Môj profil 
Predplatné
Váš dokumentárny film Make the economy scream bol premietaný na festivale v Solúne. Ako reagovalo obecenstvo? Dozvedelo sa niečo, o čom neinformujú grécke médiá?
Veľkým dojmom na mňa zapôsobila reakcia ľudí ešte pred premietaním filmu. Bol to pravdepodobne náš najúspešnejší crowd funding projekt. Mysleli sme, že záujem nebude veľký, veď Venezuela je ďaleko, a netýka sa to Grécka, záujem bol ale obrovský.
Všetci si totiž už trochu mysleli, že to, čo vidia v médiách, nemá nič spoločné s realitou, ale nepoznali podrobnosti, ktoré ich práve zaujímali – reálne príčiny ekonomického kolapsu.
Chceli sme ukázať, že situácia je skutočne ťažká, pokúsili sme sa však sústrediť na príčiny, ktoré to spôsobili. Uvedomujeme si mieru zodpovednosti Madura, pretože urobil vážne chyby, ale predovšetkým sme videli následky amerického embarga, o ktorých sa vo svetových masmédiách nehovorí.
Pamätáte si na svoje dojmy, keď ste sa prvýkrát dostali do Venezuely?
Počas 11-12 hodín letu som prečítal desiatky textov o tom, čo sa deje v tejto krajine. Preto som vychádzal z lietadla v očakávaní, že ma okradnú, alebo zabijú. Čakal som, že sa tunajší ľudia zbláznili a strieľajú jeden do druhého. Prečítal som niekde, že museli vylúčiť zo života sex, pretože nemajú prezervatívy. V skutočnosti som videl celkom nebezpečné mesto, necítil som ale väčšie riziko než napríklad v Rio de Janeiro, alebo v niektorých mexických oblastiach. Navštívil som totiž väčšinu latinskoamerických krajín.
Druhý šok som zažil, keď som prišiel fotografovať prázdne pulty v obchodoch, myslel som, že prídem do prvého náhodného obchodu, rýchlo to natočím, a tým to skončí, žiadne prázdne pulty tam ale neboli. Áno, istý nedostatok bol, ale v žiadnom prípade nie prázdnota, o ktorej toľko hovorili. Išiel som do druhého, tretieho supermarketu, do inej štvrti, ale žiadne prázdne pulty som nenašiel. Problémy samozrejme boli, práve tu som začal chápať, že nám nehovoria pravdu.
Prázdne pulty tu mali pred dvoma alebo troma rokmi, v našom filme vysvetľujeme prečo. Pre médiá sú ale prázdne pulty dobrý obraz. A dokonca dnes, keď sú obchody plné tovaru, médiá radšej ukazujú staré zábery a falšujú správy namiesto toho, aby skúmali podstatu problémov, pretože potom si človek uvedomí vinu USA vo všetkých etapách ekonomickej krízy.
Je niečo, čo sa nedostalo do finálnej verzie filmu?
Bolo zložité ukázať, že hlavným problémom sú peniaze. Nedokázal som samostatne nájsť ani tú najmenšiu bankovku, alebo dostať platobnú kartu, pretože sa tam všetko robí pomocou predplatenej karty. Táto karta je potrebná pre jazdu mestom, pre to, aby si človek mohol kúpiť na ulici hot dog. Nič sa neplatí hotovosťou, pretože pri tunajšej inflácii to jednoducho nemá zmysel.
Ľudia by museli ťahať celé vrecia peňazí. Zato ale karta funguje normálne. Sprevádzal ma vždy jeden z miestnych obyvateľov, ktorý mi pomáhal s platbami. Raz sa mu niečo stalo, zostal som sám. Uvedomil som si, že som tu zrejme najbohatší človek, ale nemôžem si kúpiť ani placku so syrom. Jedol som teda čokoládu, ktorú som priviezol z Grécka ako darček, premýšľal som o tom, že problémy, ktoré nám ukazujú, sú úplne iné ako existujúce.
Navštívili ste tiež miestne nemocnice. Môžete stručne opísať, aké to tam je?
Zdravotnícky systém je jedným z hlavných problémov. Najhoršie z toho je, že nemajú lieky, za čo nesú vinu USA. Tisíce ľudí umierajú kvôli embargu a ekonomickým sankciám. Nedávno bola zverejnená správa dvoch ekonómov, Marka Weisbrota a Jeffreyho Sachsa, v ktorej sa hovorí, že za posledné dva roky zomrelo kvôli sankciám 40 tisíc ľudí.
Vysvetľuje sa to jednoducho. Venezuelčania nemôžu dovážať ani inzulín a ďalšie základné lieky, pretože susedné krajiny im ich nepredávajú, čo ich núti kupovať to v Indii, Číne a ďalších krajinách.
Nech USA hovoria čokoľvek o tom, že sa ich sankcie týkajú úradníkov, zabíjajú tisíce ľudí. Uviedol som číslo 40 tisíc, ale obávam sa, že to môže dosiahnuť úroveň Iraku. V jednom interview sa Madeleine Allbrightovej spýtali: “Pol milióna detí zomrelo kvôli vášmu embargu. Myslíte, že to stálo za to? “Odpovedala: “Myslíme si, že áno.” Vo Venezuele dnes došlo k malej genocíde.
Dá sa situácia vo Venezuele označiť za humanitárnu krízu, ako to nazývajú v západných médiách?
Podstata otázky spočíva v tom, prečo používajú výraz “humanitárna kríza“. Tí, ktorí tento výraz používajú, chcú s jeho pomocou dokázať, že vznikli podmienky pre humanitárnu intervenciu. Teda responsibility to protect, zodpovednosť za ochranu, čo je nový jav v medzinárodnom práve.
V skutočnosti ale neexistuje taká zodpovednosť, ktorá predpokladá, že jedna krajina musí vpadnúť do druhej, ktorá má problémy. Humanitárna pomoc, ktorú ponúkli USA, je maličkosť. Išlo o sumu 20 miliónov, zatiaľ čo deficit národnej ekonomiky prekročil sedem miliárd. Je to to isté, ako keby človeku amputovali ruku a dali mu acylpyrín, aby sa uzdravil.
.JPG)
