Bratislava 8. apríla 2020 (HSP/Foto:Pixabay)
Niektorí si ešte spomenú na obrovskú kampaň, ktorú sme na Slovensku zažili, keď sa propagovalo prijatie eura, ako ten najlepší spôsob integrácie Slovenska do EU. Opakovať vtedajšie populitiscké slogany vtedajších politikov, ktorí rozpredali strategické podniky je zbytočné. Predbiehali sa v tom aké výhody to Slovensku prinesie. Dnes je tu kríza, ktorá otriasa nielen eurom, ale samotnými základmi EÚ
Netrvalo dlho a počas členstva v EU sme na Slovensku zažili politické turbulencie (tzv. pád radičovej vlády, ktorý bol priehľadnou komédiou na odsúhlasenie eurovalu) ohľadne záchrany eura (euroval, na ktorý si SR požičala, neskôr trvalý mechanizmus EMS), ktoré malo byť (podľa sľubov Mikloša, Dzurindu a iných) pilierom ekonomiky. Ako je to dnes? Keďže súčasná epidémia SarsCoV2 spôsobuje nevídané hospodárske otrasy v celej Európe, európska jednotná mena, akýsi symbol zjednotenia Európy, čelí možnému kolapsu. Problémom je eurozóna, ktorá je ohrozená budúcou hlbokou a dlhotrvajúcou hospodárskou recesiou. A práve z tohto hospodárskeho a dlhového pekla prezieravo utiekla Veľká Británia, po ktorej sa podivne zľahla mediálna zem.
Štáty južnej Európy politicky zápasia o finančnú podporu (Taliansko a Španielsko), pričom sú treťou a štvrtou najväčšou ekonomikou EÚ. Práve tieto štáty boli epidémiou SarsCoV2 obzvlášť zasiahnuté. Málokto postrehol, že prezidentka Európskej centrálnej banky (ECB) Christine Lagardeová v polovici marca zamietla žiadosť Talianska o finančnú pomoc s cieľom vyrovnať sa s pandémiou. A teraz sa čudujú, že v Taliansku pália vlajku EU, a že talianski politici otvorene a pritom diplomaticky hovoria prinajmenšom o prehodnotení všetkého, čo súvisí s EU a bruselskou byrokraciou.
Neskôr Lagardeová názorovo otočila o 180 stupňov a vyhlásila, že ECB sa „plne zaviazala zabrániť akejkoľvek fragmentácii v ťažkej chvíli pre eurozónu“, lebo si uvedomila o čo sa hrá v tejto kríze. Taliansky prezident Mattarella diplomaticky pripomenul, že Taliansko má právo očakávať solidaritu od EU a nie byrokratické prekážky. Následne začiatkom druhej polovice marca ECB oznámila v snahe upokojiť trhy so štátnymi dlhopismi, že poskytne 750 miliárd EUR na nákup dlhopisov vydaných národnými vládami. Lagardeová začala hovoriť o mimoriadnych časoch, ktoré si vyžadujú mimoriadne riešenia.
Každému racionálne zmýšľajúcemu ekonómovi je jasné, že bez rozsiahleho balíka masívnej finančnej podpory hrozí eurozóne kolaps, samozrejme za predpokladu, ak sa chce súčasný systém zachovať. Prečo? Lebo celé hospodárstvo je založené na ideológiách, ktoré nemajú nič spoločné so zdravým rozumom. Ideológia iluzórneho voľného trhu, neustáleho rastu HDP, klimatického alarmizmu, bruselskej centralizácie…, a to všetko z dôvodu neustále rastúceho dlhu voči, nazvime to, bankovému sektoru.
Nikto nerieši podstatu, čiže ako je teda možné takto fungovať, ak sa štáty a obyvateľstvo nachádzajú – neustále – v situácii dlhovej pasce. Situácia je nesmierne nebezpečná nielen z hospodárskeho alebo politického hľadiska, ale najmä zo systémového hľadiska. Vždy sa to rieši novými dlhmi, krízami alebo vojnami, kedy sa presúva reálna hodnota od tých, ktorí ju vytvorili, do rúk tých, ktorí sú veriteľmi. Toto však nie je cesta dlhodobého udržateľného rozvoja. Na pozadí svetovej pandémie tak prebiehajú rôzne procesy, ktoré postupne preformátujú systém riadenia, nielen v politickej rovine, ale v každej rovine spoločnosti.
Čo urobila EU v rámci riešenia? Koncom marca sa vedúci predstavitelia EÚ počas virtuálnej konferencie, ktorá sa konala prostredníctvom videokonferencie, nedohodli na spoločnej hospodárskej reakcii na prebiehajúcu epidémiu a hospodársku krízu. Niektoré krajiny eurozóny (napr. Španielsko Portugalsko,, Taliansko, Belgicko, Francúzsko, Grécko) chcú, aby sa kreoval spoločný dlhový nástroj s názvom „Coronabondy“. Iné štáty (napr. Nemecko, Rakúsko, Holandsko), odmietli myšlienku spoločného dlhu na financovanie hospodárskeho oživenia v južnej Európe.
Štáty južnej Európy, ktoré sú najviac zadĺžené, sa zdráhajú používať EMS, pretože by boli zaťažené dlhom, ktorý by bolo ťažké splatiť, pričom podmienky použitia radikálne by zasahovali do ich národnej suverenity katastroficky zadĺžených štátov. A tak je tu naďalej prítomný prízrak rozdelenej eurozóny, lebo hospodársky šok zo súčasnej situácie sa nepodarí neprekonať. Taliansku a Španielsku reálne hrozí, že sa z hospodárskej krízy spôsobenej epidémiou SarsCoV2 a najmä predchádzajúcim zadĺžením, nedostanú.
