Nebol to dobrý rok. V susednej krajine sa naplno rozbehla strašná vojna a bez ohľadu na to, čo si kto myslí o tom, že kto je vinník, holým faktom je, že sa tam navzájom zabíjajú naši slovanskí bratia. Kvôli tej vojne celá Európa finančne krváca, len aby sa nedajbože ruskojazyčný svet opäť raz nezjednotil v spoločnom geopolitickom košiari.

A nie je to jediný konflikt v Európe, kde sú naši slovanskí bratia momentálne v role obetí. Ďalšia veľmi nepekná dráma sa črtá na juhu Srbska, v Západom a Albáncami anektovanej oblasti Kosovo, ktorá bola ešte pred sto rokmi jasne srbská – je to historická pravlasť Srbov.

Potom sa tam však udialo čosi, čo by v iných prípadoch niekto mohol nazvať genocídou: albánske etnikum postupne Srbov prečíslilo a z mnohých oblastí vyštvalo. Vyvrcholilo to otvoreným konfliktom, ktorý využil Západ na to, aby Srbsko „humanitárne zbombardoval“, Kosovo od Srbska oddelil a vybudoval si tam mamutiu vojenskú základňu.

Srbom ostali v Kosove len niektoré oblasti a nová albánska moc od nich požaduje, aby uznali jej zvrchovanosť aj tým, že si dajú vymeniť srbské poznávacie značky na autách za kosovské.

Predstavte si, ako to asi môžu vnímať tamojší Srbi, ktorí sa tam, v historickej pravlasti Srbov narodili, celý život tam žili, a teraz od nich cudzinci, ktorí krajinu obsadili, požadujú prejav podriadenosti. Len si predstav, že by sa to stalo trebárs tebe, milý slovenský čitateľ: že by tvoj pôvodne čisto slovenský región postupne obsadili cudzí votrelci a nakoniec by ťa nútili skloniť sa pred ich mocou a uznať, že už nežiješ vo svojom štáte, ale v inom, pre teba cudzom a nepriateľskom. Ako by si zareagoval?

No vlastne, my Slováci sme národ holubičí a poslušný, mnohí by reagovali v štýle „tuto ma bite, pán veľkomožný“. Ale Srbi nie. Naši hrdí slovanskí bratia Srbi sú národ nepoddajný a nepokorený. Len si spomeňte ako nedávno nekonečným blokovaním diaľnic donútili skorumpovaných vlastných politikov z krajiny vyprášiť pažravých zahraničných ťažiarov, ktorí tam chceli napriek nesúhlasu občanov ťažiť lítium.

A Západ teraz na Srbov tlačí. Na tých v Kosove, aj tých ostatných. Vraj aby sa začali správať európskejšie, aby ustúpili, aby sa podvolili, aby uznali štát Kosovo… A ak nie, tak Západ, ktorý bez akéhokoľvek mandátu, pod vymyslenými zámienkami pred  necelými 24 rokmi Juhosláviu napadol a zamoril strelami s ochudobneným uránom (ktoré u tam žijúceho obyvateľstva odvtedy spôsobili a stále spôsobujú enormné množstvo nových prípadov rakoviny), ten istý Západ opäť Srbom hrozí agresiou, sankciami a zásahom ozbrojených síl.

Prečo o tom píšem? Každý, kto má úprimnú snahu rozumieť politike a geopolitike, tu má peknú príležitosť v priamom prenose pozorovať, o čom je politika Západu a o akých hodnotách, resp. „hodnotách“ je jeho správanie.

A nielen v abstraktnej rovine: asi každému musí byť jasné, že keby na to prišlo, so Slovenskom by Západ jednal úplne rovnako, ako jednal a jedná so Srbskom. Pre cudzinca z iného konca Zemegule je totiž sedemmiliónové Srbsko, ležiace necelých 190 kilometrov od našich hraníc, na prvý pohľad takmer nerozlíšiteľné od iných podobných stredoeurópskych štátov a štátikov – vrátane Slovenska. Je to vnútrozemská, etnicky čisto slovanská republika rozlohou dvakrát väčšia ako Slovensko (vrátane Kosova, čo je oblasť o veľkosti necelých 11 tisíc km², teda zhruba ako Trenčiansky a Nitriansky kraj dohromady).

Slovensko vlani podpísalo vojenskú zmluvu so Spojenými štátmi. Je takmer jedno, čo je v tej zmluve napísané: išlo len o to, aby Američania mali pro forma pozývací list na zalepenie očí občanom, ktorí by azda protestovali proti ich vojenskej prítomnosti na našom území. V prípade, že Slovensko bude mať bábkovú proamerickú vládu, tak bude akékoľvek americké správanie na Slovensku oficiálne prezentované ako napĺňanie litery tej zmluvy. A komu by sa to nezdalo, ten môže polemizovať s právnym názorom štátnych inštitúcií práve tak úspešne ako v ktoromkoľvek inom prípade, napríklad na lampárni.

Blížia sa voľby. Či o rok alebo o pol roka, už to nie je ďaleko – a my občania by sme mali byť na ten moment pripravení a mali by sme mať v hlavách usporiadané priority, ak ich ešte nemáme. Črtajú sa v zásade dva možné výsledky volieb: podobná bábková kompradorská vláda ako tá doterajšia, alebo kompromisnejšia vláda oportunistov a realistov.

Nič nie je ideálne. A preto sa zachovajme ako dospelí: keď tá chvíľa nastane, treba prísť a voliť tú lepšiu možnosť, nečakať na zázraky. A mať na pamäti, koho v skutočnosti volíme, ak hodíme hlas služobníkom Bruselu a Washingtonu – uvedomiť si podstatu veci nám môžu pomôcť aj bratia Srbi a osud ich národa. Len si dobre všimnime, o čom to celé je!

Ivan Lehotský