Bratislava 22. augusta 2020 (HSP/Foto:TASR/AP)

V týchto dňoch uplynulo 81 rokov od podpísania paktu Molotov-Ribbentrop, ktorý sa pomaly stáva jedným z kľúčových sporných momentov v novom, tendenčnom eurovýklade histórie druhej svetovej vojny. Ten posun je postupný, ale jasný: nebadane sa vina z Nemcov a zradnej politiky Západu presúva na ZSSR, resp. Rusov

Európsky parlament prijal vlani uznesenie s názvom „O dôležitosti zachovania historickej pamäti pre budúcnosť Európy“, v ktorom sa píše, že takzvaný pakt Molotov-Ribbentrop „rozdelil Európu a územia nezávislých štátov medzi dva totalitné režimy, ktoré vydláždili cestu pre vypuknutie druhej svetovej vojny.“

Teda europarlament (ktorý je aj náš, slovenský) v podstate tak akosi mimochodom skonštatoval, že vinu za druhú svetovú vojnu nesú rovnako Nemci, ako aj Sovieti/Rusi.

Ako sa dalo čakať, na Západe tieto typické nenápadné, akoby náhodné a úplne neškodné hry s posunom významu slov a celých viet prešli bez odozvy, ale zato v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, kde takmer každý má v rodine niekoho, kto zahynul v druhej svetovej vojne, to bez povšimnutia neostalo.

Vyjadril sa k tomu aj prezident Ruskej federácie (RF) Vladimír Putin, ktorý si špeciálne k tomuto historickému problému pripravil na neformálnom stretnutí hláv Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) v Petrohrade 20. decembra 2019 pre svojich partnerov vystúpenie, na ktorom prezentoval kľúčové fakty a okolnosti vtedajšej situácie na základe archívnych dokumentov (podrobnejšie sme o tom písali TU). Zdôraznil, že pre chápanie situácie treba poznať kontext toho, čo jej predchádzalo.

Pre Nemecko porazené v prvej svetovej vojne boli mierové zmluvy z Versailles z roku 1919 až absurdne kruté: malo víťazom zaplatiť 269 miliárd zlatých mariek, čo bola šialene vysoká suma (posledné platby z tejto sumy zaplatilo Nemecko až v roku 2010!) a prišli o Sudety, kde žilo 3,5 milióna Nemcov. Viacerí poprední politici západného sveta ako Woodrow Wilson či Winston Churchill varovali, že takéto prehnané kroky voči Nemecku vyvolajú jedného dňa jeho pomstu.

A tak sa o dvadsať rokov neskôr aj stalo. Nasledovala vzbura v Sudetoch a udalosti okolo Mníchovskej zrady, ktorá by sa však nebola udiala, nebyť postoja Poľska, ktorého záujmy v Mníchove v podstate zastupoval Hitler. Sovietsky zväz bol pripravený pomôcť Československu, ktoré sa nacistické Nemecko chystalo okradnúť. Putin cituje dokument, jednoznačne kladnú odpoveď predstaviteľov ZSSR na otázku prezidenta Beneša, či Sovietsky zväz pomôže Československu, ak mu pomôže jeho spojenec Francúzsko.

Francúzsko však spojilo splnenie svojich záväzkov voči Československu s podporou Poľska. Putin citoval celý rad dobových dokumentov, z ktorých vyplýva, že Poľsko pomoc Československu odmietlo a naopak, veľmi rado sa k Nemcom pri trhaní Československa pridalo, spolu s Maďarskom, napriek tomu, že to znamenalo zánik sovietsko-poľského paktu o neútočení. Mnohé z týchto dokumentov ukazujú, že medzi Nemeckom a Poľskom bola veľmi zreteľná spoločná dohoda a nepriateľstvo voči Sovietskemu zväzu (resp. Rusku, či v boľševickej, cárskej alebo akejkoľvek inej podobe).

