexuálne páry chceli adoptovať problematické deti. Ak by aj chceli, tak v podstate majú možnosť ich už dnes dostať do pestúnskej starostlivosti, či profesionálnej starostlivosti, lebo homosexuálny životný štýl sa asi nepreveruje.
Ten je totiž politicky nekorektné posudzovať, no posudzovať sa môže, keď je niekto alkoholik, prostitút či narkoman. Z toho len drogy sú nelegálne, no alkohol a prostitúcia sú legálne. Zdá sa, že sa však posudzujú ako prekážka pre riadnu výchovu dieťaťa.
Potreba otca a matky je však zapísaná i do biológie tela. Len v tejto konštelácii sa dieťa môže počať, a preto má aj právo na matku a otca. To, že ich aj potrebuje, vyplýva z ľudskej psychiky, čo sa však dnes vo veľkej miere spochybňuje pre politické dôvody. Tou politikou sú tzv. „homosexuálne práva“, ktoré potláčajú základné ľudské práva dieťaťa na otca a matku. Treba zdôrazniť, že právo homosexuálov na adopciu nebolo zadefinované ani Európskym súdom pre ľudské práva a je vlastne na svojvôli legislatívcov.
Dôležitý argument proti homoadopciám je aj to, že budú prednostné. Situácia pre čakateľov na adopciu sa ešte viac zhorší, lebo páry rovnakého pohlavia na základe antidiskriminačného zákona budú uprednostnení. Takto to už teraz vyzerá na Západe s homosexuálnymi pármi v rôznych oblastiach ale aj s inými vybratými „znevýhodnenými skupinami“. Nikto nebude riskovať odmietnuť člena „znevýhodnenej skupiny“, lebo by musel dokazovať na súdoch, prečo nebol adekvátnym kandidátom na zamestnanie, adopciu, vzdelanie a pod. Tak vznikajú neoficiálne kvóty, ktoré úplne menia spoločnosť, šíria v nej strach, nenávisť, využívanie a arogantnosť.
Ing. Jana Ray Tutková, M.A.