Hlavné správy: Istý váš kolega sudca si povzdychol, že sudcovia, resp. príslušníci právnickej obce, ktorí nesúhlasia s počínaním súčasnej vládnej moci v oblasti justície, nemajú v médiách dostatočný priestor. Je to podľa vás pravda?

Tóth: Žiaľ, je. Ako príklad by som uviedol, že nedávno sme boli s kolegyňou prostredníctvom video prenosu účastní televíznej relácie k justičným reformám. Fakticky šlo o klišé z dielne ministerstva, keďže sme v štúdiu nemohli byť, pani ministerka spravodlivosti sa zhostila i otázok, ktoré boli adresované nám bez toho, aby nám bolo umožnené reagovať.

Naše snahy zapojiť sa do diskusie ohľadom reformných zámerov ministerstva smerovali aj k verejnoprávnej televízii, tiež však bez úspechu. To je dôvod, ktorý nás núti voliť alternatívne prostriedky komunikácie, blogy na sociálnych sieťach, alternatívne médiá, Právne listy. Myslím si, že ide aj o naše pochybenia, keďže sme sa domnievali, že komunikáciu cez médiá potrebovať nebudeme, a tak nemáme vytvorené „chodníčky“ na toto prostredie.

Na druhej strane je zarážajúce, že pri témach týkajúcich sa justície a justičného prostredia nie sú prizývaní sudcovia, vyjadruje sa však kde-kto. Možno ide o relikt ešte nedávnej minulosti, keď sme ako sudcovia boli povinní zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru vo veciach prejednávaných súdmi. To je však už minulosť a treba mať na zreteli, že tento zákaz sa ani v minulosti netýkal komentovania spoločenského diania, osobitne ak ide o justíciu.

Hlavné správy: Áno, mnohí ľudia to naozaj tak vnímajú, že sudca je človek, ktorý by sa nemal k verejným veciam príliš vyjadrovať, aby nestratil svoj odstup, nadhľad, nestrannosť. Lenže situácia v justícii, to je čosi, k čomu by sa mali práve odborníci na túto oblasť vyjadrovať, ak nechceme, aby ostala celkom napospas laikom. Lebo sa potom môže stať, že poslanci Národnej rady, vo veľkej väčšine právni laici, schvália čosi také amatérske a problematické, ako nedávnu zmenu Ústavy, ktorá zakázala Ústavnému súdu vyjadrovať sa k ústavným zákonom schváleným parlamentom…

Tóth: Ja to vnímam ako nový problém, obmedzenie prieskumnej činnosti Ústavného súdu. Odôvodňovanie tohto kroku tým, že Národná rada ako zákonodarný orgán má väčší mandát, väčší počet členov a nie je žiaduce, aby Ústavný súd, s podstatne menším počtom sudcov, mohol hodnotiť výsledky jeho činnosti osobitne, ak ide o tzv. „materiálne jadro ústavy“, je mizerné.

Avšak sudcovia Ústavného súdu riešia iný okruh problematiky ako my, všeobecní sudcovia, takže toto je skôr otázka pre ústavného sudcu. Táto požiadavka kompetenčnej úpravy bola motivovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu, ktorý pristúpil k prieskumu iného ústavného zákona až v súvislosti s preverovaním sudcov prostredníctvom Národného bezpečnostného úradu a konštatoval, že touto formou vykonávané previerky sudcov nie sú akceptovateľné. Toto rozhodnutie sa niekomu nepáčilo.

Ďalším príkladom zámienky zúženia kompetencie Ústavného súdu bolo jeho rozhodovanie o nesúhlase s väzobným stíhaním niektorých sudcov, a tak následná úprava túto kompetenciu Ústavnému súdu odňala (avšak u poslancov zostal režim bez zmeny).

Súčasným trendom teda je: „ak sa nerozhoduje podľa našich predstáv, tak také rozhodnutie nepotrebujeme“.

Hlavné správy: V čom je tu problém: je to tým, že toto sú veci, ktoré by mali byť výlučne odborné a sú spolitizované?

