Začiatkom tohto mesiaca sa skupina azerbajdžanských environmentálnych aktivistov pretlačila cez drôtené oplotenie okolo Lačinského koridoru, jedinej cesty, ktorá vedie do Náhorného Karabachu alebo z neho. Zatiaľ čo ruské mierové sily poverené ochranou diaľnice sa na nich pozerali, postavili si stany, rozbili oheň v starých sudoch od oleja, aby si pomohli od zimy, a dali jasne najavo, že sa usadili na dlhší čas.

Po jedenástich dňoch už prakticky žiadne vozidlo nemohlo prejsť po jedinej trase spájajúcej odštiepenecký región s arménskou väčšinou, ktorý sa nachádza v medzinárodne uznaných hraniciach Azerbajdžanu, ale od zvyšku krajiny je odrezaný opevnenými obrannými líniami, so susedným Arménskom. Zásoby základných tovarov už dochádzajú a čerstvé ovocie a zelenina z trhov takmer zmizli.

“Dochádzajú nám aj lieky na liečbu niektorých veľmi vážnych ochorení vrátane liekov proti záchvatom pre deti s epilepsiou,” hovorí mi doktorka Biyana Sukhudyan, detská neurologička, ktorá pricestovala z Jerevanu, hlavného mesta Arménska.

Len pred dvoma rokmi viedli obe bývalé sovietske republiky o tento región krvavú vojnu, pričom Azerbajdžan získal späť rozsiahle územia od separatistov a Moskva povolala svoje sily, aby zabránila ďalšiemu krviprelievaniu. Teraz však existujú obavy, že by mohol vypuknúť nový konflikt, keďže Rusko je rozptýlené vojnou na Ukrajine a nedokáže udržať status quo.

Protesty na Lačinskom koridore sa začali údajne pre tvrdenia, že Arméni využívajú cestu na vývoz zlata, ktoré sa nelegálne ťaží v Náhornom Karabachu, čím znečisťujú životné prostredie. Vonkajší pozorovatelia však tvrdia, že len málo Azerbajdžancov na piketoch má skúsenosti s ekologickým aktivizmom proti kolosálnemu ropnému a plynárenskému priemyslu vlastnej krajiny, čo naznačuje, že sú súčasťou vládou podporovaného triku. Táto akcia sa skutočne zapíše do histórie ako najrozporuplnejší environmentálny protest v histórii, ktorý účinne izoluje desaťtisíce ľudí.

Nie je to však prvýkrát, čo sa ekologické otázky spojili s etnickým napätím v regióne, a v roku 1988 sa v azerbajdžanskom hlavnom meste Baku konali bezprecedentné zhromaždenia po tom, ako sa rozšírila správa, že karabašskí Arméni vyrúbali tisíce stromov na území, ktoré obe strany považujú za svoje.

Azerbajdžan popiera zodpovednosť za blokádu a obviňuje Rusov z uzavretia cesty, ale požaduje právo kontrolovať tovar, ktorý prichádza na separatistické územie a odchádza z neho, pričom sa odvoláva na tvrdenia, že sa tam dováža vojenská technika. Krajina tiež nalieha na Arménsko, aby jej odovzdalo 35-kilometrový úsek pozdĺž svojej južnej hranice. Azerbajdžan by ho využíval ako vlastný “suverénny koridor” spájajúci pevninu s exklávou Nachičevan.

V konečnom dôsledku Baku chce, aby Jerevan uznal jeho zvrchovanosť nad Náhorným Karabachom a aby Arméni, ktorí tam žijú, zložili zbrane. Mnohí sa obávajú, že ak tak urobia, budú nútení opustiť svoje domovy – alebo ešte horšie. Azerbajdžan tvrdí, že nechce vyvolať humanitárnu krízu, a protestujúci sa rozišli, aby umožnili prechod niekoľkým vozidlám Červeného kríža, hoci to zďaleka nestačí na to, aby bolo možné nakŕmiť a postarať sa o celé obyvateľstvo.

Na križovatke medzi Európou a Áziou hrozí, že rastúci spor do seba vtiahne pol tucta veľkých mocností. Turecko podporuje svojho blízkeho spojenca Azerbajdžan a pomohlo vyzbrojiť jeho jednotky, čím zabezpečilo, že majú oveľa väčšiu prevahu ako ich nepriatelia. Izrael sa tiež stal jedným z najvýznamnejších partnerov Baku, ktorý obchoduje s ropou a plynom za vojenské technológie.

Susedný Irán, ktorý je už paranoidný voči “sionistom”, sa podobne obáva vyhliadky na prítomnosť vojsk Ankary na svojich hraniciach, ak sa presadia požiadavky Baku týkajúce sa koridoru. Režim, ktorý je zaneprázdnený vážnymi domácimi protestmi, potrebuje separatizmus medzi vlastným etnickým azerbajdžanským obyvateľstvom, ktorého počet sa odhaduje až na 20 miliónov ľudí. Teherán v posledných dňoch zorganizoval veľké cvičenia, počas ktorých jeho vojaci nacvičovali premostenie rieky a inváziu do Azerbajdžanu, čo sa všeobecne interpretovalo ako varovanie.

USA medzitým odsúdili Baku za uzavretie cesty a ministerstvo zahraničných vecí varovalo pred ľudskými dôsledkami blokády. Keď sa mestá a dediny po celom Arménsku dostali pod paľbu Azerbajdžanu počas smrteľných pohraničných stretov, pri ktorých v auguste zahynuli stovky ľudí, predsedníčka parlamentu Nancy Pelosiová bola vyslaná do Jerevanu, aby z plných pľúc obhajovala “demokraciu proti autokracii”.

EÚ, ktorá sa predtým stavala do úlohy sprostredkovateľa, sa zdržala takejto dramatickej rétoriky, ale zopakovala výzvu, aby sa zabránilo “utrpeniu miestneho obyvateľstva”. Len niekoľko mesiacov pred letnou ofenzívou Brusel uzavrel s Azerbajdžanom dohodu o dovoze väčšieho množstva energie a pomoci nahradiť ruské fosílne palivá. Je čoraz ťažšie vyhnúť sa nepríjemným otázkam.

Ale zatiaľ čo sa okolo Náhorného Karabachu krúti geopolitika a desaťročia trvajúce nepriateľstvo, ľudia, ktorí tam žijú, na to doplácajú.

Dvanásťročná Maral Apelianová cestovala z regiónu do Jerevanu na operáciu očí niekoľko dní pred začiatkom protestov a teraz je odrezaná od svojej rodiny, etnických Arménov zo Sýrie, ktorí sa v roku 2019 presťahovali do dediny neďaleko Stepanakertu, aby unikli občianskej vojne. “Robím si starosti, pretože nechcem, aby kamaráti v mojom veku videli také veci, aké som videla v Sýrii,” hovorí mladá školáčka. “Ale nemám strach. Ak sa pozriem do očí Azerbajdžancovi, je to on, kto by sa mal báť, nie ja.”