Petrohrad 5. januára 2020 (HSP/Foto:SITA/AP-Pavel Golovkin)

V Petrohrade sa uskutočnilo 20. decembra 2019 neformálne stretnutie hláv štátov SNŠ (Spoločenstvo nezávislých štátov) 

Na summite sa zúčastnili Vladimír Putin, prezident Azerbajdžanu Ilham Alijev, predseda arménskej vlády Nikol Pashinyan, prezident Bieloruska Alexander Lukašenko, prvý prezident Kazachstanu Nursultan Nazarbajev, prezident Kirgizska Sooronbaj Žeenbekov, prezident Moldavskej republiky Igor Dodon, prezident Tadžikistanu Emomali Rachmon, prezident Turkmenistanu Gurbanguli Berdymuchamedov,

Hlava ruského štátu na stretnutí informovala účastníkov stretnutia o archívnych materiáloch týkajúcich sa predhistórie druhej svetovej vojny a potom ich pozvala na špeciálne usporiadanú výstavu.

Prejav na neformálnom summite SNŠ

Vladimír Putin:

Vážení kolegovia, som veľmi rád, že sme sa stretli. Chcem vás všetkých znova privítať, už v takom „veľmi širokom“ zložení, v zostave vedúcich predstaviteľov krajín Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ).

Spolu sme sa rozhodovali o udalostiach venovaných ukončeniu Veľkej vlasteneckej vojny medzi Sovietskym zväzom a nacistickým Nemeckom (75. výročie, pozn. prekladateľa), venovaných víťazstvu Sovietskeho zväzu v tejto vojne.

Pre všetkých z nás, a to chcem zdôrazniť, a viem, že s tým všetci súhlasíte, je tento dátum špeciálny, pretože naši predkovia, naši otcovia, naši dedovia položili na oltár našej vlasti, v tom čase našej spoločnej vlasti, veľmi veľa. Mnohí z nich položili svoje životy. V skutočnosti každá rodina v bývalom Sovietskom zväze prešla nejakým utrpením v tom, čo sa stalo celému svetu a našej krajine.

V neformálnom prostredí sme o tom opakovane hovorili a v predvečer 75. výročia sme sa formálne rozhodli pracovať spoločne. V tejto súvislosti by som sa chcel s vami podeliť o niektoré úvahy.

Trochu ma prekvapilo, dokonca až rozhorčilo jedno z posledných uznesení Európskeho parlamentu z 19. septembra 2019 „O dôležitosti zachovania historickej pamäti pre budúcnosť Európy“. Tak je uznesenie pomenované. Aj my spolu s vami sme sa vždy snažili zabezpečiť túto kvalitu histórie, jej pravdivosť, otvorenosť a objektívnosť. Chcem ešte raz zdôrazniť, že to platí pre nás všetkých, pretože my všetci sme do určitej miery dedičmi bývalého Sovietskeho zväzu. Keď hovoria o Sovietskom zväze, hovoria o nás.

Čože je tam napísané? Podľa tohto dokumentu tzv. pakt Molotova – Ribbentropa – pripomínam, že toto sú ministri zahraničných vecí Sovietskeho zväzu a fašistického Nemecka – ako píšu ďalej, „rozdelil Európu a územia nezávislých štátov medzi dva totalitné režimy, ktoré vydláždili cestu pre vypuknutie druhej svetovej vojny.“ “ Pakt Molotov – Ribbentrop vydláždil cestu na začiatok druhej … No, možno.

Európski poslanci navyše požadujú, aby Rusko zastavilo svoje úsilie zamerané na skreslenie historických faktov a na podporu tézy, že Poľsko, pobaltské krajiny a Západ sú skutočnými podnecovateľmi vojny. Podľa môjho názoru sme nikdy nič také nepovedali, že niekto z týchto spomínaných krajín je iniciátorom vojny.

Takže, aká je pravda? Chcel som sa s tým vysporiadať,  tak som požiadal svojich kolegov, aby mi priniesli nejaké archívne dokumenty. A keď som ich začal čítať, viete, napadlo mi, že to bude zaujímavé pre nás všetkých, pretože, opakujem ešte raz, že práve my všetci sme bývalý Sovietsky zväz.

Vynára sa prvá otázka – stále hovoríme o pakte Molotov – Ribbentrop, opakujeme to podľa našich európskych kolegov – teda otázka znie: bol to jediný dokument podpísaný jednou z európskych krajín, v tom čase Sovietskym zväzom, s fašistickým Nemeckom? Ukazuje sa, že to nie je vôbec tak. S vašim povolením, jednoducho uvediem ich zoznam.

• Takže, Vyhlásenie o nepoužití sily medzi Nemeckom a Poľskom. Toto je v skutočnosti tzv. Pilsudski-Hitlerov pakt. Podpísaný v roku 1934. Ide v podstate o dohodu o neútočení.
• Potom anglo-nemecká námorná dohoda z roku 1935. Veľká Británia umožnila Hitlerovi mať vlastné vojnové námorníctvo, ktoré mu bolo v skutočnosti zakázané alebo bolo minimalizované výsledkami prvej svetovej vojny.
• Nasleduje spoločné anglo-nemecké vyhlásenie Chamberlaina a Hitlera podpísané 30. septembra 1938 na podnet Chamberlaina. Vo vyhlásení sa uvádza, že podpísaná mníchovská dohoda, ako aj anglo-nemecká námorná dohoda symbolizujú … a tak ďalej a tak ďalej. Pokračovalo vytváranie právneho rámca medzi týmito dvoma štátmi.
• To ešte nie je všetko. Francúzsko-nemecká deklarácia podpísaná 6. decembra 1938 v Paríži ministrami zahraničných vecí Francúzska a Nemecka Bonnem a Ribbentropom.
• Nakoniec, dohoda medzi Litovskou republikou a Nemeckou ríšou, podpísaná 22. marca 1939 v Berlíne ministrom zahraničných vecí Litvy a tým istým Ribbentopom o tom, že územie Klaipedskej oblasti sa opäť spája s Nemeckou ríšou.
• A zmluva o neútočení medzi Nemeckou ríšou a Lotyšskom 7. júna 1939.