Tóth: V zásade ide o politickú objednávku, bez akejkoľvek širšej diskusie. Prijatie takýchto zmien umožnilo momentálne obsadenie parlamentu. Nebolo predmetom diskusie ani mimo koaličného konsenzu, či v odbornej verejnosti. Nebudem ani osobitne spomínať, že tieto zmeny sa dejú v skrátených legislatívnych režimoch, ktoré boli predmetom kľúčovej kritiky u predošlej vládnej garnitúry. Ospravedlnenie „lebo covid“, nemusím komentovať.

Hlavné správy: Do parlamentu prišlo po voľbách 150 ľudí „z ulice“, z ktorých len minimum má právne vzdelanie, väčšina právnym témam vôbec nerozumie. A teraz sa majú vyjadrovať k odborným veciam. Ak neprebehne verejná a ani odborná diskusia a výsledok hlasovania je skôr politickým zápasom, tak vidíme, že parlament je schopný prijať prakticky čokoľvek. Mnohí ľudia to kritizujú ako krajne nebezpečné. Aký je váš názor?

Tóth: Myslím si, že tá kritika je namieste. Toto treba kritizovať, lebo používaný skrátený legislatívny proces je v demokratickej krajine absolútne nežiaduci. Viem si predstaviť, že to niekomu takto môže vyhovovať, ale je to zlý, nebezpečný trend, ktorý treba odmietnuť.

V legislatívnom procese by mal byť prijatý legislatívny zámer niečo upraviť, niečo vytvoriť. Následne by tento zámer mal byť konfrontovaný s analýzami, vyjadreniami a názormi odborníkov. Až potom, ak sa preukáže opodstatnenosť zámeru, tvorí sa paragrafové znenie aj v spolupráci s inými rezortmi. Po jeho vytvorení nasleduje rezortné a mimorezortné pripomienkové konanie, ktorému by mal byť poskytnutý dostatočný časový priestor. Táto odborná verejnosť rieši aj iné veci, a na to, aby zvládla nastolenú problematiku, potrebuje čas, aby si ujasnila, kam až dôsledky prijatia zmeny môžu zasahovať. Tu môže dôjsť k tzv. rozporovému konania v prípade zásadných pripomienok. V súčasnosti sme svedkami doslova explózie legislatívnych snáh a výstupov, ktoré nie sú najmä pri zásadných zákonoch výsledkom takéhoto postupu.

Hlavné správy: Čo si myslíte o obsahovej stránke legislatívnych zmien, ktoré sa dejú v rámci reformy, ktorú realizuje súčasná vládna moc?

Tóth: Momentálne je v justícii predmetom číslo jedna súdna mapa. V zahraničí sa podobným snahám hovorí „court packing“ (taká zmena počtu alebo zloženia sudcov na súde, ktorá ho robí viac nakloneným konkrétnym cieľom alebo ideológiám a zvyčajne prináša zvýšenie počtu kresiel na súde, pozn. red.). Na rozdiel od politickej garnitúry sú sudcovia volení na dobu neurčitú, čo prináša i názorovú a ideologickú nezhodu, či rozdielnosť medzi sudcami a politikmi, a tak v snahe politikov ovládnuť justičné prostredie „svojimi“ ľuďmi nastupujú tieto aktivity. Ja v tom vidím túto snahu.

Účelovo sa vytvárajú nové miesta, nové režimy ich obsadzovania a nie je to len tzv. novou agendou. Uvediem príklad; sudcov správneho kolégia Najvyššieho súdu bolo doteraz 22, teraz je zámer navýšiť ich počet na 30. Ide len o zväčšenie rozsahu agendy? Ďalej, krajské súdy tvorilo počtom približne 56 sudcov správnych kolégií, teraz sa predpokladá, že na troch správnych krajských súdoch ich bude 90. Reálne tu takéto počty správnych sudcov nie sú, nie je ani toľko tzv. čakateľov. Ako sa teda bude obsadzovať táto kategória súdnictva? Vytvára sa tu priestor, aby za sudcov mohli byť ustanovení osobitným režimom osoby aj z iného právnického prostredia. Ťažko v tom vidieť čokoľvek iné, než „court packing“.

A ak sa zmena súdnej mapy zdôvodňuje tým, že na žiadnom krajskom súde neexistuje špecializácia…, tu sa mi to jednoducho už nedá inak povedať než, že to je jednoducho nepravda, a že v tomto prípade pani ministerka účelovo klame, aby presadila svoju predstavu súdnej reformy.

