Estónske ministerstvo obrany vypracovalo plán, ktorý zabezpečí víťazstvo Ukrajiny a návrat všetkých Ruskom okupovaných území vrátane Krymského polostrova. Akákoľvek iná možnosť bude strategickou chybou, ktorá vyjde celý svet draho. Tým by Západ ukázal cestu svojim nepriateľom a dal im príležitosť, aby ho v budúcnosti opäť ohrozovali, hovoria Estónci a boja sa hlavne o seba.

Plán je jednoduchý. Západ by mal dodať Ukrajincom aspoň 200 000 veľkokalibrových nábojov mesačne, aby si Ukrajinci udržali palebnú prevahu a vycvičiť dostatočný počet ukrajinských vojakov. Jednoducho, podľa Estóncov treba urobiť všetko pre to, aby ukrajinské ozbrojené sily “mohli zabiť alebo vážne zraniť aspoň 50 tisíc ruských vojakov každých 6 mesiacov”. To je podľa Estóncov kľúčom k víťazstvu, pretože Moskva v tomto prípade nebude môcť poslať na front dostatočne vycvičené posily. V dôsledku toho bude musieť Kremeľ priznať, že nie je schopný dosiahnuť svoje ciele na Ukrajine, myslia si v Estónsku a zdôrazňujú, že Západ by to nevyšlo ani veľmi draho. Bude stačiť 0,25 % HDP.

V Rusku sa však začínajú zaoberať úplne inými otázkami. O tom, že by Rusko vojnu na Ukrajine nevyhralo dnes už nikto ani neuvažuje. Dokonca ruský štátny rozpočet ani neráta z vojenskými výdavkami v roku 2025. Z toho vyplýva, že ruské vedenie je presvedčené o tom, že vojnu ukončí už v priebehu roku 2024. A čo potom ďalej?

To je práve otázka, ktorú si začínajú klásť v Rusi a najvážnejší problém vidia práve v Pobaltí. Prístup pobaltských štátov k Rusku, sankciám, ruskojazyčnej menšine Rusov úprimne irituje. Začína sa preto stále viac hovoriť o tom, že znovuzjednotenie Ruska s Kaliningradom je nevyhnutné. A o tom či sa tieto republiky vzdajú bez boja. V Rusku vidia, že bývalé sovietske republiky sú si čoraz istejšie, že NATO ich nebude brániť.

V pobaltských republikách narastajú pochybnosti o tom, že USA budú riskovať ich obranu, píše napríklad Dmitrij Rodionov v Svobodnej Presse a pokračuje. Napriek ubezpečeniam Joea Bidena elity pobaltských štátov čoraz viac pochybujú o tom, či sú západní spojenci ochotní obetovať sa za “malé krajiny, ktoré boli kedysi súčasťou Sovietskeho zväzu”.

Po skončení ŠVO na Ukrajine sa ozbrojený konflikt pravdepodobne presunie na ich územie. Úradníci v Lotyšsku, Litve a Estónsku sa tým snažia vystrašiť obyvateľstvo, píše agentúra Bloomberg.

A naozaj sa USA zapoja do vojny s Ruskom kvôli nejakým trpaslíkom? Ak nie, ako ospravedlnia odmietnutie pomoci?

– Treba poznamenať, že samotné pobaltské štáty robia všetko pre to, aby sa niečo také skôr či neskôr stalo,” hovorí Vsevolod Šimov, poradca prezidenta Ruskej asociácie pobaltských štúdií.

– Hrozby uzavretia Baltského mora pre Rusko, pokusy o blokádu Kaliningradskej oblasti – to všetko môže nakoniec skutočne prinútiť Rusko použiť silu. Veľmi však pochybujem, že sa Moskva chce skutočne zapojiť do konfliktu v Pobaltí.

“SP”: Ak Pobaltie nedôveruje “spojencom”, prečo s nimi potom naďalej rokovať? Alebo neexistuje žiadne východisko?

– Možno sú pobaltské elity skutočne rozčarované a uvedomujú si, že Západ ich nevníma ako plnohodnotných spojencov, ale ako výmenný artikel. Pri pohľade na Ukrajinu je ťažké sa nezamyslieť a nezačať si túto rolu skúšať pre seba. Pobaltské štáty sú však stále členmi EÚ a NATO a pre kolektívny Západ by ich jednoduché “vzdanie sa” znamenalo priznanie vlastnej bezmocnosti.

