Môj profil 
Predplatné
Keď začala “arabská jar,” dospeli európski analytici k spoločnému záveru, že základ revolúcie tvorí túžba po demokracii, píše Focus. Avšak po čase sa ukázalo, že sa nielen mýlili, ale dopustili sa “hroznej chyby,” domnieva sa autor článku Christian Osthold .
Pohľad na súčasnú geopolitickú mapu sveta neposkytuje EÚ dôvod na optimizmus, pokračuje Focus. Ozbrojený konflikt na Ukrajine trvá už tretí rok. Sýrska kríza tiež nie je doteraz urovnaná. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že obe ohniská napätia majú len málo spoločného, pozornejší rozbor svedčí, že pokiaľ ide o stratégie Ruska a EÚ, sú si veľmi podobné. Analýza situácie ukazuje, že západné vlády neurobili doteraz závery z vlastných chýb, kdežto Moskva ponúka efektívnejšie riešenie.
Keď v Sýrii vypukla občianska vojna, poponáhľal sa Brusel, Berlín a Paríž, nehľadiac na nejednoznačnosť situácie, solidarizovať sa s povstalcami, ktorých médiá “bezpodmienečne chválili ako bojovníkov za slobodu,” pripomína Osthold. Na Západe rozhodli, že protest proti režimu sýrskeho vodcu Assada je “prejavom demokratického úsilia.” A preto hodnotili každý pokus Damasku o obnovenie poriadku v krajine ako “prejav politickému despotizmu” a ako “dôkaz mylného predpokladu, že sýrsky ľud povstal proti svojmu utlačovateľovi.
Len neskôr sa podarilo zistiť, že na zmene vlády v Sýrii boli zainteresované nielen výhradne liberálne hnutia, ale aj celkom protidemokratické, napríklad, rôzne džihádistické skupiny, píše autor. Zdalo by sa, že uvedomenie si skutočného stavu vecí v krajine malo viesť ku kritickému prehodnoteniu celej situácie západnými analytikmi, avšak ukrajinská kríza roku 2014 ukázala, že sa to nestalo. Namiesto vyvodenia záverov z “obrovského omylu” postavili sa hlavy štátov EÚ znovu, keď začal “euromajdan,” na stranu demonštrantov.
Rovnako ako v prípade “arabskej jari” bol Západ pod dojmom z reportáži v médiách o odvážnych Kyjevčanoch obraňujúcich svoje práva hlboko presvedčený, že protest proti vláde prezidenta Janukovyča sa konal v liberálnom duchu. Neskôr vysvitlo, že aj tentoraz došlo k omylu. Po zvrhnutí kyjevskej vlády sa do politického popredia dostali ultranacionalisti a pravicoví radikáli vyhlasujúci, že majú právo na svoj hlas. Kvôli tomu sa čoraz väčší počet pozorovateľov prikláňa k názoru, že oficiálna verzia západných masmédií nezodpovedala celkom realite, ale napriek tomu vytvárajú predpoklady pre politické rozhodnutia a tak do značnej miery určujú politiku Západu.
A tu sa do hry zapojilo Rusko, pokračuje autor. A Kremľom zvolená stratégie na Ukrajine a v Sýrii má všetky šance na úspech, je presvedčený Osthold. Súvisí to s tým, že Rusko, na rozdiel od takých krajín ako Nemecko, nevychádza vo svojich akciách z morálnych úvah, ale z triezvej reálnej politiky. Základ tohto prístupu spočíva v presvedčení, že všetky strany konfliktu sú v podstate rovnaké. V Moskve vedia, že po víťazstve sa bude každá z týchto frakcií usilovať o absolútnu moc, a nemajú ohľadne toho žiadne ilúzie. Kremeľ preto “rozumne stavil na menšie zlo,” vysvetľuje Osthold.
Asadova vláda je nepochybne jedinou silou, ktorá je schopná vytvoriť fungujúci štát, píše novinár. Dôkazom toho sú milióny Sýrčanov, ktorí dnes pokojne žijú v regiónoch kontrolovaných vládou. To ale úplne neznamená, že máme zabudnúť na vojnové zločiny Damasku, avšak ukazuje, že si ľudia želajú predovšetkým poriadok, bezpečnosť a stabilitu. Všetky tieto úvahy platia aj pre Ukrajinu, ktorej nová vláda trpí rovnakými nedostatkami ako predošlá, pokračuje autor. Ide o korupciu, rodinkárstvo, právny nihilizmus a silný vplyv mafie.
Z toho všetkého vyplýva, že sa Rusko drží na Ukrajine a v Sýrii “doktríny reálnej politiky,” uzatvára autor. Avšak Západ rovnako predstavuje Kremeľ ako “amorálneho hráča v špinavej vojne” a to všetko preto, že na rozdiel od západných štátov, ktoré majú skôr len teoretickú predstavu o tom, ako sa vedú vojny, sa Moskva nesnaží “civilizovať” vojnový konflikt.
Veľké úsilie EÚ na zmiernenie útrap ľudí v krízových regiónoch si zasluhuje tú najvyššiu pochvalu, ale to neznamená, že máme podľahnúť “ilúzii fiktívnej reality” a obviňovať Moskvu z toho, že reálna politika nemá často ušľachtilú tvár.
