Bratislava 5. augusta 2019 (HSP/Extra plus/Foto: TASR-Marko Erd)

Narodil sa v januári 1955 v Žiline. Vyštudoval dejepis a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dvadsať rokov pôsobil v Historickom ústave SAV. Venoval sa najmä slovenským dejinám v období druhej svetovej vojny. Od roku 1999 pôsobil na Ministerstve obrany SR ako vedúci oddelenia NATO v sekcii obrannej politiky a medzinárodných vzťahov

Je nositeľom štátneho vyznamenania Radu Andreja Hlinku I. triedy za zásluhy o slovenskú štátnosť. Na sneme SNS v júni 2019 mu strana udelila Rad Martina Rázusa. Začiatkom tohto roka oslávil štyridsiate výročie svadby a v marci ho zasiahla smutná správa o tragickej nehode etiópskeho lietadla, v ktorom sedela jeho manželka Blanka, dcéra Michala a syn Martin. V tej chvíli sa mu zrútil celý svet a kládol si otázku: Čo budem ďalej robiť? Tragédia ho hlboko zasiahla a isto sa tým bude ťažko zžívať, no nevzdal sa, vrátil sa „späť“ a ďalej bojuje na politickom poli. Anton Hrnko.

Hoci už piaty mesiac prežívate bolestné chvíle v súvislosti s tragickou stratou svojich najbližších, neostali ste doma a spolu s predsedom strany ste sa vybrali na pochod Hrdí na rodinu. Viem, že to bude pre vás ťažká otázka, ale čo pre vás znamená slovo rodina?

Mal som vzorové manželstvo, naše okolie nám závidelo náš ideálny vzťah s mojou Blankou. Veľmi som miloval svoje deti a oni mňa. To, čo sa stalo, sa už neodstane. Teraz už len musím čakať, kedy prídu na Slovensko pozostatky mojich najbližších, aby som ich mohol pochovať. Život sa však nezastavil, musím žiť ďalej, jednoducho nemôžem ostať zavretý za dverami. Potrebujem mať kontakt s ľuďmi, ktorí mi rozumejú, ktorí ma chápu a vážia si ma, preto moja účasť na pochode bola logická, rodina bola to najcennejšie, čo som mal a stratil.

Aká tam bola atmosféra?

Musím povedať, že s niečím takým sa človek len málokedy stretne. Ľudia vedeli, čo sa mi stalo, tí, ktorí sa so mnou rozprávali, mi kondolovali a zároveň sa tešili, že koľko ľudí prišlo podporiť tradičnú rodinu. Bolo to príjemné stretnutie ľudí, ktorí si myslia, že mať rodinu, ktorú tvorí mama, otec a deti, je to najlepšie, čo môžete mať. Keď to stratíte, tak je to najhoršie, čo môže človeka postihnúť.

Súbežne prebiehal ulicami Bratislavy aj Gay Pride, ktorý je bojom za stále väčšie práva homosexuálov cez registrované partnerstvá, homosexuálne manželstvá až po povolenie adoptovania detí. Ako vnímate túto komunitu?