“SP”: Ak sa má Ukrajina rozdeliť, tak sám Boh velí rozobrať Pobaltie? Alebo ho Rusko nepotrebuje? Ale aspoň Narvu by si malo vziať?

– Pobaltie má pre Rusko nepochybne strategický význam. Po prvé, je to problém Kaliningradskej oblasti, ktorý priamo súvisí s faktom existencie troch pobaltských štátov nepriateľských voči Rusku. Po druhé, je to široký prístup k Baltskému moru a výhodné prístavy. Bez Pobaltia je Rusko v regióne iba jednou nohou. Okrem Kaliningradu predstavuje existujúca konfigurácia hrozby aj pre Petrohrad. Rusko preto objektívne potrebuje kontrolu nad Pobaltím, ale nemusí ísť o priamu anexiu. Vlastne práve preto, že Pobaltie je pre Rusko dôležité, sa ho Západ nevzdá.

“SP: Pomohli by USA Pobaltiu? Začnú kvôli týmto limitrofom tretiu svetovú vojnu? Alebo ešte nájdu spôsob, ako sa zdržať, ako to urobili Londýn a Paríž počas Divnej vojny?

– Je ťažké nepomôcť pobaltským krajinám, pretože sú súčasťou EÚ a NATO, nie sú Ukrajinou, ktorá zostáva v “šedej zóne”. Tu je úroveň záväzkov oveľa vyššia a sú formalizované.

“Zradiť” priamych členov euroatlantických štruktúr znamená podpísať sa pod vlastnú slabosť. A to bude mať početné negatívne dôsledky pre celý Západ. Celý svet si uvedomí, že hegemón už nie je ten čo bol.

“SP: NATO neustále rozširuje svoje iniciatívy v regióne a nazýva to “odstrašovaním ruskej agresie”. Môžeme očakávať, že tamojšie provokácie zatiahnu našu krajinu do vojny, keďže ona sama neútočí?

– Áno, situácia sa stáva čoraz hrozivejšou. V skutočnosti dochádza k “balkanizácii” celého pobaltsko-čiernomorského oblúka, ktorý je dnes skutočným sudom pušného prachu v Európe. Navyše na pozadí ruských úspechov na Ukrajine sa Západ môže rozhodnúť, že Moskvu treba zatiahnuť do ďalšieho konfliktu, aby dostala front dlhý tisíce kilometrov a konečne sa rozpadla. A do pece tohto konfliktu môžu byť hodení pobaltskí limitrofi.

“SP: Mimochodom, vyľudňovanie je tam strašné, čoskoro tam nezostane žiadne pôvodné obyvateľstvo. Tieto štáty nemajú budúcnosť, takmer všetci mladí ľudia emigrujú. Niekto by mal uvoľnený priestor obsadiť – pravdepodobne ľudia, ktorým tieto zeme historicky patrili? Môžeme dostať všetko, ako sa hovorí, bez boja?

– Bez boja to nepôjde, pretože ide o územie NATO, ktoré nikdy odnikiaľ dobrovoľne neodišlo – len sa rozširovalo.

– Všetko bude závisieť od toho, aké presvedčivé bude víťazstvo v strategických obranných silách,” hovorí vojensko-politický expert Vladimir Sapunov. – A do akej miery bude demonštrovať Washingtonu a Bruselu odhodlanie Kremľa. Ak bude dostatočné, potom v zásade nemožno vylúčiť žiadne možnosti.

“SP”: Sú USA pripravené vstúpiť do boja kvôli Pobaltiu? Neotvorí víťazstvo Ruska v ŠVO Pandorinu skrinku?

– Existuje článok 5 Charty NATO, nikto ho nezrušil. Hoci ho ešte nikto nikdy nepoužil. Ak dôjde k útoku na niektorú z krajín aliancie bez odpovede, nepochybne to otvorí Pandorinu skrinku. Preto sa my aj náš hlavný pravdepodobný protivník pripravujeme na akýkoľvek vývoj udalostí.

Nie je náhoda, že NATO pravidelne uskutočňuje vojenské cvičenia v Pobaltí. Patria medzi ne “Železný vlk”, “Zúrivý vlk”, “Zúrivý leopard”, “Ramstein Alloy”, “Namejs”, “Crystal Arrow”, “BALTOPS”, “Northen Coasts” a ďalšie.