Dohoda medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom bola tak poslednou spomedzi tých, ktoré podpísali iné európske krajiny, akoby v záujme o udržanie mieru v Európe. Zároveň chcem poznamenať, že Sovietsky zväz nepodpísal tento dokument, kým sa nevyčerpali všetky možnosti a kým neboli zamietnuté všetky návrhy Sovietskeho zväzu na vytvorenie jednotného bezpečnostného systému, antifašistickej koalície v Európe.

V tejto súvislosti vás žiadam o pár minút, aby sme sa vrátili k samotnému zdroju, na začiatok, ktorý sa podľa môjho názoru javí ako mimoriadne dôležitý, a navrhujem začať, ako sa hovorí, zo „od piky“, konkrétne z výsledkov prvej svetovej vojny. Odtiaľ, za akých podmienok, bola v roku 1919 uzavretá tzv. Versaillská mierová zmluva vo Versailles.

Versaillský mier sa pre Nemecko stal symbolom hlbokej nespravodlivosti a národného poníženia. V skutočnosti to bola lúpež Nemecka. Pre zaujímavosť vám uvediem len niekoľko čísel, sú to veľmi zaujímavé čísla.

Nemecko malo vyplatiť krajinám Antanty – a Rusko bolo medzi víťazmi a nezúčastnilo sa na podpise tejto Versailleskej zmluvy – malo na tie časy vyplatiť astronomickú sumu – 269 miliárd zlatých mariek, čo je približne ekvivalent 100 000 ton zlata. Pre porovnanie poviem, že v októbri 2019, práve teraz, sú zásoby zlata: v USA – 8130 ton, v Nemecku – 3370 ton, v Rusku – 2250 ton. A Nemecko malo vtedy zaplatiť 100 tisíc ton. Pri súčasnej cene zlata 1 464 dolárov za trójsku uncu dosiahli reparácie okolo 4,7 bilióna dolárov. Pritom je nemecký HDP v bežných cenách roku 2018, ak sú správne údaje, ktoré som dostal, iba 4 bilióny dolárov.

Stačí povedať, že posledné platby vo výške 70 miliónov EUR sa uskutočnili relatívne nedávno, 3. októbra 2010. Nemecko platilo ešte za prvú svetovú vojnu práve v deň 20. výročia zjednotenia Spolkovej republiky.

Myslím si, a mnohí s tým súhlasia, vrátane vedeckých pracovníkov, že to bol takzvaný Versaillský duch, ktorý vytvoril živnú pôdu pre radikálne a revanšistické nálady. Nacisti vo svojej propagande aktívne využívali tému Versailles, sľubujúc záchranu Nemecka pred národnou hanbou, a Západ samotný dal nacistom „bielu kartu“  na pomstu.

Pre informáciu môžem povedať, že autor francúzskeho víťazstva v prvej svetovej vojne, maršal Ferdinand Foch, francúzsky veliteľ, opísal výsledky Versaillskej zmluvy keď kedysi predniesol nádherné proroctvo, citujem: „Nejde o mier, ale o prímerie na dvadsať rokov.“  Prakticky sa nepomýlil dokonca ani v čase.

Americký prezident Woodrow Wilson varoval: „Našou najväčšou chybou je dať Nemecku dôvod, aby sa jedného dňa pomstilo.“ A Winston Churchill, známy celému svetu, napísal: „Ekonomické články dohody boli natoľko brutálne a hlúpe, že sa stali úplne nezmyselnými.“

Versailleský svetový poriadok vyvolal množstvo konfliktov a rozporov. Medzi nimi kľúčovými sú hranice nových štátov v Európe, ktoré víťazi prvej svetovej vojny ustanovili svojvoľne. To znamená, že boli prerozdelené hranice. Takto sa vytvorili podmienky na vznik tzv. Sudetskej krízy. To je tá časť Československa, v ktorej kompaktne žilo nemecké obyvateľstvo. Tu je počiatok sudetskej krízy a následnej tzv. Mníchovskej konferencie.

V roku 1938 žilo v Československu 14 miliónov ľudí, z toho 3,5 etnických Nemcov. 13. septembra 1938 tam vypukla vzbura a okamžite sa objavili návrhy z Veľkej Británie na záchranu sveta, aby sa rokovalo s Hitlerom a aby si ho udobrili. Nebudem vás nudiť rôznymi korešpondenciami a rokovaniami, ale situácia vyvrcholila  známym podpísaním Mníchovskej dohody.

Opakujem, z archívu sme vzali nejaké dokumenty. S niektorými z nich vás chcem oboznámiť.

Je tu taký dokument – šifrovaná správa splnomocnenca ZSSR vo Francúzsku ľudovému komisárovi pre zahraničné veci ZSSR Litvinovovi dňa 25. mája 1938 o dôvernom rozhovore s francúzskym premiérom Daladierom. Proste ho prečítam, zaujímavý dokument. „Francúzsky premiér Eduard Daladier venoval posledné dni objasneniu stanoviska Poľska.“ Ide o Mníchovskú dohodu, v dôsledku čoho malo byť Sudetsko, časť československého územia, pripojené k Nemecku. „Sondovanie v Poľsku prinieslo najnegatívnejší výsledok,“ uviedol francúzsky premiér. „Nielen, že sa nedá spoliehať na poľskú podporu, ale nie je ani isté, či Poľsko nezasadí úder zozadu. Napriek poľským zárukám, Daladier neverí v lojalitu Poliakov dokonca ani pri priamom napadnutí Francúzska Nemeckom. Požadoval jasnú a jednoznačnú odpoveď od Poliakov, na ktorej strane budú stáť či už v mierovom, alebo vojnovom stave. V tejto súvislosti položil poľskému veľvyslancovi vo Francúzsku Lukaševičovi niekoľko priamych otázok. Spýtal sa ho, či Poliaci prepustia cez svoje územie sovietske vojská. Lukaševič odpovedal záporne. Daladier sa potom opýtal, či prepustia sovietske lietadlá. Lukaševič povedal, že Poliaci na ne začnú strieľať. Keď Lukaševič záporne odpovedal aj na otázku, či by Poľsko po nemeckom útoku na Československo pomohlo Francúzsku – a medzi Francúzskom a Československom bola dohoda o vzájomnej pomoci – ak Nemecko vyhlási vojnu Francúzsku, poľský zástupca odpovedal, že nie. Následne Daladier povedal, že nevidí zmysel na existenciu francúzsko-poľského spojenectva a v obetiach, ktoré Francúzsko v mene spojenectva prináša.“

