Môj profil 
Predplatné
Toho času chystali sa kresťanské národy k velikánskemu podujatiu. Svätá zem, ktorú Spasiteľ predrahou krvou posvätil bola už dávno predtým upadla pod mohamedánske jarmo, ťažké, ale predsa znesiteľné. Lež noví vtedajší panovníci počali zrazu putujúcich na sväté miesta kresťanov zajímať do krutého a celoživotného otroctva. Z toho počal rozliehať sa nárek nad trýznenými kresťanmi celou Európou a denne zmáhať sa túžba, vymaniť Svätú zem spod krutej moci mohamedánskej. Roku 1095, dňa 19. novembra bol vtedy vydržiavaný chýrny snem cirkevný v Clairmonte, kde pápež Urban II. a pustovník Peter ohnivou rečou vyzvali zhromaždených rytierov, vydobyť Svätú zem a povstať k obrane trpiacich v otroctve bratov kresťanských. Na tieto reči zvolali zhromaždení rytieri:
„To vôľa Božia, poďme!“
Tu si ihneď radom pripli červený kríž na prsia, aby dokázali, že ho i sami v úcte držať i príslušnú mu úctu u neveriacich vydobyť sú hotoví, ak toho treba, cenou vlastnej krvi. Róbert, panujúci gróf Flanderský, bol prvý medzi križiakmi. Opustil doma ženu s maloletým synom i všetko čím vládol, a išiel ta do Svätej zeme, kde hlavne pri dobytí mesta Antiochie a Jeruzalemu vyznačil sa veľmi hrdinským duchom i víťazným mečom nad nevercami.
Blahoslavený Karol, aj keď ešte len dorastajúci mladík, nechcel predsa zaostať za druhými rytiermi. Chopil sa zbrane tiež a tiahol do poľa na obranu sv. kríža. Tam u Jeruzalemu bojoval tak zmužile, akoby bol chcel mladistvý svoj život obetovať Bohu na oslavu mena Spasiteľovho. Zachránený však rukou Božou, vrátil sa šťastne zo Svätej zeme domov i so strýkom svojím Róbertom, mnoho znajúc vyprávať predovšetkým o vydobytí mesta Jeruzalemu, ktoré sa stalo roku 1099 dňa 13. júla.
Roku potom 1112. vymenoval Róbert syna svojho Balduina za svojho nástupcu a usnul v Pánu. Balduin panoval vo Flandrii len za krátko a nemajúc potomka, ustanovil roku 1119 za svojho nástupcu Karola, i zomrel. Takto sa stal Karol bohatým i mocným kniežaťom. Pri tom však nerobil tak, ako mnohí zámožní a veľkí páni, ktorým málo išlo o blaho a utrpenie svojich poddaných. Lež ako náhle nastúpil vládu, za prvú povinnosť si pokladal, pracovať všemožnými prostriedkami na blahu svojho ľudu. Súc bohatý, zmiernil dane a poplatky, a keď ešte k tomu nastal hlad i drahota, odpustil ich celkom. Zvlášť mu ležali na srdci chudobní, ktorí nespôsobní boli vyrábať si každodenný chlieb, alebo čo nie vlastnou vinou vyšli na mizinu. Nachádzajúc v dobročinnosti pravú radosť, udeľoval almužny obyčajne sám. I vydal sa často tak, že nemal viac čo rozdať. Vtedy odpredal jednu i druhú drahocennú šatu a utŕžené peniaze rozdal úbohým. Lebo keď počas vojny dostalo sa mu šťastia pomodliť sa vo znovu dobytom Jeruzaleme na hrobe Ježiša Krista, tam on porozumel a vryl si hlboko do srdca slová, ktoré bol Spasiteľ hovoril, že:
„Čokoľvek učinili ste najmenšiemu z mojich, mne ste učinili.“
A preto slúžiac chudobným, chcel tým slúžiť samému Ježišu Kristu. v meste Yperu rozdal raz 7800 pecňov chleba medzi chudobných. Bez potešenia neprepustil nikoho, vyznávajúc takto skutkom slová sv. Pavla:
„Kto z vás omdlieva, že by i ja neomdlieval s ním?“
On cítil útrapy chudobných a preto najväčšou radosťou mu bolo, stierať žalostné slzy a zamieňať ich s radostnými, pamätajúc vždy verne na slová sv. Písma:
„Kto skúpo rozsieva, skúpo i žať bude, a kto rozsieva hojne, hojne bude i žať, lebo čokoľvek rozsieva človek, to bude i žať, kto rozsieva v tele, ten z tela žať bude porušenie, kto však rozsieva v duchu, ten z ducha žať bude život večný. Neustávajme teda dobre činiť, lebo časom svojim budeme zároveň neprestajne žať.“
Avšak Karol nie len sám vykonával toľko dobrého, lež i dvoranov a úradníkov napomínal k podobnému milosrdenstvu, ostro im nakladajúc, ujímať sa zvlášť núdznych vdov a sirôt a žiadneho z poddaných neutlačovať. Ak počul, že ktorý veľmož poddaného svojho utlačuje, nemeškal nikdy prísne ho potrestať. Láskavosť jeho ku blížnym dosiahla najvyššieho stupňa roku 1125, počas veľkého hladu, ktorý toho roku panoval po celej Európe. Pri tejto príležitosti v sídelnom svojom meste a vo vlastnom paláci rozdával 113 chudobným po pecni chleba od veľkonočného pôstu až do žatvy, a iným udeľoval obilie so sýpok. Každodenne až do svojej smrti roku 1127, zašatil jedného chudobného, pred očami majúc slová Spasiteľove :
„Nahý som bol a zaodeli ste ma.“
Pri všetkých svojich mnohých prácach neopomenul nikdy slyšať svätú omšu a nedal sa zdržať žiadnym počasím, ani žiadnou inou akoukoľvek dôležitou prácou, lebo dobre vedel, že touto najsvätejšou obeťou nadobúda si najbohatšieho požehnania. S najväčšou pobožnosťou a s vrúcnou láskou pristupoval ku stolu Pána, aby sa posilnil chlebom života. Aj keď ho každý napospol miloval a ctil, on predsa vždy ostal zo srdca ponížený a pokorný, lebo tešilo ho, keď ho kto upozornil na jeho chyby. Zvlášť kňazov a biskupov prosieval, riecť mu len bez obalu, keď by čo karhania hodného na, ňom spozorovali. Lichotníkov, ktorí i najlepších pánov často ku zlému zvádzajú, netrpel na svojom dvore. Kňazov vysoko si vážil považujúc ich za sluhov Božích a rozdávačov tajomstiev jeho. Preto ich oslobodil od všetkých poplatkov, hájil práva a slobody ich, a prísne trestal každého kto im činil krivdu alebo ich urážal.