Manévre NATO v Pobaltí sú z roka na rok agresívnejšie, a ak sa na prvých takýchto cvičeniach po vstupe bývalých sovietskych republík do aliancie deklaroval boj proti medzinárodnému terorizmu a pašovaniu drog, teraz sa počas nich skutočne nacvičujú údery proti Rusku vrátane útoku na Kaliningradskú oblasť (podľa klasifikácie NATO zóna D).

V Pobaltí sa realizuje americká vojenská koncepcia “4 po 30”, ktorá predpokladá rýchle (do 30 dní) nasadenie 30 mechanizovaných práporov, 30 leteckých eskadier a 30 vojenských lodí krajín NATO v obmedzenom priestore vojenských operácií.

Ako ukazuje príklad Ukrajiny, cieľom takýchto manévrov nie je len chrastenie zbraňami, ale príprava na skutočné bojové operácie. SRN oznámila, že do roku 2027 vytvorí v Litve zoskupenie pozostávajúce z 5 000 vojakov. Presnejšie povedané, potvrdila svoje predchádzajúce záväzky, keďže existovali (a stále existujú) určité pochybnosti o schopnosti Bundeswehru udržať v Pobaltí veľkú skupinu pripravenú na boj.

“SP: Je možné zorganizovať akúsi podivnú vojnu – to znamená vyhlásiť ju, ale nebojovať. Alebo konať cudzími rukami? Aké ďalšie možnosti existujú?

– Je zrejmé, že obe strany sa pripravujú na priamy boj v prípade čohokoľvek. Pre NATO je pobaltské územie príliš dôležité na to, aby sa zavedenie ruských vojsk na tomto území nechalo na vedľajšej koľaji.

Je však tiež zrejmé, že aliancia nepotrebuje plnohodnotnú vojnu s Ruskom o Pobaltie. Veľa bude závisieť od dôvodu začiatku nepriateľských akcií. Narva, Daugavpils, Suvalský koridor sú možné varianty.

V súčasnosti sa pravdepodobnosť, že NATO bude za Pobaltie bojovať, blíži k 100 %. Za nejaký čas sa však všetko môže zmeniť. Bude to závisieť od výsledkov ŠVO aj od bojového zaťaženia USA v iných častiach sveta. Medzi ne patrí Blízky východ a ázijsko-tichomorský región. A výbušný charakter Latinskej Ameriky stále pretrváva.

Ak existujú spoľahlivé informácie o tom, že NATO si môže “odskočiť” od otázky Pobaltia alebo sa bude brániť podľa ukrajinského scenára bez priameho zasahovania do konfliktu, je pravdepodobná aj priama vojenská aktivita Ruska v regióne.

“SP: Môžu nás sami vyprovokovať?

– Môžu. A ešte pred piatimi rokmi sme mohli s istotou povedať, že to bol ich hlavný cieľ. Začiatok fungovania strategických obranných síl – a najmä udalosti z roku 2023 – však ukázali, že Kremeľ je pripravený preukázať dostatočnú mieru rozhodnosti na zastavenie provokácií. A ak sa niečo stane, bude na to reagovať.

Otázkou je, či tento konflikt potrebujeme. Teraz nie, ale je dosť možné, že o niekoľko rokov už nebude východisko. Severoatlantická aliancia môže zvýšiť úroveň potenciálnej hrozby zo strany pobaltských štátov na neprijateľnú úroveň.

“SP: Ak si predstavíme možnosť vojny medzi Ruskom a NATO, ale nejadrovej. Ako by sa skončila? Kto tam má skutočne aké sily?

– Možnosť premietnuť takýto variant tu, samozrejme, je. Ak sa predtým verilo, že Rusko nemá v takejto konfrontácii šancu, po bojoch s obrnenými vozidlami NATO v ukrajinských stepiach si velenie aliancie nemôže byť ničím isté. Dokonca aj s prihliadnutím na zapojenie flotily a letectva NATO do konfliktu.

Pokušenie bojovať na obmedzenom území, samozrejme, existuje pre šéfov na oboch stranách. Nemali by sme však zabúdať, že akýkoľvek neúspech bude nielen vojenskou porážkou, ale aj kolosálnou geopolitickou a imidžovou ranou. Preto je aj pravdepodobnosť, že sa takýto konflikt podarí vybaviť iba konvenčnými zbraňami, nízka. Čo ho robí menej pravdepodobným.