Najstaršie texty Biblie ukazujú na viacerých miestach prácu ako podstatnú časť života ľudí na zemi. Ako poukázal svätý pápež Ján Pavol II.: „Na začiatku ľudskej práce stojí tajomstvo stvorenia.“ Takže tesne po stvorení nachádzame prvé Božie príkazy týkajúce sa práce.

Už prvý príkaz, ktorý adresoval Stvoriteľ ľuďom, nesie v sebe požiadavku podmaniť si zem. (Gn 1, 28). Tento príkaz sa nám môže zdať paradoxný, pretože Boh v ňom neoznamuje človeku, že stvoril zem, aby mu slúžila, ale mu prikazuje, aby si ju podmanil. To znamená, že ľudia si majú podrobiť svet, ktorý stvoril Boh, svojou vlastnou činnosťou, teda svojou prácou. Tento Boží príkaz, nemá negatívny charakter, ako môžeme vidieť v  Dekalógu, ale je vysoko pozitívny. Práca má zušľachťovať nielen celý svet, ale aj človeka.

Príkazom podmaniť si zem sa človek podobá Bohu, ktorý je jeho Stvoriteľ. To si však vyžaduje, aby jeho práca mala znaky trvalo udržateľného rozvoja. Boh prvým ľuďom po stvorení svojím príkazom odovzdáva zem ako dar. Človek naň má odpovedať práve prácou, pretože ňou zem zveľaďuje a rozvíja.

Tým, že tento príkaz dostávajú prví ľudia, Adam a Eva, je cez nich odovzdaný celému ľudstvu. Keďže ide o pozitívny zmysel práce pre ľudí, môžeme už z tohto najstaršieho biblického posolstva dedukovať nielen povinnosť, ale aj právo každého človeka na prácu, ktorá je službou pre ostatných ľudí.

O práci sa píše vo všetkých knihách Starého zákona. Nachádza sa v rôznych podobách a súvislostiach. V 128 žalme znie jasne: „Keď sa budeš živiť z práce svojich rúk, budeš blažený a bude sa Ti dobre vodiť.“ (Ž 128, 2). Tento verš poukazuje, že Boh požehná manuálnu poctivú prácu človeka a odmení ho za ňu blaženosťou i dobrým životom.

V knihe Exodus sa popri práci zdôrazňuje aj právo na odpočinok. „Šesť dní konaj svoju prácu, siedmy deň odpočívaj, aby si mohol odpočinúť tvoj býk, osol a oddýchol si aj syn tvojej slúžky a cudzinec.“ (Ex 23, 12). Ale aj o tri kapitoly skôr v deviatom verši zaznieva s oddychom od práce jasný príkaz: „Šesť dní budeš pracovať a konať všetku jeho prácu. Siedmy deň je deň sobotného odpočinku pre Pána, tvojho Boha. Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich bránach. Veď Pán za šesť dní utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich a siedmy odpočíval.“ (Ex 20, 9 – 11). Svätopisec poukazuje na to, že Boh po skončení stvorenia sveta siedmy deň odpočíval a Izraeliti majú nasledovať jeho príklad. Boh im prikazuje ukončiť všetku prácu tak, aby aj ich služobníctvo mohlo mať sobotný odpočinok. Tento príkaz potvrdzuje aj v knihe Levitikus, keď hovorí: „Šesť dní bude pracovať, siedmy deň bude deň slávenia sobotného odpočinku.“ (Lv 23, 3). Napokon je príkaz odpočinku od práce potvrdený v knihe Deuteronómium: „Zachovávaj deň sobotného odpočinku, aby si ho svätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh! Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu. Siedmy deň je deň sobotného odpočinku pre Pána, tvojho Boha. Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj vôl, ani tvoj osol, ani tvoj ostatný dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich bránach, aby si tvoj sluha i tvoja slúžka odpočinuli ako ty.“ (Dt 5, 13 – 14).