Putin spomína aj ďalšie prípady jasnej poľskej a nemeckej rusofóbie a spoločného protisovietskeho postoja, napríklad z komunikácie medzi nemeckým a poľským ministrom zahraničných vecí Joachimom Ribbentropom a Józefom Beckom z januára 1939. Podľa Ribbentropa Nemecko „bude vychádzať z toho, že sa ukrajinská otázka bude považovať za výsadu Poľska, a vo všetkých ohľadoch podporuje Poľsko v diskusii o tejto otázke, ale opäť za predpokladu, že Poľsko zaujme ešte zreteľnejšiu protiruskú pozíciu, pretože inak s nami (nacistickým Nemeckom, pozn. prekl.) sotva môžu existovať spoločné záujmy.“  Teda Nemci boli ochotní sľúbiť Poliakom Ukrajinu, ak budú dostatočne protiruskí.

Západné veľmoci sa z podpisu Mníchovskej dohody veľmi tešili. Okrem britského ministra vojny, neskoršieho premiéra Churchilla všetci západní lídri pakt s Nemeckom vítali a považovali ho za skvelý – čo tam potom, že bol zlikvidovaný štát Československo…

Jediná z veľmocí, ktorá Mníchovskú zradu odsúdila, aj na pôde Ligy národov (predchodkyňa OSN), bol už v septembri 1938 Sovietsky zväz. Putin o Mníchove hovorí toto: „Rozdelenie Československa bolo mimoriadne kruté a cynické, v skutočnosti to bola lúpež. Odôvodnene a s plnou vážnosťou možno prehlásiť: práve mníchovské sprisahanie bolo zlomovým bodom v histórii, po ktorom sa druhá svetová vojna stala nevyhnutnou.“

V takomto kontexte teda vznikol takzvaný Pakt Molotov-Ribbentrop. Bola to dohoda o neútočení medzi vtedajšími ministrami zahraničných vecí Sovietskeho zväzu a Nemecka uzavretá 23. augusta 1939. Samozrejme, týkala sa do značnej miery Poľska, s ktorým majú obe krajiny bohatú históriu vzájomných konfliktov.

Treba predovšetkým spomenúť, že dohoda medzi Molotovom a Ribbentropom zďaleka nebola jediným podobným dokumentom, ktoré s fašistickým Nemeckom podpísali európske krajiny: Už v roku 1934 bolo podpísané vyhlásenie o neútočení medzi Nemeckom a Poľskom, tzv. Pilsudského-Hitlerov pakt. V roku 1935 bola podpísaná anglo-nemecká námorná dohoda, v ktorej Veľká Británia umožnila Hitlerovi mať vlastné vojnové námorníctvo, ktoré mu bolo odopreté výsledkami prvej svetovej vojny. Potom prišla Mníchovská dohoda medzi Nemeckom, Veľkou Britániou, Francúzskom a Talianskom a anglo-nemecké vyhlásenie Chamberlaina a Hitlera podpísané 30. septembra 1938 na podnet britského ministerského predsedu Chamberlaina. O dva mesiace neskôr bola podpísaná Francúzsko-nemecká deklarácia, nasledujúci rok dohoda medzi Litovskou republikou a Nemeckou ríšou a zmluva o neútočení medzi Nemeckou ríšou a Lotyšskom. Až ako posledná prišla na rad dohoda medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom.

„Sovietsky zväz nepodpísal tento dokument, kým sa nevyčerpali všetky možnosti a kým neboli zamietnuté všetky návrhy Sovietskeho zväzu na vytvorenie jednotného bezpečnostného systému, antifašistickej koalície v Európe,“ zdôraznil Putin a jeho slová možno chápať ako reakciu na nekorektné interpretácie diania zo strany západných propagandistov, ktorí pripisujú Stalinovi aktívnu rolu pri dohadovaní sa s Hitlerom.

Lenže to bolo presne naopak než hovorí západná propaganda. Dohode Molotov-Ribbentrop predchádzali jednania Nemcov aj Sovietov s Francúzmi a Angličanmi – boli nekonečne dlhé, pretože každá z tých štyroch mocností si chcela uchmatnúť čo najväčší kus z geopolitického koláča. Najaktívnejší bol Hitler, ktorý sa cítil byť najmocnejší a veľmi sa ponáhľal so svojimi vojnovými plánmi. Chápal, že Francúzi a Briti nebudú Poľsko zachraňovať, tak ako nezachránili ani Československo, a preto mu ostalo už iba dohodnúť sa so Stalinom. Veľmi sa už náhlil s obsadením Poľska, a preto prijal všetky Stalinove podmienky, hlavné, že sa zmluva o neútočení podpíše.

