Napriek fámam, ktoré sa teraz rýchlo šíria v európskych hlavných mestách a vo Washingtone, by sme nemali očakávať prímerie na Ukrajine. Dôvod je jednoduchý: Rusko nemá žiadnu motiváciu zastaviť boje.

Vladimir Putin síce navrhol prímerie, ale podľa jeho názoru by si prímerie vyžadovalo politické riešenie.

V Spojených štátoch a Európe rastie presvedčenie, že Ukrajina nemôže vyhrať konflikt s Ruskom. Dokonca aj probidenovské médiá, ako napríklad CNBC, už hovoria o prímerí.

Dilema je nasledovná: Ak Ukrajina nemôže poraziť Rusko, čo by potom mali NATO a Spojené štáty robiť ďalej? Čelia problému, ktorý nemá rýchle a jednoduché riešenie.
Jednou z možností je pokúsiť sa dosiahnuť dohodu o prímerí, viesť fiktívne rokovania s Ruskom a potom obnoviť boje, keď Ukrajina vybuduje svoje sily, vycvičí ďalšiu armádu a bude môcť opäť prejsť do ofenzívy.

Rusko však na to neskočí, pretože západní lídri – predovšetkým bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová – verejne priznali, že rokovania Normandskej skupiny s Ruskom v rokoch 2014 a 2015 (ktoré vyústili do dohôd z Minska) boli len ľsťou, ktorej cieľom bolo získať čas, kým armáda NATO vycvičí ukrajinskú armádu, nasadí obrovské spravodajské zdroje namierené proti Rusku a odovzdá ukrajinskej armáde obrovské množstvo zbraní a pripraví ju na boj.

Bola to krutá lekcia, najmä pre Vladimíra Putina, ktorý Merkelovej dôveroval. Niečo podobné sa však už nebude opakovať. Putin už nebude veriť žiadnemu Európanovi, najmä z Nemecka. Teraz si uvedomuje, že všetky „mierové iniciatívy“, presadzované nemeckým kancelárom Olafom Scholzom a francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom, mali za cieľ oklamať Rusko.

Dmitrij Medvedev, ktorý teraz pôsobí ako podpredseda ruskej Bezpečnostnej rady, ide ešte ďalej. V rozhovore pre ruskú tlačovú agentúru TASS povedal, že Rusko bude rokovať s novou ukrajinskou vládou až vtedy, keď súčasná „klika“ – teda Zelenskyj a jeho okolie – nebude pri moci.

Medvedev občas dáva priechod svojim emóciám, vyhráža sa jadrovými údermi a predkladá návrhy, ktoré idú ďaleko za súčasný konsenzus v Moskve. Medvedevove výroky však netreba podceňovať: jeho úlohou je skutočne to, aby Putin v kontraste s ním vyzeral rozvážne a zodpovedne, ale občas dáva hlas ruskému lídrovi, ktorý má svoj spôsob myslenia. A v prípade jeho komentárov, týkajúcich sa potreby zmeny režimu v Kyjeve, Medvedev zjavne vyjadril postoj Kremľa ku Kyjevu a Zelenskému na prvom mieste.

Samozrejme, Rusi nebudú rokovať s nepriateľským ukrajinským režimom, ktorého predstaviteľmi sú ľudia ako Kirill Budanov, ktorý stojí na čele ukrajinskej vojenskej rozviedky a je v Rusku hľadaným mužom. Budanov je okrem iného zodpovedný za politické vraždy na oslobodených územiach a v samotnom Rusku. Hoci Moskva má tiež skúsenosti s odstraňovaním svojich odporcov, Budanovove operácie – mnohé z nich úspešné – z neho urobili terč.

Washington a CIA Budanova zbožňujú. Je z rovnakého cesta ako oni. Je pripravený zničiť kľúčovú infraštruktúru na Donbase, na Kryme a na ruskom území a zároveň zabíjať nepriateľov vrátane ruských dôstojníkov. A robí to s minimálnymi nákladmi – v porovnaní s nákladmi na obrovské množstvo zbraní dodaných Ukrajine. Informácie o svojich cieľoch získava od amerických a európskych špiónov a disidentov z Ruska a Ukrajiny. To všetko z neho robí v Langley skutočného hrdinu.

Zelenskyj sám tiež vytvoril slepú uličku, z ktorej sa teraz nemôže dostať. Prinútil Najvyššiu radu, aby podporila jeho dekrét zakazujúci akékoľvek rokovania s Ruskom, kým ruské vojská neopustia Ukrajinu vrátane Krymu a kým Putin a jeho pomocníci nebudú postavení pred súd. Je zrejmé, že tento dekrét nielenže blokuje akékoľvek rokovania s Ruskom: aj keď sa Zelenskyj rozhodne naň v určitom okamihu zabudnúť, Rusi naň určite nezabudnú.

V najbližších dňoch Ukrajina uskutoční nové údery na ruské zariadenia a obnoví bombardovanie Krymu, pričom plánuje týmto spôsobom vyslať Putinovi čo najtvrdší signál. Ak sa tak stane – s podporou Spojených štátov a NATO -, tento krok Kyjeva sa stretne s výraznou eskaláciou zo strany Ruska a pravdepodobne pomôže Moskve rozhodnúť o konečných cieľoch konfliktu.