Sociálny rozmer práce nachádzame v knihe Deuteronómium: „Neodopri prácu biednemu a chudobnému, či už je brat alebo cudzinec, ktorý býva s tebou v krajine a v tvojom bydlisku.“ (Dt 24, 14). V uvedenom texte Sväté Písmo jedinečným spôsobom ukazuje, že právo na prácu nie je len výsadou určitých skupín obyvateľstva, ale spoločnosť má vytvoriť podmienky na to, aby sa toto právo dalo realizovať pre všetkých. V súčasnosti sú to napríklad utečenci či migranti z iných krajín.

Zručnosť v akejkoľvek práci sa považovala za vzácny duchovný dar. Ten človeka pripravoval na zvláštnu službu Bohu. „Naplnil som ho Božím duchom, múdrosťou, chápavosťou a zručnosťou v každej práci, aby mohol vypracovať návrhy na spracovanie zlata, striebra a bronzu, opracúvať drahokamy na osadzovanie, vyrezávať drevo a konať akúkoľvek prácu.“ (Ex 31, 3 – 5).

Zrieknutie sa tvorivej ľudskej schopnosti, t.j. zrieknutie sa práce, má aj svoju odvrátenú stránku. Dala by sa ňou nazvať lenivosť. Starý zákon ju spomína na viacerých miestach. Najmä poučné knihy sú plné akýchsi smerníc, ktoré sa týkajú tejto problematiky, ktorá súvisí so zneužívaním sociálnej pomoci v nezamestnanosti. Kniha Prísloví tak stanovuje princíp autonómnej zodpovednosti. Každý človek, ktorý je schopný pracovať, si musí vlastnou prácou zabezpečiť aj svoje životné potreby. Ak tak nebude robiť, klesá v sociálnom rebríčku. „Cesta lenivca je sťaby tŕním zarastená, lež chodník robotných je vysypávaný.“ (Prís 15, 19). Podobné pravidlo nájdeme aj inde. „Duša lenivca je plná túžob, ale bezvýsledných, baženie usilovných sa však do sýtosti uspokojí.“ (Prís 13, 4). Alebo tiež: „Lenivec si neupečie svoj úlovok, lež usilovnosť človeka je vzácnym imaním.“ (Prís 12, 27).

Kniha Prísloví vyzdvihuje usilovnosť. Dáva ju do priameho protikladu s lenivosťou. „Lenivá ruka spôsobuje chudobu, kým ruka usilovných obohacuje.“ (Prís 10, 4). Podobne aj v 21. kapitole nájdeme konštatovanie, že plány usilovného vedú k zisku (Prís 21, 5). Možno teda konštatovať, že mnoho prísloví pranieruje lenivosť ako príčinu biedy a hladu. Naopak chváli usilovnosť, ktorá prináša úžitok.

Evanjeliá

Aj evanjeliá sa dotýkajú povolania človeka k práci. Evanjelista Matúš prináša Ježišove podobenstvo o hospodárovi, ktorý vyšiel viackrát za deň, aby povolal do svojej vinice robotníkov. „Dohodol sa s robotníkmi za denár na deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo tretej hodiny, videl iných postávať na námestí a povedal im:  Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé. A oni šli. Znova vyšiel okolo šiestej a deviatej hodine a urobil tak isto. Keď vyšiel okolo jedenástej a našiel iných postávať, povedal im: Čo tu stojíte celý deň a zaháľate? Povedali mu: Keď nás nikto nenajal! Hovorí im: Choďte aj vy do vinice.“ (Mt 20, 2 – 7).