Predovšetkým si myslím, že ľudia, ktorí chodia na Gay Pride, nemajú nič spoločné s homosexuálne orientovanými ľuďmi. To, čo sa deje na Gay Pride, hraničí s pornografiou prevádzkovanou na ulici, a to nikomu nepomôže, skôr uškodí. Mám priateľov, ktorí sú homosexuálne orientovaní a nikdy sa k takýmto aktivitám nehlásili, skôr boli znepokojení tým, že niekto zneužíva ich postavenie. Myslím si, že treba rešpektovať každého človeka, a to, čo robí za dverami spálne, je jeho osobná vec. Nemali by však tým zaťažovať väčšinovú verejnosť. Rodina ako inštitúcia, ktorá vznikla niekde v praveku, má svoje spoločenské určenie, je ochraňovaná a sankcionovaná štátom alebo cirkvou. Rodina predsa zabezpečuje postupnosť generácií. Kohabitácia sama osebe nevytvára rodinu, ale musí byť otec a matka, ktorá rodí deti. Ochrana rodiny ako základnej bunky štátu je namieste, pretože zabezpečuje pokračovanie rodu i národa. Všetky iné formy, ktoré dezintegrujú rodinu, sú svojím spôsobom zamerané na likvidáciu spoločenstva, ktoré rodiny vytvárajú. V tomto prípade nejde o práva homosexuálov, ale o rozloženie tradičnej spoločnosti, ktorá bola na území Slovenska od mladšej kamennej doby. V našom priestore bola vždy rodina, ktorú tvorili muž a žena. Šesťtisíc rokov existuje rodina, ktorej súčasťou je mama, otec a deti. Od bronzovej doby sa viedli vojny, v ktorých bojovali muži, ale aj víťazná strana vo väčšine prípadov rešpektovala ženy a deti, ktoré nechali ďalej žiť vo svojej komunite, aby ďalej pokračovala ich genetika. V tomto zmysle si myslím, že tým, ktorí chcú rozložiť tradičnú rodinu – a dnes to vidíme už v Nemecku, Francúzsku či Británii – nejde o práva homosexuálnej menšiny, ale o terorizovanie väčšinového obyvateľstva, aby akceptovalo niečo, čo je proti normálnemu ľudskému uvažovaniu.

Denník SME pred pár dňami na svojich stránkach obhajoval pedofilov. Aký mali s tým zámer?

Neoliberalizmus, ktorý je boľševizmus na druhú, sa snaží nájsť hranice, kam až môže zájsť. SME prerazilo dno všetkých ľudských a humanitných prirodzených práv, ktoré pre človeka existujú. Človek sa od zvieraťa odlišuje tým, že má uvažovanie, že nekoná pudovo, ale racionálne. To znamená, že môžem byť postihnutý akoukoľvek úchylkou, môžem byť homosexuál, pedofil, nekrofil, zoofil, ale ako človek si musím uvedomiť, že toto je za hranicou ľudského správania, a preto tieto pudy musím v sebe potláčať. Keď si niekto myslí, že človek sa nemusí korigovať spoločenskými normami, tak potom spoločnosť prestáva existovať, začína sa ríša zvierat. Pedofília je to najhoršie, čo môže človek spraviť. Boli sme svedkami, keď Havlom amnestovaní väzni znásilňovali jedenapolročné dievčatká. Čo je na tom ľudské? Čo je na tom na pochopenie?

Mnohí ľudia dnes hovoria, že starý Rím vo svojich záverečných etapách bol čistým amaterizmom zhýralosti oproti tomu, čomu začíname čeliť dnes. Povoľovanie morálnej uzdy naberá na obrátkach. Čo to môže v konečnom dôsledku znamenať pre spoločnosť?

Ako historik viem, že všetky minulé spoločnosti vrátane antického Ríma, cez stredovek, novovek po socializmus mali svoje morálne normy. Svojho času už Cicero povedal: Načo sú nám dobré zákony, keď chýba morálka. Treba povedať, že dnešná spoločnosť si nevytvorila morálny kódex, napríklad na rozdiel od komunizmu. Nie je určené, čo je morálne a čo nie. Rodičia ma vychovávali v kresťanskej morálke a do istej miery sme podliehali aj režimu, v ktorom sme žili, ale aj ten sa riadil istými spoločensko-etickými normami. Režim bez morálky, ako je práve tento, nemá z dlhodobého hľadiska šancu prežiť.

Európe v dôsledku migrácie hrozí islamizácia, postupne sa začína odkresťančovanie starého kontinentu. Existuje podľa vás mechanizmus, ktorým by sa to dalo zastaviť, aby nadobro nezmenila svoju tvár?