Finančná a hospodárska depresia v týchto štátoch bude mať len jeden výsledok: ešte väčšiu chudobu. Kameňom úrazu nie je len predchádzajúce zadĺženie (Taliansko má tretí najväčší trh so štátnymi dlhopismi na svete, v prípade Talianska je však v hre aj niečo úplne iné, lebo Talianske zásoby zlata, ktoré leží pod zemou, sú suverénne najväčšie v Európe.), ale aj prijatie eura, ktoré okamžite začalo v Taliansku spôsobovať vážne problémy, ktoré nikto nechcel riešiť. Taliansko, ktoré má HDP takmer 2 bilióny dolárov, sa vo finančnom svete považuje za príliš veľké na to, aby skolabovalo“. Toto pripomína záchranu najväčších bankových domov v USA a inde, kde v duchu sloganu „privatizácia ziskov a socializácia strát“ , štát nalieval obrovské financie do súkromných bánk a platili to daňoví poplatníci.
Pri Taliansku sa však tvrdí, že je príliš veľké na záchranu zo strany ECB, lebo… Rozdiel medzi Talianskom a súkromnými bankami, ktoré boli zachraňované vo svete počas poslednej krízy, je evidentný. Taliansky dlhový kolaps (štátny bankrot) jednoznačne spôsobí európsku bankovú krízu a krízu eura nevídaných rozmerov, pričom dôsledky na globálny finančný a hospodársky systém budú pravdepodobne apokalyptické.
V Španielsku, ktoré je ďalšou významnou ekonomikou eurozóny, je situácia podobná. Tiež sa stalo jedným z epicentier epidémie SarsCoV2 v Európe, pričom sa nakoniec rozhodli naliať 200 miliárd EUR na zmiernenie hospodárskych a sociálnych dôsledkov epidémie. Kde ich však zoberú? Španielsky premiér očakáva pomoc od EÚ. Epidémia spôsobuje katastrofu v celej eurozóne, ktorá zaznamenala bezprecedentný hospodársky kolaps vyúsťujúci do negatívnych predpovedí, že HDP eurozóny možno klesne v roku 2020 o dvojciferné číslo.
Hospodárska depresia vo Francúzsku bude pravdepodobne najväčšia od od konca druhej svetovej vojny, a to je Francúzsko druhé najväčšie hospodárstvo eurozóny po Nemecku. Ak dôjde k zničeniu centrálnych pilierov hospodárskeho EÚ bloku, tak pôjde o prežitie európskeho projektu, a preto sa tak v EÚ volá po solidarite, ktorú odmietajú najmä tí najsilnejší.
Vo finančných a hospodárskych kruhoch poletuje idea, že na zabránenie kolapsu eura sú potrebné tzv. Coronabondy, čiže nový dlh obrovských rozmerov, ktorý má pomôcť prekonať súčasnú katastrofu a neustále sa zdôrazňuje potreba spoločného riešenia a solidarity. Túto ideu presadzujú najmä tí, ktorí chcú vraj zachrániť euro a všetko, čo je s ním spojené. Opäť sa tak chce zachraňovať niečo, čo samo malo byť skalou a pilierom hospodárstva a ekonomiky.
Všetci očakávajú hospodárske zemetrasenie, pri ktorom sa budú politicky aplikovať štátne záchranné a asistenčné sociálne balíčky, o ktorých hovoria slovenskí politici, ktorí ani nevedia, čo sa v skutočnosti deje. Vzhľadom na ich nepredstaviteľný objem, je oprávnená otázka, kto ich bude ochotný poskytnúť a za akých podmienok? Tým sa totiž len zachraňuje systém, ktorý nie je životaschopný a predlžuje sa agónia.
Slovensko oznámilo úspešný predaj dlhopisov na finančnom trhu za 1,5mld eur, čo znamená obrovské navýšenie štátneho dlhu, a ďalšie dlhy vychádzajú spoza obzoru vládou navrhovaných riešení. A zrealizovali to práve tí politici, ktorí kritizovali svojich predchodcov pre nedodržanie vyrovnaného rozpočtu. Nákup stíhačiek (drobný detail súčasnej krízy) však pokračuje, ale vraj je možné, že sa prehodnotí. Strategické a štrukturálne návrhy a hospodárske riešenia stále neprichádzajú a je pravdepodobné, že ani neprídu.
Malé (hospodársky a politicky) štáty eurozóny (najmä stredná Európa) doplatia na súčasnú a budúcu hospodársku depresiu ešte viac ako štáty západnej Európy. Dá sa predpokladať, že ak sa nakoniec na európskej úrovni politicky dohodne riešenie (Coronabondy) tejto situácie, tak to bude znamenať dlhové zaťaženie eurozóny nevídaných rozmerov, a aj tak sa podstata problému nevyrieši. Len sa predĺži existenia toho, čo sa ukázalo, ako neudržateľný systémový prežitok. Oslavné ódy politikov však budú mediálne prezentované ako veľké víťazstvo, pomoc a solidarita.
A nebude to len euro, ale najmä celý civilizačný systém, v ktorom politicky, finančne a hospodársky funguje euroatlantická civilizácia, čiže nielen eurozóna. Epidémia SarsCov2 sa po uzavretí tejto politickej dohody okamžite a zázračne skončí, a dôvodom bude tvrdenie, že bez urýchleného obnovenia hospodárskej aktivity sa dostane Európa do totálneho civilizačného kolapsu. Ten bude akcelerovaný migráciou so všetkým, čo tento šialený proces obnáša. Inak hrozí, že sa na európskom kontinente zopakuje (po menej ako 80-tich rokoch) riešenie, ktoré nikto normálny nechce.
René Balák