O čom to svedčí? O tom, že Sovietsky zväz bol pripravený pomôcť Československu, ktoré sa nacistické Nemecko chystalo okradnúť. V dohode medzi Sovietskym zväzom a Československom sa však uvádza, že Sovietsky zväz to urobí iba vtedy, ak Francúzsko splní svoje záväzky voči Československu. Francúzsko spojilo svoju pomoc  Československu s podporou Poľska. Poľsko odmietlo.

Nasledujúci dokument. Tento dokument č. 5 leží tu pri mne, práve som o ňom rozprával. Poďme ďalej, šiesty dokument.

Čože urobili poľské orgány, keď Nemecko začalo uplatňovať nárok na časť československého územia? Zároveň s Nemeckom požiadali o svoj podiel „koristi“ pri delení československého územia a požadovali, aby bola k Poľsku pripojená určitá časť Československa. Okrem toho boli pripravení použiť silu. Vytvorili celú špecializovanú vojenskú skupinu s názvom „Sliezsko“, ktorá zahŕňala tri pešie divízie, kavalériu a ďalšie jednotky.

Existuje aj konkrétny dokument z archívu: správa veliteľa osobitnej operatívnej skupiny Sliezska, pána Bortnovského, o príprave útočnej operácie, o obsadení Tešínskej oblasti a o výcviku vojsk. Poľské úrady pripravovali a vysielali militantov na územie Československa na páchanie sabotáží a teroristických útokov a aktívne sa pripravovali na rozdelenie a okupáciu Československa.

Ďalším dokumentom je záznam rozhovoru medzi nemeckým veľvyslancom v Poľsku, pánom Moltkem, a poľským ministrom zahraničných vecí, pánom Beckom. V tomto dokumente minister zahraničných vecí Poľska, pán Beck, vyjadril nádej – ďalej citujem – „v oblastiach nárokovaných Poľskom,“ hovorí priamo o tom, „nedôjde k rozporom s nemeckými záujmami“. To znamená, že sa delí československé územie.

Hneď, ako bola Mníchovská dohoda uzavretá 30. septembra 1938, Varšava po tom, čo skopírovala v podstate nacistické metódy, poslala do Prahy ultimátum s bezpodmienečnou požiadavkou odovzdať jej časť územia Československa – Tešínsku oblasť. Francúzsko a Veľká Británia nepodporili Československo, čo ho prinútilo zmieriť sa s týmto násilím. Poľsko súčasne s Nemeckom, ktoré pripojilo Sudety, začalo 1. októbra 1938 priame obsadzovanie československého územia, čím porušilo dohodu, ktorú predtým samo uzavrelo s Československom.

V ďalšom dokumente – je to správa o výslednej, teda konečnej dohode o  hraničnej zmluve medzi Poľskom a Československom – hovoríme o nasledovnom: 28. júla 1920, počas rozhodcovského konania (arbitráže) Najvyššej rady mocností Antanty, Poľsko a Československo uzavreli konečnú tzv. Záverečnú hraničnú zmluvu, podľa ktorej západná časť Tešínskej oblasti Československa bola ponechaná Čechom, zatiaľ čo Varšava dostala východnú časť. Obe strany v tom čase oficiálne uznali, ba navyše sa zaručili za túto hranicu medzi nimi.

V Poľsku si samozrejme boli vedomí toho, že bez Hitlerovej podpory boli pokusy zabratia časti Československa odsúdené na neúspech. V tejto súvislosti by som rád citoval nasledujúci veľmi veľavravný dokument – záznam rozhovoru z 1. októbra 1938 nemeckého veľvyslanca vo Varšave, pána Moltkeho s Jozefom Beckom o poľsko-českých vzťahoch a pozícii ZSSR v tejto záležitosti.

Nemecký veľvyslanec v Poľsku pán Moltke posiela správu svojmu vedeniu v Berlíne. Pán Beck – pripomínam, pán minister zahraničných vecí Poľska – mimochodom, vyjadril veľkú vďaku za lojálnu interpretáciu poľských záujmov na konferencii v Mníchove, ako aj za úprimnosť vzťahov počas českého konfliktu. Poľská vláda a verejnosť plne vzdávajú hold pozícii Führera a ríšskeho kancelára. To znamená, že s vďačnosťou hovorí o Hitlerovom konaní na konferencii v Mníchove.

Stojí za zmienku, že poľskí predstavitelia neboli pozvaní na konferenciu v Mníchove a že ich záujmy v podstate zastupoval Hitler.

Na druhej strane Poľsko zrejme prevzalo na seba úlohu podnecovateľa: zaťahovalo Maďarsko do delenia Československa, to znamená, že sa zámerne snažilo zatiahnuť ďalšie štáty do porušovania  medzinárodného práva. Skutočnosť, že Nemecko a Poľsko konali zhodne bola známa a chápaná inými európskymi štátmi – Veľkou Britániou a Francúzskom.