Pozerám sa ako historik na procesy a často viem predvídať, ako sa to bude vyvíjať. Treba vedieť dávať chod udalostí do súvislostí. Keď sa prijímala Lisabonská zmluva, tak najväčší problém bol, aby sa do Európskej ústavy dostala pravda, že Európa je založená na antickej civilizácii, kresťanstve a osvietenectve. Kresťanstvo odtiaľ neoliberáli zúrivo vyhadzovali a aj sa im to nakoniec podarilo. Osobne si myslím, že tí, ktorí proti tomu bojovali, mali už vtedy scenár invázie islamistov do Európy. S tým určite súvisel aj odchod pápeža Benedikta nemeckého pôvodu, ktorý si ctil európske hodnoty, a pápežského stolca sa ujal František z Latinskej Ameriky, ktorý nemá dostatočnú skúsenosť s tradičnými európskymi hodnotami. No verím, že časom aj on pochopí, čo sa vlastne v Európe deje. Základný problém nie je v tom, že sem prišli cudzinci. Mám mnoho priateľov z arabského sveta, ktorí sa integrovali do slovenskej spoločnosti rešpektujúc pravidlá na našom území. Súčasné dianie však ukazuje, že prichádzajúci migranti nie sú ochotní rešpektovať civilizačné prvky krajín, do ktorých prichádzajú, vnucujúc svoje myšlienky a vieru ostatným. V Nemecku a Belgicku dnes arabsko-africkí imigranti terorizujú pôvodné obyvateľstvo. Ak sa má zachovať integrálna spoločnosť, musí od všetkých prichádzajúcich cudzincov žiadať akceptáciu našich noriem.

Ide o riadený proces migrácie?

Je to predovšetkým dobrý obchod pre niekoho.

Znamená to, že by sa to dalo zastaviť?

Keby sa chcelo, tak sa odstrihnú zdroje príjmov mnohých prevádzačov, ktorí sa vyhlasujú za mimovládne organizácie. Keby sa chcelo, tak by sa tak ako v minulosti do Talianska neprešmykla ani myš bez toho, aby o tom niečo vedeli štátne orgány. Musela by na to byť vôľa. Je dosť možné, že existuje silná skupina ľudí, ktorá má záujem naplniť ciele Coudenhove-Kalergiho plánu (vnúteného zmiešavania obyvateľstva) z dvadsiatych rokov minulého storočia, ktorého sa, mimochodom, samotný strojca vzdal, pretože by to mohla byť cesta, ako zničiť Európu.

Dalajláma, ktorý je idolom ľudských práv, vyzval predstaviteľov Európy, aby sa v súvislosti s migráciou spamätali a nedovolili, aby sa starý kontinent zmenil na moslimský…

S úctou sa dívam na snahy rôznych skupín, ktoré chcú v Amazonskom pralese zachovať mravca, motýľa, salamandru. No, pýtam sa, či živočích v pralese je viac ako živočích vyššieho stupňa s názvom človek-Európan. Toho netreba chrániť? Nemá právo prežiť kultúrna entita Európy, ktorá obohacuje ľudstvo? Ak zaniknú Európania, tak jednoducho zanikne jeden druh vyššieho živočícha, ktorý by mal svetu ešte čo povedať presne tak ako Američania, Japonci, Číňania alebo niektoré africké civilizácie. Riešenie problémov v krajinách Afriky nespočíva v tom, že ich dovezieme do Európy, ale v tom, že im pomôžeme vytvoriť Európu v ich domovských krajinách. Toto, čo sa deje dnes, je dôsledok neokolonializmu a kolonializmu, na ktorom sa Slováci nijakým spôsobom nezúčastňovali, Slováci dokonca bránili Európu proti osmanskej invázii, keď sa Holanďania, Francúzi, Portugalci, Španieli či Briti vydali na pľundrovanie sveta. My sme nepustili Osmanov do Európy a prečo teda máme dnes znášať dôsledky politiky západných štátov?