Hlavné správy: Myslíte si, že to sú z jej strany naozaj účelové klamstvá a nie iba nevedomosť alebo odlišný názor?

Tóth: Ministerka chce dosiahnuť svoj cieľ, ktorým je jej predstava o usporiadaní súdov. Presnejšie, ministerka možno nie je autorka tej predstavy, nakoľko v nedávnej minulosti tu už bola snaha zlúčiť bratislavské okresné súdy do jedného veľkého mestského súdu, počas jednej z minulých vlád. Túto snahu sa nepodarilo presadiť vďaka odhaleniu jej nepripravenosti a skrytého zámeru. Toto je akýsi návrat k tejto myšlienke v podstatne širšej miere, ktorá je doplnená o podstatne širší počet okresných súdov a odvolacie súdy. K tomu treba povedať, že navrhovaný model troch odvolacích súdov a 30 okresných súdov tu nebol ani v roku 1996, a to nespomínam úplne iný pracovný rozsah.

Tento zámer sa skrýva za nejaké údajné analýzy, lenže nie, tu neboli žiadne analýzy! Toto je zámer, ktorý sa tvári, že nejde o žiadnu veľkú reformu, že ide len o návrat k čomusi, čo tu už bolo – lenže takto, ako to je navrhované, to tu nikdy nebolo.

Za účelom presadenia tohto plánu sa používa rétorika, ktorá je nepravdivá. A ak hovoríme o tom, že niekto nehovorí pravdu, tak musíme konštatovať, že klame. Teda v tomto kontexte vnímam vyjadrenia ministerky ako účelové klamstvá s cieľom dosiahnutia takého usporiadania súdov, aké si predstavuje pani ministerka.

Hlavné správy: Vidíte aj nejaké možné pozitíva navrhovanej súdnej reformy?

Tóth: Faktom je, že máme aj malé súdy, myslím tým také, ktoré môžu mať aj menej ako desať sudcov. A keď pri tomto počte sudcov dôjde k jeho neprítomnosti na pracovisku (PN, materské, či rodičovské povinnosti, stáže a pod.), môže to mať priamy vplyv na chod súdu, ktorého dopad sa prejaví v tom, že veci neprítomného sudcu treba prideliť inému. Teda väčší súd poskytuje určitú výhodu.

Samotná myšlienka špecializácie súdov je dobrá a sudcovia ju podporujú. Veď v tomto smere sa začal vedecký projekt s názvom „Váha veci“, v ktorom šlo o zistenie, ktoré veci tvoria pre sudcu akú záťaž, koľko vecí je reálne schopný vyriešiť, aký čas potrebuje na štúdium prípadu či rozhodnutie a pod. Tento prieskum bol realizovaný vo viacerých krajinách a podľa takýchto zistení je justícia v týchto krajinách personálne obsadzovaná a financovaná.

Navrhovaná reforma nevyčkala ani na výsledok takéhoto skúmania, jednoducho tu sa rozhodlo, že reforma bude. Zakrýva sa to výsledkami Komisie pre efektívnu justíciu CEPEJ, lenže tá sama hovorí, že ak má dôjsť k akejkoľvek reforme, musí najprv byť predmetom podrobných analýz a hlavne v spolupráci so sudcami. Správa CEPEJ nie je takou analýzou. Navyše, práve táto komisia spolupracovala na projekte „Váha vecí“. Toto je reálny nedostatok tejto reformy, že stojí iba na predstavách a presvedčení pani ministerky.

My hovoríme: áno, justícia sa dá zefektívniť a ide aj o lepšiu špecializáciu, ale i jej rozsah má svoje obmedzenia. V zásade ide o päť agend (trestnú, obchodnú, civilnú, poručenskú a správnu), kde špecializáciu podstatná časť súdov určených na zrušenie aj personálne rešpektuje. Tam, kde to nejde a nejde o personálnu nedostatočnosť, ale tento stav je výsledkom nízkej súdivosti, práve tam je priestor pre reformu, avšak po prísnej analýze dôvodov. Inak, ak sa navrhuje zrušenie takého súdu, kde je špecializácia zabezpečená, tam „reforma“ zmysel nedáva, ak pravdaže nechceme vidieť za tým úplne iný zámer – mňa to navádza na spomínaný „court packing“.