Ďalší, desiaty dokument: zo správy veľvyslanca Francúzska v Nemecku Andre Francois Ponceta ministrovi zahraničných vecí Francúzska Georgesa Bonneta z 22. septembra 1938. Prečítam to, je to veľmi zaujímavý dokument, tu je citácia, je to správa francúzskeho veľvyslanca jeho šéfovi v Paríži. Píše: „Hovoríme o demaršoch, Poľska a Maďarska z 20. septembra Führerovi a Londýnu, ktorých cieľom bolo naznačiť, že Varšava a Budapešť nesúhlasia s tým, že na ich etnické menšiny patriace do československého štátu sa uplatňuje menej výhodný režim, ako je režim, ktorý sa udeľuje sudetským Nemcom. To sa rovnalo tvrdeniu, píše ďalej veľvyslanec Francúzska, že odovzdanie území obývaných nemeckou väčšinou by malo za následok aj vzdanie sa Prahy Tešínskej oblasti a aj 700 000 Maďarov na Slovensku. Navrhované oddelenie územia by sa tak stalo demontážou krajiny“. To znamená, Československa.

To je presne to, čo Reich potrebuje. Poľsko a Maďarsko sa pripojili k Nemecku, aby šikanovali Československo. Francúzsko a Anglicko, ktoré sa pokúsili urobiť ústupky čo najviac vychádzajúc v ústrety nemeckým požiadavkám, aby zachránili existenciu českého štátu, čelia zjednotenému frontu troch štátov, ktoré sa snažia rozdeliť Československo.

Lídri Reichu, ktorí sa netaja skutočnosťou, že ich cieľom je vymazať Československo z mapy Európy, okamžite využili poľské a maďarské demarše, aby už 21. septembra oznámili vo svojej oficiálnej tlači, že sa objavila nová situácia, ktorá si vyžaduje nové riešenie.

Ďalej: skutočnosť, že Poľsko vyjadrilo svoj apetít v čase, keď malo pocit, že sa blíži hodina delenia koristi, nemôže prekvapiť tých, ktorí vedeli o myšlienkach poľského ministra zahraničných vecí Becka, ktorý nedávno preukázal zvýšenú opatrnosť vo vzťahu k Nemecku a bol plne informovaný o plánoch hitlerovských vodcov. Najmä vďaka systematickým kontaktom s Goeringom počas niekoľkých mesiacov poľský minister zahraničných vecí veril, že rozdelenie Československa je nevyhnutné, že sa udeje bez vojny a že sa tak stane pred koncom roku 1938. Beck tiež netajil svoje úmysly nárokovať si Tešín a v prípade potreby ho obsadiť.

A posledná vec: nezhody medzi Henleinovou stranou – to je strana, ktorú viedol tento pán v Československu – a Čechmi boli pre Reich iba zámienkou a východiskom. Jeho hlavným cieľom bolo štvaním pražského vedenia odstrániť bariéru, ktorou je Československo, spojenec Francúzska a Ruska v strednej Európe na ceste nemeckej expanzii.

Toto je veľmi mnohoznačná vec. Akože vtedy hlavní svetoví politici hodnotili mníchovskú dohodu, túto dohodu, ktorá bola podpísaná medzi Hitlerom, Veľkou Britániou a Francúzskom v roku 1938? Čo hovorili známi a rešpektovaní ľudia vo svete a v Európe? Dá sa povedať, že až na zriedkavé výnimky reagovali veľmi pozitívne a optimisticky. A iba Winston Churchill poctivo vyhodnotil situáciu a nazval veci pravými menami.

Na doplnenie poviem ešte dve slová: po podpísaní zmluvy v prejave premiér ministra Veľkej Británie (Chamberlain) v jeho rezidencii v Downing Street, keď sa 30. septembra 1938 vrátil z Mníchova, povedal: „Druhýkrát je z  Nemecka na Downing Street privezený čestný mier. Verím, že to bude mier našej doby. “ To znamená pre našu generáciu.

Franklin Roosevelt, z gratulácie  Chamberlainovi k podpísaniu Mníchovskej dohody 5. októbra 1938: „Plne zdieľam presvedčenie, že dnes existuje najväčšia príležitosť na založenie nového poriadku založeného na spravodlivosti a práve.“

Veľvyslanec USA v Británii Joseph Kennedy, otec budúceho prezidenta Johna F. Kennedyho, 19. októbra 1938 zhodnotil Mníchovskú dohodu medzi západnými mocnosťami, demokraciami, ako aj medzi Nemeckom a Talianskom: „Dlho som presvedčený, že pre demokraciu ako aj pre diktatúry je zbytočné a nemúdre zdôrazňovať existujúci rozdiel medzi nimi. Obidve môžu výhodne nasmerovať svoje úsilie na riešenie svojich spoločných problémov a tým zlepšiť svoje vzťahy.“

A Churchill, prejav v Dolnej snemovni britského parlamentu z 5. októbra 1938: „Práve sme utrpeli úplnú a bezpodmienečnú porážku. Je koniec. Československo je rozbité, opustené všetkými, v trúchlivom tichu vrhá sa do tmy. Je čas čeliť pravde. Dosť bolo klamať samých seba. Musíme reálne oceniť rozsah katastrofy, ktorá postihla celý svet. Čelíme najväčšej katastrofe, ktorá zasiahla Britániu a Francúzsko. Boli sme porazení bez vojny. A následky tejto porážky sa ešte dlho budú pripomínať. Nemyslite si, že nebezpečenstvo prešlo, to ešte zďaleka nie je koniec, je to len začiatok veľkolepého vyrovnávania účtov. Je to iba výstražné zvonenie“ – hľa, toto je hodnotenie.

Čo teda Churchill povedal? To, čo sa udialo v Mníchove, to, že západná takzvaná demokracia sa vzdala svojho spojenca, to je začiatok vojny.