Chýr o zvláštnych cnostiach Karlových rozniesol sa celou Európou, preto keď Balduin II, roku: 1123. do zajatia u mohamedánskych nevercov upadol, ponúkli jemu hodnosť kráľa Jeruzalemského, a po smrti Henrika I. chceli ho podobným spôsobom vyvoliť za cisára nemeckého. On však, odhodlaný len ľudu svojmu žiť, poďakoval sa za čestné ale túto ponuku a ostal medzi svojimi vo Flandrii.
Jak mierny a tichý, tak bol zároveň i udatný a chrabrý. Normanov, napadnuvších jeho zeme, porazil víťazne a zahnal. Takýmto spôsobom žili poddaní jeho v stálom pokoji, lebo dobrý Karol ostražite sa staral o nich. Jedno to, že bez ohľadu konal spravodlivosť, neľúbilo sa mnohým veľmožom, dychtiacim a číhajúcim po majetku cirkevnom, najväčší však jeho nepriateľ bol Bertulf, ktorého raz prísne bol potrestal preto, že proti všetkému právu oboril sa na statky cirkevné. Tento sa spojil s niekoľkými zločincami, ktorých bol peniazmi podplatil a uzniesol sa s nimi, zavraždiť výborného Karla na ceste do kostola. Dobrí priatelia vyzradili Karlovi zločinný úmysel a varovali ho, aby na ten deň do kostola nešiel. Tu však sa ukázala najkrajšia miernosť a zhovievavosť sv. kniežaťa, ktorý im odpovedal:
„Súc nebezpečenstvami všade obkľúčený, nebojím sa ich, lebo Boh ochraňuje mi život, kým sa mu ľúbi. Bez Božieho dopustenia nemôžu mi nepriatelia škodiť. Ak je však jeho vôľa, aby som prišiel o život, nemôžem ho položiť za lepšiu vec, než za spravodlivosť a pravdu.“
Bez strachu vkročil do chrámu vykonať pred oltárom Bohorodičky obyčajnú svoju pobožnosť. Ešte však modlitbu nebol ani dokonal, tu sa blíži k nemu žobrák, prosiac o almužnu. Dobrotivý Karol podáva mu ju, a v tom samom okamihu klesol pod vražednými mečmi zákerníkov.
Mŕtvola dobrého otca chudobných, pochovaná bola na tom mieste, kde bol zavraždený a Boh ho oslávil zázrakmi, lebo na jeho hrobe a na jeho príhovor uzdravených bolo mnoho nemocných i malomocných.
Tichosť a dobrotu v reči i chovaní oproti tým, čo nás ukrivdili alebo nám ublížili, menujeme miernosťou. A miernosť, ktorá neustáva ani vtedy, keď ukrivdenie dlhšie trvá a častejšie sa opakuje, menujeme zhovievavosťou. Človek mierny, súc vystavený urážkam, tupeniu alebo posmechu, neprehovorí zlého slova, neodpláca krivditeľovi zlým za zlé, ostáva vždy pokojný , tichý a dobrý. Keď napríklad Dávida kráľa vlastný jeho syn Absolon prenasledoval, on ho predsa tak rád mal že svojím vojakom zakázal pripraviť ho o život. Dlho trvajúca miernosť menuje sa zhovievavosťou. Keď napríklad gazdiná, trebárs by aj každý týždeň mala so slúžkou mrzutosť a škodu, predsa jej službu nevypovie, ale čaká ona len kedy polepší, takáto gazdiná je zhovievavá. Máme však byť všetci mierni a tichí, lebo Otec nebeský a Spasiteľ, náš Ježiš Kristus je i k nám zhovievavý, Pán Ježiš mohol totiž jedným dýchnutím nepriateľov svojich poraziť, On im predsa nič zlého neučinil. A v skutku, prečo je matka k dieťaťu svojmu tichá a zhovievavá? Preto že ho miluje. Tak i my máme byť z lásky k iným naším tichí a zhovievaví. K tomuto má nás nakloniť i pokora, lebo pokorný človek, majúc na pamäti, jak zhovievavý je Boh proti nám, nebude si nikdy osobovať právo, chovať sa proti blížnemu zlostne a surovo. Napokon aj to máme povážiť, že s dobrým vždy viacej vykonáme než so zlým. Keď s divokým zvieraťom ticho a mierne zachádzame, keď ho hladíme, ono skrotne, naproti tomu i krotké zvieratá zdivejú, keď ich neustále bijeme. Keď teda brat tvoj nastúpil cestu neprávosti, musíš ho napomínať ticho a priateľsky, aby si ho tvrdosťou neučinil ešte zatvrdnutejším a on potom zlé nekonal naschvál a úmyselne.
Karol Jerguš
.jpg)