Hlavné správy: Súčasná vládna moc zatvára príslušníkov justície z uplynulého obdobia ako na bežiacom páse. Často jej na to slúžia výpovede kajúcnikov, ktoré mnohí označujú ako nedôveryhodné, že je to v podstate korupcia zo strany vládnej moci: povedz nám niečo na ľudí, ktorí nás zaujímajú, a my ti za to čosi odpustíme. Aký je váš názor na toto?

Tóth: Kajúcnik je určitým spôsobom prínosom. Niekde máme do činenia s prostredím, do ktorého niet možnosti vniknúť, ktoré je príliš uzavreté, a v takom prípade kajúcnik môže pomôcť.

Tu je iný problém: kajúcnikovi, teda človeku, ktorý uzná, že je páchateľom, sa u nás niekedy viac verí, než tomu, koho tento označí za páchateľa. My sme boli v prípade jedného kriminálnika už v minulosti upozornení Európskym súdom na to, že výpoveď kajúcnika nemôže slúžiť ako jediný dôkaz pre posudzovanie skutkov ním označenej osoby. Jeho výpoveď musia potvrdiť ešte aj iné dôkazy.

Pokiaľ ide o tie viaceré medializované, resp. verejnosťou vnímané prípady, momentálne sú v štádiu prípravného konania, a teda je predčasné ich hodnotiť. Faktom ale je, že niektorí väzobne stíhaní obvinení popierajú skutky, ktoré sú im kladené za vinu a stíhanie je vedené len na základe výpovedí kajúcnikov, bez existencie iných dôkazov. Mne je to ťažko hodnotiť, lebo ide o živé veci a spisy nepoznám, takže opatrnosť v záveroch je nevyhnutnosťou.

Faktom, ale zostáva, že pri posudzovaní dôvodnosti väzobného stíhania sa skúmajú spoločne: existencia opodstatnenosti podmienok vznesenia obvinenia a následne dôvody, či dotyčný môže utiecť (úteková väzba), či by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti (preventívna väzba), alebo či by mohol ovplyvňovať alebo mariť stíhanie (kolúzna väzba). Tieto podmienky (opodstatnenosť podmienok vznesenia obvinenia a niektorý z dôvodov väzby) musia byť splnené súčasne, kumulatívne. Bez vzájomnej existencie podmienok a dôvodu väzbu nemožno uvaliť. A tu sa opäť vynára posudzovanie úlohy a postavenia kajúcnikov.

Hlavné správy: Verejnosť je až pobúrená tým, že napríklad aj taký človek ako generál Lučanský, ktorý bol ako neodsúdený, a teda „technicky“ nevinný, vzatý do väzby len na základe tuším troch usvedčených zločincov. Veď takýmto spôsobom sa potom dá vziať do väzby prakticky ktokoľvek, na základe vyhlásenia kohokoľvek, kto má motiváciu, napríklad pomstiť sa. Mnohým to príde ako veľmi nešťastný a nebezpečný zvyk. Čo si o tom myslíte?

Tóth: Aj verejnosť by si mala uvedomovať, že kajúcnik je páchateľ, ktorý chce dosiahnuť nižší trest, výhodu v rámci trestného konania. Je neprípustné, aby bol taký človek hlavným aktérom trestnej činnosti, keďže prirodzene má záujem svoju zodpovednosť rozložiť na ďalšie osoby. Trestný poriadok v zásade poskytuje kajúcnikovi možnosť získať výhodu, a preto sa tento bude snažiť sa vykúpiť. Práve z tohto dôvodu je veľmi dôležité, aby stíhanie nebolo založené výlučne na výpovedi kajúcnika. Musia existovať aj iné dôkazy, aby to malo zamýšľaný význam.

Hlavné správy: V médiách sa „inštitút“ výpovede kajúcnika velebí s tým, že veď kajúcnik už je vo väzení, a teda on už nemá dôvod klamať, preto sa mu dá veriť. Opakovane sa to v médiách vyskytuje, myslím že to otvorene takto vyslovila aj pani ministerka. Lenže dovolím si namietnuť, že toto vôbec nesedí: veď naopak, kajúcnici majú „sakramentsky“ dobrý dôvod klamať, ak si tým môžu uľahčiť trest, v niektorých prípadoch dokonca až o niekoľko rokov. Čo si myslíte vy?

