Bratislava 15. novembra 2019 (HSP/brankof.blog.pravda.sk/Foto: TASR-Milan Drozd)  

V mesiaci október schválila NR SR zákon, ktorým určila moratórium na volebné prieskumy pred voľbami do NR SR na 50 dní. Toto moratórium bolo reakciou na excesy prieskumných agentúr v posledných rokoch, ale i tak sa stretlo s ostrou kritikou. Nejde pritom len o kritiku zo strany tých, ktorí z prieskumov žijú, ale aj o kritiku zo strany niektorých politikov a verejných činiteľov

Zákon kritizovali premiér, minister zahraničia, aj verejná ochrankyňa práv a nepodpísala ho ani prezidentka. Ich hlavným argumentom sa stalo tvrdenie o neprimeranom obmedzovaní práva na informácie. Z obmedzenia prieskumov na 50 dní možno mať obavy, avšak z úplne iných dôvodov než uvádza väčšina kritikov. Na daný problém sa totiž musíme pozrieť nielen z hľadiska základných práv a slobôd či princípov ústavy, ale najmä z hľadiska toho, kto na Slovensku reálne ohrozuje právo na informácie.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Politika ako závod v atletike?

• Právo na informácie možno obmedziť

• Právo na informácie verzus volebné právo

• Riziká 50-dňového moratória

Politika ako závod v atletike?

Vo filozofických diskusiách o spravodlivom prístupe k verejným funkciám či o spravodlivosti ako takej sa občas používa podobenstvo o závode v behu. Podľa neho súťaž politických síl v súčasných štátoch pripomína závody v atletike, kde sa všetci športovci formálne postavia na jednu štartovaciu čiaru a majú pred sebou rovnakú vzdialenosť do cieľa. Napriek tejto formálnej rovnosti však rovné podmienky existujú iba na oko. V skutočnosti medzi danými atlétmi existujú zásadné rozdiely – vo výstroji, vo výživových prostriedkoch či dokonca v rôznych formách dopingu. Jedni atléti majú najnovšie tenisky, ďalší behajú bosí, jedni používajú sofistikované dopingové preparáty, iní si nemôžu dovoliť žiadne podporné prostriedky. Jedni majú legálne „terapeutické výnimky“ na zakázané látky, iní ich nedostanú. Aj preto obvykle nevyhrávajú tí, ktorí majú najlepšie predpoklady alebo najväčšiu snahu zvíťaziť, ale tí, ktorí majú najsilnejších sponzorov.

Pri hodnotení športových podujatí však len málokto považuje za spravodlivé, keď niekto víťazí v behu kvôli lepšiemu „dopingu“. Rovnako neprijateľné by to malo byť i v politike. Nuž a jedným z hlavných „dopingových prostriedkov“ v súťaži politických síl sú zmanipulované predvolebné prieskumy. Príklady z nedávnej minulosti, napr. pri parlamentných voľbách 2016, ukazujú, že predvolebné prieskumy majú malú výpovednú hodnotu, na druhej strane však dokážu ovplyvniť voličov. Na manipuláciu výsledkov sa používajú rôzne prostriedky, napr. to, že politická strana sa nezaradí do výberu alternatív pri dotazníkoch agentúry, ale spadá iba do kolonky „Iná strana“, ako na to poukázal E. Chmelár. Prieskumné agentúry sa tiež často snažia odradiť voličov od voľby v prospech nejakej malej strany tým, že predpovedia výsledok strany pod 5%, nutný pre vstup do NR SR. Voliči následne stranu nepodporia, aby sa „nestratil“ ich hlas. Vďaka podobným manipuláciám sa prieskumné agentúry stali sa doslova symbolom nadvlády oligarchie vo volebnom procese.

Právo na informácie možno obmedziť

Každý, kto sleduje politiku, si už určite všimol manipulatívnu prácu prieskumných agentúr. Nebezpečenstvo manipulácie prieskumov je zjavné, pretože ovplyvňuje rozhodovanie veľkých skupín ľudí. Mnohé z nich sú zamerané najmä na ovplyvňovanie tých, ktorí na sledovanie politiky nemajú čas ani chuť. Ich predstavy o politických stranách sa potom vytvárajú podľa informácií v prieskumoch a v mainstremových médiách. Predvolebné prieskumy takto pomáhajú víťaziť vo volebnej súťaži subjektom, závislým na oligarchii. Avšak hoci predvolebné prieskumy sú naozaj plné dezinformácií a  manipulácií v záujme oligarchov, občania majú v mene práva na informácie možnosť prijímať aj takéto manipulatívne informácie.

Na druhej strane, zákony musia pri snahe vytvoriť rovnosť pri volebných procesoch pôsobiť reštriktívne. Ak by totiž neexistovalo žiadne obmedzenie práva na informácie, tak by vždy vyhrávali tí, ktorí do kampane investujú najviac prostriedkov alebo vlastnia médiá. Keby zákony neobmedzovali právo na informácie, tak by oligarchické médiá každý deň oslavovali „svojich“ kandidátov ako filantropov a proti tým druhým by vytvárali najabsurdnejšie obvinenia. Z časti sa to deje už v súčasnosti. Jedným z pokusov o vytvorenie rovnakých podmienok je preto stanovenie maximálnej sumy výdavkov na volebnú kampaň. To sa dá veľmi ľahko obísť, ako ukázali i prezidentské voľby, ale dané ustanovenie je potrebné pre vytváranie rovných podmienok. Ďalším spôsobom vytvárania rovnakých podmienok je aj poskytovanie časového priestoru na prezentáciu vo verejno-právnych médiách. Samozrejme, že aj tieto nástroje na zabezpečenie rovnosti vo voľbách často zlyhávajú, oligarchom však prinajmenšom komplikujú možnosť manipulácie volebných procesov.