A tu je to, čo povedal Litvinov, náš ľudový komisár pre zahraničné veci, počas svojho prejavu na plenárnom zasadnutí Ligy národov v septembri 1938. „Vyhnúť sa problematickej vojne dnes a zajtra dostať skutočnú a rozsiahlu vojnu, a to aj za cenu uspokojenia chuti nenásytných agresorov a zničenia suverénnych štátov, neznamená konať v duchu paktu Ligy národov.“ To znamená, že Sovietsky zväz túto udalosť odsúdil.

V tejto súvislosti by som vás chcel oboznámiť s nasledujúcim veľmi dôležitým dokumentom, je to zaujímavý dokument. Ukážem ho, v skutočnosti máme na výstave všetky dokumenty. Je veľmi krátky. Je to reakcia politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Boľševikov na telegram splnomocnenca ZSSR v Československu Alexandrovského z 20. septembra 1938 s pozitívnym stanoviskom celého politického vedenia ZSSR. Na priamu otázku prezidenta Eduarda Beneša, tj. prezidenta Československa, či ZSSR okamžite pomôže Československu, ak mu Francúzsko zostane verné, politbyro Ústredného výboru Komunistickej strany Boľševikov vydalo jednomyseľnú kladnú odpoveď.

Okrem toho 23. septembra 1938 Sovietsky zväz Poľsku oficiálne vyhlásil, že ak by napadol Československo, bude zrušený sovietsko-poľský pakt o neútočení. Poľský minister zahraničných vecí, pán Beck, označil tento krok za propagandistickú kampaň, na ktorej nezáleží.

A navyše, pri úvahe o nadchádzajúcej anexii Tešína urobilo Poľsko všetko,  aby zabránilo Sovietskemu zväzu splniť si svoje povinnosti – poskytnúť pomoc Československu. Ako si pamätáte, sovietske lietadlá sa chystali zostreliť a ani vojakov sa nechystali prepustiť, aby pomohli Československu. A Francúzsko, hlavný vtedajší spojenec Čechov a Slovákov, sa vlastne vzdalo záruk na ochranu integrity Československa.

ZSSR, ponechaný sám na seba, bol prinútený akceptovať realitu, ktorú vytvorili západné štáty vlastnými rukami. Rozdelenie Československa bolo mimoriadne kruté a cynické, v skutočnosti to bola lúpež. Odôvodnene a s plnou vážnosťou možno prehlásiť: práve mníchovské sprisahanie bolo zlomovým bodom v histórii, po ktorom sa druhá svetová vojna stala nevyhnutnou.

V roku 1938 ešte mohol byť Hitler zastavený kolektívnym úsilím európskych štátov. Priznávali to aj západní vodcovia.

Opäť je tu odkaz na dokument – je to záznam rozhovorov predstaviteľov francúzskeho a poľského velenia o vyhliadkach na vojnu v Európe medzi taliansko-nemeckými a poľsko-francúzskymi koalíciami zo 17. mája 1939. Na stretnutí s ministrom vojenských vecí Poľska vedúci francúzskeho generálneho štábu uviedol, že v septembri 1938 predstavovala všeobecná situácia oveľa viac príležitostí na zásah proti Nemecku ako teraz. Teda, o čom to hovoril? Ak by reagovali včas, vojne by sa dalo vyhnúť. Počas Norimberského procesu s vojnovými zločincami na otázku, či by Nemecko zaútočilo na Československo v roku 1938, ak by západné mocnosti podporili Prahu, poľný maršal Keitel odpovedal: „Nie. Z vojenského hľadiska sme neboli dosť silní.“ Cieľom Mníchova bolo vytlačiť Rusko z Európy, získať čas a dokončiť výzbroj Nemecka.

Sovietsky zväz sa na základe svojich medzinárodných záväzkov vrátane dohôd s Francúzskom a Československom dôsledne snažil zabrániť tragédii rozdelenia Československa. Británia, Francúzsko však radšej hodili demokratickú krajinu východnej Európy nacistom za účelom ich upokojenia a zmierenia. Nielen proste obetovať Československo, ale snažiť sa nasmerovať ašpirácie nacistov na východ. Bohužiaľ k tomu prispelo aj vtedajšie poľské vedenie. Vedúci predstavitelia Druhej Rzecpospolitej v každom prípade zabránili vytvoreniu systému kolektívnej bezpečnosti v Európe za účasti ZSSR.

Chcem vám predstaviť ešte jeden dokument – záznam rozhovoru medzi Adolfom Hitlerom a poľským ministrom zahraničných vecí Jozefom Beckom z 5. januára 1939. Dokument je mnohovravný, je akousi podstatou spoločnej politiky Nemeckej ríše a Poľska v predvečer československej krízy, v jej priebehu a po ukončení. Obsah má cynický charakter vo vzťahu k susedným štátom, Európe ako celku. Priamo demonštruje obrysy poľsko-nemeckej aliancie ako údernej sily namierenej proti Rusku.

Uvediem z neho iba niekoľko úryvkov. 13-ty dokument. Všetko je napísané malým písmom. Toto je kópia dokumentu zo 17. mája 1939, preto som požiadal svojich kolegov, aby mi urobili čitateľné výňatky.

Tak teda citát číslo jedna – Führer hovorí otvorene: „Ukázalo sa, že nie je také ľahké získať v Mníchove francúzsky a britský súhlas aby boli  do dohody zahrnuté aj poľské a maďarské pohľadávky proti Československu.“ To znamená, že Hitler vtedy pracoval v záujme vedenia týchto krajín. Hitler bol v Mníchove advokátom poľských úradov.

A druhá citácia – poľský minister nie bez hrdosti hovorí: „Poľsko nepreukazuje takú nervozitu, pokiaľ ide o posilnenie svojej bezpečnosti, ako napríklad Francúzsko a nepripisuje žiadny význam takzvaným bezpečnostným systémom, ktoré po septembrovej kríze (sudetská kríza) v Československu konečne skrachovali.“ Nechcú nič vytvárať. Priamo poľský minister zahraničných vecí o tom hovorí Hitlerovi.

