Zhrňme si fakty. Bývalý policajný prezident, generál Milan Lučanský, vnímaný veľkou časťou policajtov a verejnosti ako hrdina, bojovník proti mafii, ktorý sa zaslúžil o rozbitie mafiánskych gangov na Slovensku, bol obvinený kajúcnikom, ktorému za to znížia trest.

Lučanský prišiel z cudziny sám vypovedať na políciu, kde všetky obvinenia poprel. Bol vzatý do väzby a začali sa s ním diať nanajvýš podozrivé veci: najprv sa sám mal zraniť tak, že si údajne takmer vybil oko, potom zviazaný údajne spadol z invalidného vozíka tak, že si zranil hlavu a po pár týždňoch na samotke (štandardom je mať spoluväzňa) sa podľa oficiálnej verzie vraj zasamovraždil obesením na teplákovej bunde. Toto všetci vieme.

Aby ľudia nešli do ulíc s vidlami, ministerka Kolíková ustanovila komisiu, ktorá mala vec vyšetriť. Lenže aká to bola komisia: väčšinu v nej mali vládni nominanti, z opozície boli traja poslanci, pričom podmienkou členstva v komisii bol záväzok mlčanlivosti a mohla sa skúmať iba jedna verzia, samovražda. Ako bolo vopred jasné, komisia dospela k záveru, že sa všetko stalo práve tak, ako tvrdí oficiálna verzia. Lenže nie všetci členovia komisie hlasovali za takýto záver.

Kotleba porušil mlčanie

Opoziční členovia komisie dali najavo nespokojnosť, ale záväzok mlčanlivosti im nedovolil povedať viac. Až do pondelka večera. Na špeciálnej parlamentnej schôdzi venovanej odvolávaniu ministerky Kolíkovej, potom, ako ministerka sama začala o kauze Lučanský hovoriť, sa rozhodol porušiť mlčanie jeden z troch opozičných členov spomínanej vyšetrovacej komisie, predseda ĽSNS Marián Kotleba (o jeho vystúpení píšeme TU).

Kotleba celkom zjavne povedal iba veľmi malú časť toho, čo vie, resp. čo si myslí, ale aj to, čo povedal, by malo stačiť na prvotriedny škandál. Uviedol detaily o tom, ako generál Lučanský po prebudení z celkovej anestézy, spútaný najťažším možným spôsobom, akým možno na Slovensku človeka spútať, mal záhadným spôsobom z invalidného vozíka spadnúť dozadu rovno na temeno hlavy.

Spomenul aj ďalší závažný fakt, že vo výpovediach dozorcov boli „absolútne radikálne rozdiely“. Ale napokon povedal aj kľúčovú, najdôležitejšiu vec, ktorá by mala na každého, kto nie je celkom paralyzovaný masmediálnou anestézou, zapôsobiť ako siréna veľmi hlasného alarmu.

Chýbajúce dve minúty: kľúč k odpovedi

Kotleba tvrdí, že sa márne pokúšal do textu záverečnej správy – okrem iných skutočností – presadiť zistenie, že v kritickom čase od poslednej kontroly Lučanského v cele, keď bol ešte nažive, po čas, keď bol nájdený zavesený na teplákovej bunde, vznikol na kamerovom zázname dvojminútový časový posun.

Dve minúty, keď nebol priestor monitorovaný… dostatočný čas na to, aby mohol do cely ktokoľvek prísť, Lučanského zavraždiť a z cely nepozorovane odísť. Kotleba konštatuje, že členovia komisie sa nedostali k žiadnemu vysvetleniu tohto javu, dostali len odpoveď, že „ide o vlastnosť tohto systému.“

Keď trval na tom, aby bola táto skutočnosť spomenutá v správe, bolo mu odpovedané, že to tam nebude, aby nevzniklo „spoločenské napätie“. Toľko zhrnutie kľúčových faktov.

Kdepak asi udělali soudruzi chybu?

Čo si myslia autori oficiálnej verzie o intelekte občanov, keď im bez mihnutia oka predložili tvrdenie, že bezpečnostný kamerový systém, ktorý má monitorovať priestor väznice, „má tú prirodzenú vlastnosť“, že na niekoľko minút prestane plniť svoju funkciu?