Právo na informácie verzus volebné právo

Argumenty, ktoré však používajú odporcovia zákona o 50-dňovom zákaze prieskumov, nie sú z tohto hľadiska presvedčivé. Právo na informácie je nevyhnutné obmedziť, aby sa vytvorila skutočná politická súťaž pre všetky subjekty, ktoré spĺňajú zákonné podmienky. Právo na „informácie“ v podobe predvolebných prieskumov je pritom cielene obmedzované už v súčasnosti a pri obmedzovaní prieskumov ide o ochranu ústavných práv iných osôb. Proti právu na informácie stojí totiž ďalšie ústavné právo, volebné právo podľa čl. 30 ústavy. To je všeobecné, priame, rovné s tajným hlasovaním a súčasťou volebného práva je aj právo byť volený. Rovnosť v pasívnom volebnom práve sa pritom výrazne ohrozuje, ak jednotlivé subjekty nemôžu v predvolebnom boji používať rovnaké „zbrane“.

O tom, že právo na informácie pri konaní prieskumných agentúr možno obmedziť, niet sporu. Otázka ale vzniká pri identifikácii časového obdobia, na ktoré sa má príslušné obmedzenie vzťahovať. To závisí od toho, ako veľmi zasahujú predvolebné prieskumy do slobodnej súťaže politických síl v určitej krajine. Miera tohto zásahu sa posudzuje veľmi ťažko a jej hodnotenie bude väčšinou subjektívne. Veľmi veľa závisí od rozvinutosti politickej kultúry, miery demokracie, ktorá v danom štáte existuje, ale aj od úlohy veľkých ekonomických subjektov v politike. Určite existujú štáty, kde má obyvateľstvo dlhé skúsenosti s manipulatívnymi prieskumami a tam tak reštriktívne zákonné obmedzenia netreba. Vo väčšine štátov sú kratšie moratória, ale proti manipulatívnym prieskumom sa postupuje inak, napr. vyššími sankciami. V prospech 50-dňového obmedzenia v SR možno argumentovať tým, že tu je jednoduchšie vytvoriť manipulatívny prieskum a aj skúsenosť voličov s predvolebnými prieskumami je stále obmedzená časovým obdobím len jednej generácie.

Riziká 50-dňového moratória

50-dňové moratórium na prieskumy by zrejme skomplikovalo oligarchom cestu k víťazstvu vo voľbách, nebolo by však všeliekom. Aj pri zákaze by sa „prieskumy“ slovenských volieb zverejňovali, napr. v zahraničných agentúrach a slovenské oligarchické médiá by ich publikovali bez ohľadu na hroziace pokuty. Keďže dané médiá sú financované bohatými finančnými skupinami, tieto by zrejme pokuty pre vlastných novinárov zafinancovali. Uvedené konanie by potom mohlo viesť k tomu, že by sa účel nového zákona nepodarilo naplniť a zákon by sa ako taký obchádzal. Takýmto spôsobom by sa oligarchom zvýšili náklady, ale ich dominancia v rámci politického systému by zostala zachovaná. V prípade oligarchie však nestačí obmedziť len prostriedky, ktorými svoju vládu nad politikmi realizujú.

Najväčším rizikom nového zákona je však úplne iný problém – ten spočíva v trende, ktorý sa obmedzením dezinformačných prieskumov nastoľuje. Na Slovensku existuje vplyvná skupina ľudí, ktorá doslova „prahne“ po možnosti zakazovať tzv. dezinformácie a nový zákon by im poskytol vítanú zámienku ako odôvodniť svoje zámery voči slobodne mysliacim ľuďom. Je pritom veľmi reálne, že títo odporcovia slobody prejavu sa po voľbách v roku 2020 dostanú do vlády, najmä ak by sa členom vlády stala koalícia PS/Spolu. V takom prípade by daní politici využili obmedzovanie práva na informácie pri predvolebných prieskumoch ako dôvod pre obmedzenie práva na informácie v prípade médií, ktoré nepatria do mainstreamu. Stačí sledovať publikácie niektorých mimovládnych organizácií (najmä Globsec Policy Institute) o „hybridných hrozbách“ a je jasné, že ich zjavným cieľom je obmedziť práva a slobody odlišných názorových skupín. Je možné, že k uvedeným obmedzeniam pre odlišné názorové skupiny príde po roku 2020 aj bez ohľadu na zákon o volebnom moratóriu, ale keď budú môcť nepriatelia slobody poukazovať na podobu volebného moratória, budú to mať oveľa ľahšie.

V posledných rokoch sa kvôli aktivitám niektorých politikov a mimovládnych organizácií zdá, že právo na informácie je najviac ohrozené ústavné právo v súčasnosti a preto ho treba brániť aj keby jeho realizácia viedla k nebezpečným následkom pre demokratické princípy, vrátane tých, aké so sebou prinášajú predvolebné prieskumy. Uvedomujem si, že prieskumy môžu byť spoločensky nebezpečné ako nástroje na manipuláciu verejnosti, ale trend obmedzovanie práva na informácie sa môže ukázať do budúcna ako ešte nebezpečnejší trend. Ak sa nový zákon o predvolebnom moratóriu podarí presadiť, budú odporcovia slobody prejavu pri umlčovaní odlišných názorov vo verejnej diskusii propagandisticky zneužívať fakt, že právo na informácie bolo zásadne obmedzené aj v prípade prieskumných agentúr. Preto napriek všetkým opodstatneným výhradám voči prieskumným agentúram nemožno vylúčiť, že nový zákon bude pôsobiť kontraproduktívne.

Branislav Fábry