Kardinál Tomáš Špidlík parafrázuje pri tomto texte evanjelia svätého Jána Zlatoústeho, podľa ktorého je najväčším robotníkom Boh, ktorý vytvoril dielo obrovské, veľkolepé a podivuhodné. Ján Zlatoústy prirovnáva toto dielo k svadobnému stolu, ku ktorému Boh pozval človeka. Človek zatiaľ nie je svadobčanom, ale spolupracovníkom Boha, pretože dielo stvorenia ešte nie je dokončené. „Je to snáď preto, že by Bohu nestačili sily? To isto nie! Ale je to veľké privilégium pre človeka, že je povolaný k tomu, aby dielo veľkého Umelca dokončil.“ Človek je teda podľa kardinála robotníkom v Božej službe, ktorý mu zveruje svoju prácu.
Nájdeme však vzťah k práci aj v Ježišovom živote? Môžeme sa právom domnievať, že Ježiš veľkú časť života žil tak ako ľudia jeho doby. Teda manuálne pracoval. Hovorí nám o tom Lukáš v evanjeliu: „Vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ (Lk 2, 51 – 52).

Pápež Pavol VI. v homílii v Bazilike Zvestovania Panny Márie v Nazarete v roku 1964 túto skutočnosť zdôraznil. „Nazaretský dom je škola, v ktorej začíname poznávať Kristov život,“ povedal s tým, že v ňom vidíme školu práce. „Ó nazaretský domov, dom Tesárovho Syna! Tu predovšetkým by sme chceli pochopiť a osláviť tvrdý, ale vykupujúci zákon ľudskej práce.“ Ježiš nám vo svojom rodičovskom dome ukázal príklad v každodennom živote práce. Dobre vykonanou prácou sa tak človek pripodobňuje Ježišovi, ktorý bol do 30-tich rokov svojho života obyčajným tesárom po vzore svojho otca svätého Jozefa.

Pavlove listy

Z pohľadu práce je dôležitým aj Druhý list svätého apoštola Pavla Solúnčanom. V ňom apoštol vyzýva k poriadnej a zodpovednej práci, pričom im za príklad dáva seba samého. „Veď sami viete, ako nás treba napodobňovať, lebo sme nežili medzi vami neporiadne,  ani sme nejedli niečí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu. Nie že by sme na to nemali právo, ale chceli sme vám seba dať za vzor, aby ste nás napodobňovali.“ (2 Sol 3, 7 – 9). Pavol v liste zdôrazňuje univerzálny význam práce, pričom kladie dôraz na osobný príklad. Lenže apoštol ide ešte ďalej a Solúnčanom adresuje tvrdé slová. „Veď aj keď sme boli u vás, prikazovali sme vám toto: Kto nechce pracovať, nech ani neje.  Lebo počúvame, že medzi vami niektorí žijú neporiadne, nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami. Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb.“ (2 Sol 3, 10 – 12). Tento text tak omnoho naliehavejšie vyjadruje sociálne princípy, ktoré formuloval Starý zákon. Biblia však nekritizuje ľudí, ktorí pracovať nemôžu a sú odkázaní na pomoc iných. Terčom kritiky Svätého Písma je parazitovanie na práci iných, ktoré má asociálnu povahu. Ide o problém, ktorý pretrváva do súčasnosti, keď mnohí, ktorí nechcú pracovať zneužívajú sociálny systém, čo je podvod a veľmi vážne porušenie sociálnej spravodlivosti.

Aj v Prvom liste Korinťanom Pavol zdôrazňuje podobne ako v liste Solúnčanom, že každý dostane odmenu podľa vlastnej práce. (1 Kor 3, 8). Aj tých, ktorí nepracovali poctivo, ale okrádali iných, apoštol Pavol nabáda, aby svoj život zmenili a zarábali si vlastnými rukami, aby sa mali o čo rozdeliť s núdznymi (Ef 4, 28), pretože nestačí len prestať kradnúť, teda páchať hriech, ale potrebné je aj konanie dobra. Teda zlodej, ak zmenil svoj život, musí pomáhať tým, ktorí to potrebujú.