Tóth: Úplne s vami súhlasím a odpoveď som vám dal už vyššie. Kajúcnik je motivovaný ponúknutým benefitom a on tú motiváciu reálne chce využiť. A nie sú to iba sľúbené úľavy z výšky trestu: veď si vezmite, že tu máme kajúcnikov, ktorí za to, že vypovedali, majú odložené vznesenie obvinenia a behajú na slobode. Teda oni už to zvýhodnenie požívajú: Nebudeš hovoriť? Budeš väzobne stíhaný. Budeš hovoriť? Budeš vonku… Nie je to priamy dôkaz toho, že kajúcnik motiváciu má? A to som vynechal nezaistenie majetku získaného korupčným správaním…

Hlavné správy: A je toto podľa vás dobrá prax? Laikovi, ktorý to hodnotí „sedliackym rozumom“ to príde úplne nehorázne…

Tóth: Áno, v určitých momentoch to vyvoláva až pobúrenie. Faktom je, že v našom práve tento inštitút je. Platia prípady, že aj kajúcnik vie objasniť trestnú činnosť a keby ste mu neponúkli výhodu, tak hovoriť nebude. Aby štát fungoval, musí potierať kriminalitu a akýkoľvek legálny prostriedok je na to dobrý – musí však spĺňať štandardy demokratického štátu. Nesmie byť trestné stíhanie založené len na výpovedi kajúcnika, ktorý má ako páchateľ trestnej činnosti motiváciu v možnosti nevznesenia obvinenia, či štátneho krytia. Tu je nutné postupovať nanajvýš opatrne, a to i v prípadoch ak je takýchto kajúcnikov viac.

Hlavné správy: Sudca má súdiť podľa dôkazov a nie podľa dojmov. Ale predsa: aký máte pocit z toho, ako odišiel zo sveta bývalý policajný prezident generál Lučanský? Ministerka tvrdí, že to bola samovražda, ale tomu veľa ľudí neverí. Čo si o tom myslíte? Človeku sa ťažko akceptuje fakt, že nejaký kajúcnik, možno zo zištných dôvodov obviní generála polície a toho za to zavrú do väzenia, kde za divných okolností zomrie…

Tóth: Ako sudca sa k tomu bez bližších znalostí veci nemôžem vyjadriť. Poviem len toľko, že ku generálskej hodnosti, ktorá je v rámci Policajného zboru tou najvyššou, sa človek prepracuje svojou prácou. Som z toho v rozpakoch, to, čo sa stalo, ma veľmi zneisťuje.

Hlavné správy: Nie je režim kolúznej, preventívnej a útekovej väzby príliš tvrdý a nezmyselne trestajúci? Veď človek, kým nie je právoplatne odsúdený, tak je z pohľadu zákona nevinný a väzba slúži iba ako prevencia, či nie? Ak áno, tak potom prečo nemá vo väzbe, ak už nie všetok komfort ako na slobode, tak aspoň znesiteľné podmienky?

Tóth: Je predmetom diskusie, či práve prípad generála Lučanského nevyvolá potrebu sa podrobnejšie pozrieť na inštitút väzby aj vzhľadom na to, že ako ste správne povedali, do právoplatného odsúdenia sa na človeka v zásade hľadí ako na nevinného.

Ak si vezmeme páchateľov, ktorí sú už právoplatne odsúdení, tí sa dostávajú do troch rôznych nápravnovýchovných skupín, v ktorých sú štandardizované režimy a je viacmenej jasné, čo obsahujú z hľadiska práv a povinností odsúdenej osoby. Teda ak ste napríklad niečo ukradli alebo zanedbávate povinnú výživu, tak by ste sa nikdy nemali dostať do jednej cely s vrahom. Pri väzobnom stíhaní je situácia iná, tam nápravnovýchovné skupiny neexistujú a v tomto smere sa vyššie uvedené spoluväznenie vylúčiť nedá. Tu je naozaj priestor na to, aby sme sa bližšie pozreli na výkon väzby aj z tohto pohľadu.

A je tu ešte jedna vec: pri väzobnom stíhaní, keď je človek obmedzený na slobode, musia procesné úkony plynúť v inej rýchlosti. Nie je možné, aby sa stalo to, že je stíhaná osoba vo väzbe a dlhé týždne, či mesiace nie je urobený žiadny procesný úkon a súd to pri rozhodovaní o predĺžení väzby nezohľadní. To je neakceptovateľné.