A takúto vec nám zodpovedné úradné miesta, na čele s ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou, a taktiež naše objektívne a pravdovravné systémové médiá, bez začervenania servírujú. Vraj to tak s tým kamerovým systémom prosto je: občas má výpadky. Skúsme teda prijať túto hru, priblížme sa mentálnemu svetu autorov tejto pustej hlúposti a skúsme si aj na im pochopiteľnej úrovni vysvetliť, v čom spočíva podstata problému.

Keď vám Jožko počmára krásnu novú aktovku fixkou, budete sa tešiť, že všade tam, kde vám ju nepočmáral, je stále pekná, nepočmáraná? A keď visíte na lane, Jožko vám to lano prestrihne, vy spadnete na zem a udriete sa, budete sa tešiť z toho, že okrem toho prestrihnutého miesta je lano inak úplne celé, nepoškodené? Že nie? Že v oboch prípadoch najskôr asi naštvaní tresknete Jožkovi pravítkom po hlavičke? Fajn. A teraz povedzte, na čo je dobrý bezpečnostný kamerový systém, ktorý nekontroluje priestor nepretržite, ale iba niekedy?

Ani jedno z veľkých systémových médií sa nad týmto nepozastavilo, ani jedno neprinieslo referát o tom, že poslanec Kotleba prestal mlčať a o tejto veci prehovoril v pléne Národnej rady SR. Je to tým, že sú na mentálnej úrovni Jožka s fixkou a nožnicami? Alebo je dôvod úplne iný?

Nikto z nich sa ani slovkom nepozastavil nad nanajvýš podozrivou skutočnosťou, že v tejto kauze, tvorenej dlhou reťazou absurdných a za vlasy pritiahnutých „náhod“ (písali sme o tom napríklad TU), sa nakoniec stala ešte aj tá „náhoda“, že kamerový systém mal výpadok akurát práve v čase, keď sa v Lučanského cele konala mimoriadne podivná samovražda.

Štandardná novinárčina? Alebo už sabotáž a spolupáchateľstvo?

Vo veľkej politike sa občas stáva, že sa dôležitým ľuďom občas náhodou stanú nešťastné, nazvime to trebárs nehody. V histórii sa to stalo aj na Slovensku – nevyhli sa tomu ani osobnosti ako Štefánik či Dubček.

Je tu však čosi, čo je z celospoločenského hľadiska ešte nebezpečnejšie, než tragédia jednotlivca, hoci aj spoločensky dôležitej osoby: zlyhanie celej jednej sféry života spoločnosti. Kotlebovo vystúpenie si vôbec neráčili všimnúť objektívne a pravdovravné režimné médiá, zlyhali ako celok. Okrem tzv. alternatívnych médií sa nikto neopovážil verejnosť informovať, že sa na Slovensku absurdným spôsobom z politických dôvodov zatajuje kauza prvej veľkosti.

Veď si pomenujme to, čo sa stalo, primeranými slovami: poslanec Národnej rady SR, dokonca predseda relevantnej parlamentnej politickej strany, priamo v pléne parlamentu vyslovil závažné podozrenia vo veci politicky vrcholne exponovanej celoštátnej kauzy. Veľmi zreteľne sa dá vidieť, že v prípade generála Lučanského štát vážnym spôsobom zlyhal, pričom sa tu dá predpokladať aj možný politický motív. A nešlo o radového novinára, ale o bývalého policajného prezidenta! Za normálnych okolností by to bola absolútna bomba na titulkách všetkých novín, u nás je však hrobové ticho – systémové médiá, vrátane verejnoprávnych, to absolútne odignorovali…

Toto neuveriteľné informačné embargo, táto absolútna do neba volajúca tendenčnosť sa začína nebezpečne podobať na sabotáž a otvorené kolaborantstvo mediálneho syndikátu s politickou juntou, ktorá sa snaží tutlať čosi, čo zvonku dosť nepríjemne pripomína trestný čin.

Ivan Lehotský