Pohľad sociálneho učenia Cirkvi

Teologická náuka o ľudskej práci je založená na koncepcii ľudskej dôstojnosti. Z nej vychádza encyklika Jána Pavla II. Laborem exercens. Pápež v nej zdôrazňuje povolanie človeka stať sa v práci viac človekom. „Práca je dobrom človeka, dobrom jeho človečenstva – prácou totiž človek nielen pretvára prírodu a prispôsobuje ju svojim potrebám, ale sa aj realizuje ako človek, ba v istom zmysle sa stáva viac človekom.“ Ak mu je však práca odopieraná, dochádza k bezpráviu na dôstojnosti človeka. Preto je štát povinný vo svojej legislatíve vytvárať také podmienky, aby človek mohol uskutočňovať svoje právo na prácu. Toto právo vyplýva z práva a povinnosti človeka usilovať sa živiť seba a svoju rodinu, ako aj z povolania k účasti na Božom stvoriteľskom diele. Podľa svätého pápeža Jána Pavla II. je „úlohou inštitúcií čeliť nezamestnanosti, ktorá je v každom prípade zlom a v istom stupni sa môže stať skutočnou spoločenskou pohromou.“

Téme sociálneho zabezpečenia v prípade straty práce sa venoval pápež Ján XXIII. v súvislosti s právom človeka na zabezpečenia dôstojného spôsobu života. Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu umožniť jeho realizáciu. Štát má preto nezamestnaným vyplácať podporu, ktorá je nevyhnutná pre ich rodiny. Táto povinnosť je záväzná, pretože „vyplýva z najzákladnejšej zásady mravného poriadku v tejto oblasti, to znamená zo zásady všeobecného užívania statkov, alebo – jednoducho povedané – z práva na život a jeho udržiavanie.“ V kresťanskej sociálnej etike je toto právo priznané každému, bez ohľadu na jeho zaradenie do niektorej zo sociálnych skupín.

Špecifický prístup k riešeniu nezamestnanosti sa nachádza v encyklike Pia XI. Quadragesimo anno. Pápež v nej vyslovuje tézu, podľa ktorej kvôli dosiahnutiu vyššej miery zamestnanosti môže spoločnosť upravovať a znižovať mzdy pracujúcich. Pápež pritom vychádza z princípu sociálnej spravodlivosti. Svoje argumenty opiera o tvrdenie, že veľmi vysoké i príliš nízke platy sú príčinami nezamestnanosti. Ako píše pápež Pius XI. v encyklike Quadragesimus annus výška mzdy má umožniť sporenie, ale nemôže negatívne ovplyvniť možnosť nájsť si primeranú prácu pre čo najvyšší počet ľudí.

Pápež Ján Pavol II. sa zas v encyklike Laborem exercens venuje téme nezamestnanej inteligencie. Sleduje v nej novodobý trend, keď čoraz viac ľudí má prístup k vysokoškolskému diplomu a k vyššej kvalifikácii. Lenže tento trend je neraz sprevádzaný tým, že klesá dopyt po práci takýchto vzdelaných ľudí. Ján Pavol II. preto zdôraznil, že je povinnosťou spoločnosti zabezpečiť dostupnosť takých študijných odborov, ktoré vyžadujú opravdivé potreby spoločnosti.

V tejto encyklike tiež Ján Pavol II. pripomína povinnosť štátu, ktorý má dbať o zamestnanosť mladých, pretože tí si „po získaní kvalifikácie primeranou, kultúrnou, technickou a profesionálnou formáciou nemôžu nájsť zamestnanie.“ Z tohto dôvodu preto zažívajú sklamanie. Ak však štát neprijme opatrenia na zabezpečenie vyššej zamestnanosti mladých absolventov, nevyhnutne si pripraví vlastnú deštrukciu v budúcnosti.
Medzi skupiny, ktoré sú ohrozené nezamestnanosťou stále, v súčasnosti u nás i vo svete, patria ľudia bez vzdelania, či starší ako 55 rokov, ale aj slobodné, či rozvedené matky s nižším vzdelaním. Štát preto musí vytvárať podmienky na zvyšovanie kvalifikácie. V prípade starších ľudí je neraz nevyhnutné, aby zasiahol v ich prospech, aby teda pri prijímaní zamestnania, alebo jeho strate neboli diskriminovaní pre svoj vek.
Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike Laborem exercens tiež pripomína, že štát má právo, ale aj povinnosť bdieť nad plánovaním podnikov, aby zabezpečil zamestnanie pre všetkých. Pápež tu zastáva právo štátu na zásah do súkromnej sféry z hľadiska vyššieho, spoločného dobra. Podľa neho však v oblasti zabezpečenia práce neleží výhradná zodpovednosť len na bedrách štátu, ale svoje miesto tu musí mať aj spontánna iniciatíva jednotlivcov i skupín.