Je azda niečo nepochopiteľné na tom, že v tomto nervóznom ovzduší plnom potenciálnej všeobecnej zrady sa Sovietsky zväz tiež napokon rozhodol podpísať s hitlerovským Nemeckom zmluvu o neútočení, vidiac v tom poslednú možnosť ako zabrániť apokalyptickej vojne a zlepšiť svoju pozíciu v Európe? Ten Sovietsky zväz, ktorý vždy bol kolektívnym Západom – hitlerovským Nemeckom, „demokratickými“ veľmocami Britániou, Francúzskom či USA – vnímaný ako hlavný nepriateľ, a jeho nástupca Ruská federácia ním stále je, bez ohľadu na to, kto tam je pri moci.

Na západe pakt Molotov-Ribbentrop zveličujú ako diabolskú dohodu: lenže v skutočnosti si v nej mocnosti iba rozdelili svoje sféry vplyvu, rovnako ako o pár rokov neskôr ZSSR zase s „demokratickými mocnosťami“ v Jalte. Západ tiež úplne opomína moment, že ZSSR nebol na vojnu s Hitlerom pripravený a vidí predovšetkým fakt, že súčasťou dohody bola aj možnosť predsunúť sovietsku vojenskú prítomnosť do Poľska. Lenže to sa neskôr, po napadnutí ZSSR Nemeckom, ukázalo byť veľmi dôležitým momentom, ktorý bleskovú nemeckú ofenzívu spomalil a dal Sovietom možnosť sa skonsolidovať. Dnes už nikto nezistí, čo by sa dialo v opačnom prípade, ale je dosť možné, že práve toto napokon ovplyvnilo celkový výsledok vojny.

Faktom zostáva, že fašistické Nemecko zaútočilo na Poľsko 1. septembra 1939 a 17. septembra obsadil východnú časť už porazeného Poľska Sovietsky zväz, ktorý následne podpísal s Nemeckom ešte jednu mierovú dohodu. Ani tá však nezabránila Nemecku, aby 22. júna 1941 na ZSSR zaútočilo.

Zaujímavý je v tejto súvislosti aj citát Winstona Churchilla: „Plne si cením vojenských výhod, ktoré ste dokázali získať tým, že ste prinútili nepriateľa nasadiť sily a zapojiť sa do vojenských operácií na vašich západných hraniciach, ktoré ste vysunuli vpred.“ Teda aj Churchill uznal, že obsadenie východného Poľska malo v danej situácii nielen geopolitický, ale aj vojensko-strategický zmysel.

Prezident USA Harry Truman zhodnotil účinkovanie Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne takto: „Veľmi si vážime veľkolepý prínos mocného Sovietskeho zväzu vo veci civilizácie a slobody. Preukázali ste schopnosť slobodomyseľných a vysoko statočných ľudí rozdrviť zlé sily barbarstva bez ohľadu na to, aké sú mocné.“ A ďalší Churchillov citát by si mohli pripomenúť najmä ctihodní poslanci Európskeho parlamentu: „Budúce generácie uznajú svoju úctu voči Červenej armáde rovnako bezpodmienečne ako to robíme my, ktorí sme sa dožili toho, aby sme sa stali svedkami týchto veľkolepých úspechov.“

Zdá sa však, že Churchill budúce generácie európskych politikov celkom neodhadol: zdá sa totiž, že Červenú armádu ako hlavného víťaza druhej svetovej vojny čoraz viac označujú za spoluvinníka tej vojny. Čo bude o päťdesiat, sto rokov? Vyústi toto postupné upravovanie historickej pravdy napokon do obrazu, že aj za druhú svetovú vojnu môže zase len to zlé Rusko?

Ivan Lehotský