Skutočnosť, že sa bezpečnostný systém zhoršuje nie je problémom  pre vodcov prijímajúcich rozhodnutia v Berlíne a Varšave. Zaujíma ich úplne iné.

A v tejto súvislosti tretí citát: Hitler uvádza, že – ďalej, priama reč Adolfa Hitlera – „Nemecko bude mať za každých okolností záujem zachovať silné národné Poľsko úplne bez ohľadu na situáciu v Rusku. Či už je to boľševické, cárske alebo iné Rusko, Nemecko bude s touto krajinou vždy zaobchádzať veľmi opatrne. Prítomnosť silnej poľskej armády zbavuje Nemecko významného bremena. Divízie, ktoré je Poľsko nútené držať na ruskej hranici, zbavujú Nemecko ďalších vojenských výdavkov.“ Vo všeobecnosti to vyzerá ako vojenská aliancia proti Sovietskemu zväzu.

Ako vidíte, dokument je veľmi úprimný a nevznikol vo vzduchoprázdne. Nie je to výsledkom nejakého taktického manévrovania, ale odrazom konzistentnej línie poľsko-nemeckého zblíženia na úkor Sovietskeho zväzu. V tejto súvislosti uvediem ešte niekoľko ďalších dôkazov, aj keď skoršieho dáta, ale veľmi mnohovravných.

Toto je výňatok z rozhovoru medzi poľským ministrom zahraničných vecí pánom Šembekom a nemeckým Goeringom o Poľsko-Sovietskych vzťahoch z 5. novembra 1937. Goering si je istý, že Tretie impérium, teda tretia ríša, nemôže spolupracovať nielen so Sovietmi, ale všeobecne s Ruskom, bez ohľadu na jeho vnútornú štruktúru. Goering tiež dodal, že Nemecko potrebuje silné Poľsko. Dodal k tomu, že okrem Baltského mora by Poľsko malo mať prístup aj k Čiernemu moru.

V minulosti a aj teraz strašia Ruskom. Aj cárskym, aj sovietskym, aj súčasným – nič sa nemení. Nie je dôležité aké je Rusko – zmysel ostáva. Nie je potrebné zamieňať si aj ideologické pojmy – „boľševický“, „ruský“, akékoľvek, náš spoločný bývalý domov Sovietsky zväz. V záujme ťaženia proti Rusku môžete uzavrieť dohodu s kýmkoľvek, vrátane fašistického Nemecka, čo v skutočnosti vidíme a čo sa v fakticky deje.

V tejto súvislosti je ďalším veľmi veľavravným  dokumentom záznam rozhovoru medzi ministrom zahraničných vecí Nemecka Joachimom Ribbentropom a poľským ministrom zahraničných vecí pánom Beckom zo 6. januára 1939. Po druhej svetovej vojne sa ocitlo v našich archívoch veľa dokumentov z východnej Európy a z Nemecka. Joachim Ribbentrop vyjadril pozíciu Nemecka, ktoré – ďalej citujem – „bude vychádzať z toho, že sa ukrajinská otázka bude považovať za výsadu Poľska, a vo všetkých ohľadoch podporuje Poľsko v diskusii o tejto otázke, ale opäť za predpokladu, že Poľsko zaujme ešte zreteľnejšiu proti ruskú pozíciu, pretože inak s nami (nacistickým Nemeckom, prekl.) sotva môžu existovať spoločné záujmy.“ Toto bol citát.   Na otázku Ribbentropa, či sa Poliaci vzdali ambícií maršala Pilsudského vo vzťahu k Ukrajine, pán Beck povedal: „Poliaci už boli v Kyjeve a takéto plány sú bezpochyby nažive aj dnes.“

Je pravda, že to bolo v roku 1939. Dúfajme, že v tomto ohľade došlo aspoň k niektorým zmenám. Ale základom všetkého, čo som práve ukázal, je, samozrejme, patologická rusofóbia. Toto, mimochodom, pochopili aj v európskych hlavných mestách. Západní spojenci Poľska to v tom čase dokonale chápali.

Preto nasledujúci dokument, ktorý potvrdzuje to, čo som práve povedal, je správa pána Noela, francúzskeho veľvyslanca vo Varšave, ministrovi zahraničných vecí Francúzska pánovi Bonnetovi o rozhovoroch s poľskými kolegami z 31. mája 1938. Francúzsky veľvyslanec Leon Noel opisuje nedvojzmyselné reči, ktoré bez ostychu vyjadrovali vtedajší poľskí vodcovia počas jeho stretnutia s ním.

Teda, citujem: „Ak Nemec zostane protivníkom, napriek tomu je Európanom a mužom poriadku.“ Poľsko sa čoskoro dozvie, čo je „Európan a človek poriadku“. 1. septembra 1939 to pocíti každý sám na sebe.

Ďalej: „Rus pre Poliakov je barbarský, ázijský, deštruktívny a poškodzujúci prvok, s ktorým je akýkoľvek kontakt nebezpečný, akýkoľvek kompromis je smrteľný.“ Toto sa dá  komentovať, ako typický príklad rasizmu, pohŕdania k „neľuďom“, „podľuďom“ (untermensch),  medzi ktorých boli zaradení Rusi, Bielorusi, Ukrajinci a potom aj sami Poliaci.

Viete, v tejto súvislosti samozrejme vidím, čo sa deje v niektorých európskych krajinách s Rusofóbiou, s antisemitizmom atď. To všetko mi niečo veľmi pripomína.

Agresívny nacionalizmus vždy oslepuje, stiera morálne hranice. Tí, čo sa vydali na túto cestu sa nezastavia pred ničím, ale nakoniec to dostihne ich samých, a tak to bolo viackrát.