Ciele úplnej zamestnanosti sa však nemajú dosahovať samoúčelne. Ak hospodárstvo štátu nedisponuje dostatkom pracovných miest, vytváranie nových pracovných miest nie je v súlade so sociálnymi princípmi. To isté platí aj pre vytváranie miest, ktoré nikto nepotrebuje, alebo na ktoré nie sú peniaze. Právo na prácu teda znamená, že ľudia majú právo požadovať od štátu takú politiku zamestnanosti, ktorá sa čo najviac blíži k úplnej zamestnanosti tých, ktorí chcú pracovať.

Právo na odpočinok

Už vyššie je spomenuté prikázanie na svätenie soboty či nedele z pohľadu Biblie. Ide o príkaz, ktorý sa týka prerušenia práce. Ten však nie je samoúčelný. Ide o umožnenie zúčastniť sa pracujúcim na bohoslužbách, pre nás katolíkov na svätej omši. Nie je to len kultový aspekt. Právo na oddych či prerušenie práce súvisí so snahou postaviť hranicu proti zotročovaniu ľudí prácou. Čiže nielen oslava Boha, ale aj ochrana pracujúcich je dôvodom na požiadavku zavedenia sviatočného dňa.

Slovenskí katolícki biskupi na prvú adventnú nedeľu v roku 2016 adresovali veriacim pastiersky list o svätení nedele. Pripomenuli vtedy, že nedeľa, teda Deň Pána, je pre nás príležitosťou zastaviť sa, upriamiť pozornosť na Boha, ale nám aj pomáha nezabúdať na pôvod a zmysel ľudského života.

Prečo práve nedeľa má byť dňom odpočinku? Pretože nám pripomína deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Nedeľa je zároveň odkazom na biblickú správu o stvorení sveta, po ktorom Boh na siedmy deň odpočíval.

Aj biskupi v pastierskom liste konštatovali, že kedysi bolo svätenie nedele na Slovensku bežné. „Dnes to tak, žiaľ, nie je. Mnohí v nedeľu pracujú, alebo chodia na nákupy – neraz na úkor návštevy chrámu. Vzniká tak atmosféra, v ktorej sa prežívanie sviatočného dňa nesviatočným spôsobom javí ako bežné a prijateľné, a to dokonca aj pre veriacich katolíkov. S tým však nemožno súhlasiť. Rešpektovanie tretieho Božieho prikázania aj dnes znamená zasvätenie nedeľného dňa, teda oddych od práce a vzdanie vďaky Pánovi prostredníctvom bohoslužby. Máme za čo Bohu ďakovať a máme ho za čo chváliť,“ zdôraznili biskupi v liste veriacim s tým, že každý človek potrebuje aj oddych od práce. Potrebuje totiž venovať čas svojej rodine. „V nedeľu by mala byť rodina spolu, nemalo by chýbať spoločné stolovanie počas obeda, u veriacich spoločná modlitba,“ zdôraznili biskupi.

„Musíme si uvedomiť, že prvou obeťou stierania rozdielov medzi pracovnými dňami a nedeľou –  je rodina,“ upozornili biskupi, podľa ktorých neprítomnosť otca a mamy počas nedele rodinu vždy ochudobňuje. „Kde chýba čas budovať medziľudské vzťahy, tam rodinné spoločenstvo zostáva vystavené rozličným nebezpečenstvám. Navyše dlhodobá, nepretržitá práca má aj svoje zdravotné dôsledky a je menej efektívna,“ dodali v pastierskom liste. Zároveň vyzvali veriacich, aby venovali nedeľu Bohu a rodine.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.