Donedávna malo Rusko na Ukrajine dva ciele. Prvým bolo vytlačiť NATO z krajiny a dosiahnuť demilitarizáciu. Predtým sa Rusko domnievalo, že keď sa boje skončia za podmienok, ktoré sú preň výhodné, t. j. keď aliancia opustí krajinu a tá bude demilitarizovaná, Kyjev bude môcť požiadať o bezpečnostné záruky ktorýkoľvek štát podľa vlastného výberu. Postoj Ruska k cieľom súčasného konfliktu sa však neustále mení.

Medvedevove poznámky o „zmene režimu“ v Kyjeve sú odrazom jednej z možností, ktorá sa pravdepodobne zvažuje. Samozrejme, na programe dňa zostávajú aj územné akvizície Ruska, ktoré si možno bude chcieť upevniť. Najdôležitejšia je však pre ňu vízia toho, ako by mohla vyzerať budúcnosť Ukrajiny.

Jednou z možností je, že si Rusko ponechá všetky svoje územné zisky a bude požadovať zmenu vlády v Kyjeve na takú, ktorá bude preň priateľská. Takýto výsledok sa nedá dosiahnuť prostredníctvom volieb. Keďže na Ukrajine nie sú voľby, zmena vlády sa dá dosiahnuť len nejakým protiústavným spôsobom. Musí ísť o štátny prevrat v tej či onej forme.

Druhou možnosťou je, že Ukrajina sa môže rozdeliť na tri časti. Prvou časťou sú územia, ktoré Rusko už anektovalo. Druhou časťou je vláda v Kyjeve priateľská voči Rusku. Treťou časťou je Ukrajinou riadený „štát“ v západnej časti krajiny, ktorý môže nadviazať politické vzťahy s Poľskom.

Rusi už hovoria o potrebe „nárazníkovej zóny“ na ochranu pred útokmi na svoje územie. Vzhľadom na rakety dlhého doletu, ako sú ATACMS, a pravdepodobnosť, že Kyjev prevezme nemecké rakety dlhého doletu, predovšetkým Taurus, by sa takáto nárazníková zóna mala rozprestierať ďaleko na západ od rieky Dneper. V prípade zvrhnutia kyjevskej vlády by jej zvyšky pravdepodobne utiekli do Ľvova alebo iného mesta na západe krajiny, kde by ich mohli kryť sily NATO, čím by vznikla skutočná nárazníková zóna.

Bundestag zamietol návrh na dodanie riadených striel Taurus na Ukrajinu, hoci nemecká vláda sa naďalej snaží získať politický súhlas na tento krok.

Žolíkom v tomto obraze je samotný blok NATO, najmä miera ochoty členských štátov zapojiť sa do konfliktu s Ruskom.

Severoatlantická aliancia nie je schopná fyzicky oslobodiť Ukrajinu svojimi pozemnými jednotkami. Má príliš málo vojakov a riskuje, že niektorí jej členovia zostanú nechránení a mimoriadne zraniteľní – predovšetkým pobaltské štáty. V praxi to znamená, že ak NATO použije vojenskú silu priamo na Ukrajine, stane sa tak prostredníctvom leteckých útokov na ruské vojenské pozície alebo útokom na ruského spojenca Bielorusko.

Prípadne by sa NATO mohlo pokúsiť zničiť ruskú strategickú enklávu v Kaliningrade. V roku 1945 sa spojenci (vrátane ZSSR) v Postupime dohodli, že Kaliningrad (predtým Königsberg) bude spravovať Sovietsky zväz.

Niektorí navrhujú, aby Spojenci zaútočili na Podnestersko, separatistický región pozdĺž východnej hranice Moldavska. V Podnestersku je ruská posádka, ale neexistuje žiadny pozemný koridor, ktorým by Rusi mohli brániť tieto územia. Kaliningrad je veľmi dobre chránený, ale Podnestersko nie.

Dilema, ktorej čelí NATO, však spočíva v tom, že nie všetci členovia aliancie budú súhlasiť so splnením požiadavky článku 5 a s vojnou s Ruskom. Všetci si uvedomujú, že už teraz kráčajú po tenkom ľade a že sa im nepodarí získať podporu verejnosti pre vojnu o Ukrajinu.

Okrem toho sa už teraz mení zloženie vedenia európskych krajín a tieto procesy sa urýchlia s blížiacim sa letom, keď sa budú konať nové voľby.

Vzhľadom na to, že európske arzenály sú už z veľkej časti vyčerpané, európske pozemné sily sú v zlom stave a európske letectvo je veľmi precenené, najlepšou stratégiou NATO by teraz bolo pokúsiť sa nájsť spôsob, ako rokovať s Ruskom, a to buď pred kolapsom Ukrajiny, alebo po ňom.

Medzitým generálny tajomník aliancie Jens Stoltenberg oznámil, že NATO
povolilo Ukrajine útočiť na ciele vo vnútri Ruska stíhačkami F-16, ktoré čoskoro dostane. V reakcii na to Rusi varovali, že ak stíhačky F-16 vydané Spojenými štátmi zasiahnu Rusko, Ukrajina už nemusí byť jediným cieľom ruskej armády.

Prečítajte si tiež:

• Rostislav Iščenko: Poraziť Západ nie je problém, problém je, čo s ním potom urobiť
• Kde sa zastaví “špeciálna vojenská operácia” a čo čaká Západ?