Hlavné správy: Mikuláš Černák a jeho facebookový fanklub búrlivo privítali uväznenie generála Lučanského. Nie je to paradox, že mnohonásobný vrah si z väzenia veselo šteboce na sociálnej sieti a pochybne obvinený, technicky vzaté stále nevinný policajný generál, pre mnohých hrdina, ktorý sa podstatnou mierou podieľal na likvidácii mafie, v tej istej väznici sa nesmie stretnúť s advokátom, nesmie dostať ani list od manželky a obrázok od dcéry? Nie je v systéme čosi zle?

Tóth: Je mi teraz ťažko sa k tomu vyjadriť, v tejto veci konajú určené komisie. Prvú, nazvime ju „závislá“, menovala ju pani ministerka zo zamestnancov ministerstva, druhá je „nezávislá“, tam je širšia škála členov, síce určená pani ministerkou, ale táto by sa mohla vnímať aj ako akýsi poslanecký prieskum. A potom je tu vlastné trestné konanie vo veci úmrtia.

Tu teda budú nejaké výsledky, a na základe tých sa bude dať povedať viac. A tu bude i priestor, aby sme sa pozreli na to, o čom sme hovorili vyššie, na inštitút väzobného stíhania, či spĺňa požadované štandardy. Obzvlášť, ak nám už v minulosti medzinárodné organizácie vytýkali nedostatky ohľadne podmienok vo väzniciach (písali sme o tom tu: https://www.hlavnespravy.sk/pirosikova-ministerka-kolikova-by-mala-odstupit-niet-pochyb-o-tom-ze-rezort-spravodlivosti-nesplna-europske-standardy/2393880, pozn. red.). Tie závery môžu byť zaujímavé aj z pohľadu posudzovania, ako napríklad, že plynulosť záznamu bola prerušená. Ale treba to nechať na tých, ktorí to vyšetrujú.

Ak však hovoríme vo všeobecnej rovine o ekvivalentnosti zásahu do osobných práv právoplatne odsúdeného a na druhej strane len podozrivého, to je na diskusiu, ktorá však na Slovensku momentálne chýba. Jej výsledkom by mala byť odpoveď na otázku, či meniť alebo nemeniť väzobný systém. Ukazuje sa, že asi by do neho bolo potrebné nejaké novoty vniesť.

Hlavné správy: Dnešná vládna koalícia, keď bola v opozícii, kričala, že štát ukradla mafia. Dnešná opozícia kričí, že sa to stalo až teraz, že táto vládna moc je mafia. Myslíte si, že to je iba taká populistická rétorika politikov, alebo je naozaj možné, že Slovensko ovládajú mafiáni? A ak áno, čo sa s tým dá robiť?

Tóth: Je ťažké odpovedať jednoducho na túto otázku, či štát ovláda mafia alebo nie. Faktom je, že v roku 1989 tu nastala taká sociálno-ekonomická zmena, že v jej dôsledku sa 95 percent štátneho majetku sprivatizovalo a je v dispozícii niekoľkých percent ľudí. Táto zmena so sebou priniesla rôzne javy a diania, ktoré môžu byť označené, či vnímané, ako mafiánske, ale nemusia byť dôkazom existencie mafie v rozsahu položenej otázky. Vnútorne tomu neverím.

Pravdaže aj na Slovensku pôsobia organizované zločinecké skupiny, úlohou štátu je ich potieranie a túto úlohu plnia orgány činné v trestnom konaní, polícia, prokuratúra a súdy. Takáto otázka by mala predovšetkým smerovať do radov orgánov činných v trestnom konaní, a to predovšetkým polície a prokuratúry, ale i do radov spravodajských služieb.

V prvom rade je nutné vychádzať z informácií o dianí spoločenskej nebezpečnosti. Ak existujú takéto informácie, ako sa vyhodnocujú? Ako sa s nimi nakladá? Komu sa postupujú? Čo sa s nimi deje? Boli postúpené ďalej? Prečo sa s informáciami takého charakteru nepracovalo? V tomto smere je pozícia súdov až nasledovná, súd pracuje až s materiálom, ktorý od týchto orgánov dostane. Inak povedané, čo sa nedostane na súd, tým sa súd zaoberať nemôže.

Ivan Lehotský