V tejto súvislosti je tu na podporu tejto tézy nasledujúci dokument – správa veľvyslanca Poľska v Nemecku, Jozefa Lipského, ministrovi zahraničných vecí Jozefovi Beckovi z 20. septembra 1938. Považujem za potrebné, prečítať vám ho. Rozprával sa s Hitlerom a tu je to, o čom píše poľský veľvyslanec  svojmu ministrovi zahraničia: „Neskôr v rozhovore kancelár Nemecka neustále zdôrazňoval, že Poľsko je primárnym faktorom ochrany Európy pred Ruskom. “

Z ďalších vyjadrení Führera vyplynulo, že ho očarila myšlienka o riešení „židovského problému“ migráciou do kolónií po dohode s Poľskom, Maďarskom a možno aj Rumunskom. Hitler navrhol vylúčiť Židov z európskych krajín, pre začiatok do Afriky. Ale nie iba jednoducho vyslať – poslať ich prakticky na vymretie. Rozumieme tomu, čo znamenali kolónie v roku 1938. K zániku. Toto je prvý krok k genocíde, vyhladeniu židovského národa a tomu, čo dnes nazývame holokaustom.

Ako na to reagoval poľský zástupca a čo napísal v tejto súvislosti svojmu ministrovi zahraničných vecí, zjavne spoliehajúc sa na vzájomné porozumenie a schválenie? „Ja som odpovedal, že ak k tomu dôjde, ak sa to zrealizuje, postavíme mu vo Varšave krásny pamätník.“ Toto píše poľský veľvyslanec v Nemecku svojmu ministrovi zahraničia. Áno.

Výňatok z už spomínaného rozhovoru Adolfa Hitlera s poľským ministrom zahraničných vecí Beckom 5. januára 1939. V ňom Führer hovorí: „Ďalším problémom, v ktorom majú Nemecko a Poľsko spoločné záujmy, je židovský problém. On, Führer, je odhodlaný vytlačiť Židov z Nemecka. Teraz im ešte bude umožnené vziať si so sebou časť ich majetku. Pritom je pravdepodobné, že si vezmú z Nemecka viac, ako mali, keď sa usadili v tejto krajine. Ale čím viac budú emigráciu odkladať, tým menší majetok si budú môcť vziať so sebou.

O čom to všetko vôbec je? Čo sú to za ľudia? Kto sú to? Ja mám dojem, že sa to v dnešnej Európe nielenže nechce vedieť, ale že sa to úmyselne zamlčuje v snahe presunúť vinu, a to aj za rozpútanie druhej svetovej vojny, z nacistov na komunistov.

Áno, vieme, kto je Stalin, áno, dali sme mu naše hodnotenia. Myslím si však, že faktom zostávajú okolnosti, že práve fašistické Nemecko zaútočilo na Poľsko 1. septembra 1939 a na Sovietsky zväz 22. júna.

A čo sú to za ľudia, ktorí vedú také rozhovory s Hitlerom? Boli to práve oni, ktorí sledujúc svoje úzkoprsé, prehnane vysoké ambície, postavili svoj ľud, poľský ľud pod nemecký vojnový stroj a navyše prispeli všeobecne k vypuknutiu druhej svetovej vojny. Ako ináč sa dá rozmýšľať, keď vidíte takéto dokumenty?

A dnes vidíme ešte viac: znesväcujú aj hroby tých ľudí, ktorí víťazili vo vojne, položili svoje životy, a to aj v Európe, oslobodením týchto krajín od nacizmu.

Mimochodom, viete, aké myšlienky mi napadajú? Koniec koncov, Stalin s tým nemá nič spoločné. Naši jednoduchí vojaci Červenej armády, ktorým boli postavené pamätníky, vrátane občanov z dnešných úplne nezávislých štátov, ktoré boli vytvorené po rozpustení Sovietskeho zväzu, to sú aj vaši predkovia, postavili sa aj im pamätníky v Európe.

Sú to najjednoduchší ľudia. Títo červenoarmejci, kto sú to? Väčšinou roľníci, robotníci. A mnohí z nich trpeli rovnakým stalinistickým režimom: niekto bol rozkulačený, príbuzní niektorých boli vyhostení do táborov. Títo ľudia zomreli oslobodzujúc krajiny Európy od nacizmu. Teraz sú ničené ich pamätníky, a to aj preto, aby nevyplávali na povrch fakty skutočnej dohody Hitlera s niektorými vtedajšími vodcami ich európskych krajín. Nejde o pomstu voči boľševikom, ale robia všetko pre to, aby zakryli svoju vlastnú pozíciu.

Prečo som povedal, že vtedajšie vedenie týchto krajín, vrátane Poľska, v skutočnosti hodilo svoj ľud pod kolesá nemeckej nacistickej vojenskej mašinérie? Pretože podcenili, aké boli skutočné dôvody pre Hitlerove činy.

Pozrite sa, čo povedal (Hitler) na stretnutí s predstaviteľmi nemeckej armády vo svojej ríšskej kancelárii. Citujem: „Nejde o Danzig – toto je mesto, ktoré si Nemecko chcelo prinavrátiť po prvej svetovej vojne, ktorá bola vyhlásená za medzinárodnú jednotku – hovoríme o rozširovaní životného priestoru na východ a potravinovú bezpečnosť.“ Nejde o Poľsko. Podstata je v tom, že museli pripraviť pôdu pre agresiu proti Sovietskemu zväzu.

Sovietsky zväz sa do poslednej možnosti pokúšal využiť každú príležitosť na vytvorenie proti hitlerovskej koalície, rokoval s vojenskými predstaviteľmi Francúzska a Veľkej Británie, čím sa snažil zabrániť vypuknutiu druhej svetovej vojny, ale prakticky zostal sám, v izolácii, ako som už povedal, bol posledným zo zainteresovaných štátov v Európe. ktorý musel podpísať s Hitlerom dohodu o neútočení.

Áno, je tam tajná časť o rozdelení nejakého územia. Nevieme však, čo je v iných dohodách európskych krajín s Hitlerom. Pretože keď sme my otvorili tieto dokumenty, tak v západných metropolách sa všetko archivuje pod hlavičkou „tajné“. Nevieme nič, čo tam bolo. Teraz to však ani nemusíme vedieť, pretože na faktoch vidíme existenciu sprisahania. Na faktoch vidíme, že došlo k rozdeleniu nezávislého demokratického štátu – Československa. Zúčastnil sa na tom nielen Hitler, ale aj bývalí vodcovia týchto štátov. Práve to otvorilo Hitlerove ťaženie na východ a to bolo presne to, čo spôsobilo vypuknutie druhej svetovej vojny.

A ešte jeden moment o tom, ako Sovietsky zväz konal po tom, ako Nemecko začalo vojnu proti Poľsku. Dovoľte mi pripomenúť, že ak na západe, v Ľvovskej oblasti poľská posádka skutočne kládla odpor, je to pravda, keď sa priblížila Červená armáda, potom zložila zbrane pred Červenou armádou. Mimochodom práve to, že tam vstúpili jednotky Červenej armády, z veľkej časti zachránilo životy mnohých miestnych obyvateľov, najmä židovského obyvateľstva. Pretože všetci tu prítomní vedia, percento židovskej populácie v týchto oblastiach bolo veľmi vysoké. Nacisti by prišli – všetkých by povraždili a poslali do pecí.

Čo sa týka, povedzme Brestu, vojská Červenej armády tam vstúpili až potom, čo tieto územia boli obsadené nemeckými jednotkami. Tam Červená armáda vôbec s nikým nebojovala, ani s Poliakmi. Okrem toho v tejto dobe poľská vláda stratila kontrolu nad krajinou a kontrolu nad ozbrojenými silami a bola niekde v oblasti rumunských hraníc.

Dokonca nebolo s kým viesť vyjednávania. Opakujem ešte raz: pevnosť Brest, ktorá je nám všetkým známa ako citadela na ochranu záujmov Sovietskeho zväzu a našej spoločnej vlasti, je jednou zo svetlých strán Veľkej vlasteneckej vojny, obsadila ju Červená armáda až po tom, ako ju Nemci opustili. Už ju Nemci okupovali. A Sovietsky zväz z Poľska v skutočnosti nič nezobral.

Na záver, už končím, by som rád pripomenul, ako súčasníci hodnotili výsledky víťazstva nad nacizmom a prínos každého z nás k tomuto víťazstvu od roku 1941.

Churchillove vyhlásenie: „S radosťou som sa dozvedel z mnohých zdrojov o statočnom boji a mnohých silných protiútokoch, ktorými ruské vojenské sily bránia svoju rodnú zem. Plne si cením vojenských výhod, ktoré ste dokázali získať tým, že ste prinútili nepriateľa nasadiť sily a zapojiť sa do vojenských operácií na západných hraniciach, ktoré sa vysunuli vpred, „na západných hraniciach sa vysunuli vpred“. Obraciam vašu pozornosť: vtedajšie britské vedenie uznalo, že to malo nejaký vojenský zmysel v boji proti nacistickému Nemecku, ktoré čiastočne oslabilo silu jeho počiatočného útoku.“ To znamená, že sila počiatočného útoku nacistickej armády bola oslabená skutočnosťou, že Červená armáda sa predsunula na nové hranice. To znamená, že to malo aj vojenský význam pre Sovietsky zväz – vysunutie na tieto nové pozície.

Teraz z osobného poslania Churchilla Stalinovi 22. februára 1945. Bolo to 22. februára v predvečer osláv 27. výročia Červenej armády. Churchill píše, že Červená armáda oslavuje svoje 27. výročie víťazstvom, ktoré získalo nekonečný potlesk svojich spojencov. A ďalej, chcel by som na to upozorniť v súvislosti s uznesením, ktoré nedávno prijali naši kolegovia v Európskom parlamente. „Budúce generácie uznajú svoju úctu voči Červenej armáde rovnako bezpodmienečne ako to robíme my, ktorí sme sa dožili toho, aby sme sa stali svedkami týchto veľkolepých úspechov.“ Vidíme však, ako reaguje súčasná generácia politikov v Európe.

A čo napísal Roosevelt Stalinovi tiež v roku 1945: „Nepretržité vynikajúce víťazstvo Červenej armády spolu s rozvinutým úsilím ozbrojených síl spojeneckých národov na juhu a západe zaisťuje rýchle dosiahnutie nášho spoločného cieľa – sveta žijúceho v mieri, založeného na vzájomnom porozumení a spolupráci.“

A o niečo neskôr Truman, už nový prezident USA: „Veľmi si vážime veľkolepý prínos mocného Sovietskeho zväzu vo veci civilizácie a slobody. Preukázali ste schopnosť slobodomyseľných a vysoko statočných ľudí rozdrviť zlé sily barbarstva bez ohľadu na to, aké sú mocné.

Nazdávam sa, že my spoločne s určitosťou nemôžeme zabudnúť a nikdy nezabudneme na hrdinstvo našich otcov. Bol by som veľmi rád, keby to mali na zreteli aj naši kolegovia na Západe a najmä v Európe. Ak nechcú počúvať nás, nech počúvajú vážených vodcov svojich krajín, ktorí pochopili, čo hovoria, a tieto udalosti poznali nie z počutia.

Nazarbajev: S týmto je potrebné oboznámiť verejnosť.

Vladimír Putin: Práve teraz a tu sme to už preniesli do verejnej sféry. Chcem to všetko ešte náležite sformátovať a aj napísať článok. Chcem napísať článok na túto tému.

Nazarbajev: Systematizovať, sformátovať a poskytnúť tieto historické dokumenty.

Vladimír Putin: Absolútne presne.

Ale to nie je všetko. Viete, čo navrhujem? Teraz ideme na obed, navrhujem ísť cez túto miestnosť, kde sme urobili malú výstavu práve týchto dokumentov. Iba dve minúty a všetko nám povedia.

Ďakujem pekne.

Preložil Andrej Rehák