Na konci 14. storočia Európa zažila nájazdy osmanských vojsk na juhovýchode. Nakoniec sa kresťanská Európa spod ich nadvlády vymanila až v roku 1683 po najvýznamnejšej bitke 17. storočia pri Viedni. Dnes zažíva Európa nájazdy nelegálnych migrantov, ktorí nemajú nič s kresťanstvom. Nevidíte v tom paralelu?

Otázka znie inak. Bol Karol Martel, ktorý v roku 732 v bitke pri Poitiers zabránil invázii Maurov, hrdina alebo lump? Bol Jan Sobieski, ktorý porazil inváziu moslimov pred Viedňou v roku 1683, lump alebo hrdina? Bol pápež Pius V. lump alebo hrdina, keď organizoval obranu proti Turkom a vo víťaznej bitke pri Lepante zabránil ďalšej invázii do západnej Európy? Slováci 300 rokov bránili Európu pred moslimskou inváziou. Za čo teda zomierali naši predkovia? Každá hruda slovenskej pôdy je pokropená potom i krvou našich predkov, ktorí ju obrábali i bránili. Prečo by sme mali veľkodušne otvoriť dvere do nášho domu, ktorým je Slovensko, ľuďom, ktorí sa tu nechcú aklimatizovať, ale presadzovať myšlienky, proti ktorým bojovali a umierali naši predkovia?

Prečo sa ľudia nevedia poučiť z histórie?

Niečo sa stalo vo výchove mladej generácie, ktorá zrazu rozmýšľa jednorozmerne. Dostali sme sa do štádia, že rodina ani škola nedokážu vychovávať deti, pretože ich do značnej miery ovplyvňujú sociálne siete a médiá. Kedysi sme mali úctu k starším, k učiteľovi, boli pre nás autoritami. Napriek tomu, že tu zúril komunizmus, dostal som kresťanskú a národnú výchovu. Medzi učiteľom a rodičom bol konsenzus. Dnes vychovávame generáciu, ktorá nie je ochotná akceptovať staré osvedčené morálne kritériá, ktoré nás tu držali viac ako 1500 rokov.

Zažili ste vznik samostatnej republiky. Ako hodnotíte jej príbeh za 26 rokov?

Vznik samostatnej republiky 1. januára 1993 bol naplnením nielen mojich osobných ambícií, ale aj naplnením túžob celých generácií Slovákov. Národ je hodnota, ktorú treba brániť. Ctím si predchádzajúce generácie, ktoré bojovali za Slovensko, a každá dobrá politika musí hodnotiť minulosť v zmysle, čo tí naši otcovia chceli, čo dosiahli, kde sa mýlili. My pokračujeme v ich diele, aby sme sa poučili a chyby neopakovali. Okrem SNS sa žiadna iná strana nedíva na minulosť Slovenska ako zdroj poučení z minulosti pre budúcnosť.

V roku 2016 vstúpila SNS do koalície s Bélom Bugárom. Dokázali ste sa s tým stotožniť?

Treba si uvedomiť, že národovectvo je pocit súvzťažnosti s príslušníkmi svojho národa. Správne národovectvo nie je nikdy navonok agresívne. Jediným prirodzeným spoločenským útvarom je národ, v ktorom žijú ľudia, ktorí majú spoločnú históriu, kultúru, jazyk a všetko ostatné je nad tým. Ak chcem byť dobrý národovec, nemôžem popierať národovectvo iných – Maďarov, Poliakov či Čechov. Mojimi protivníkmi sa stávajú až vtedy, ak neuznávajú moje národovectvo. Koalícia z roku 2016 bola jediná normálna, ktorá dokázala Slovensko spravovať na prospech občanov nevytvárajúc umelé bariéry. Koalícia je vždy aj o ústupkoch a musím povedať, že SNS niekedy ustúpila viac ako mala vo vzťahu k Mostu-Híd. Myslím si, že im to nepomohlo.

A SNS to pomohlo alebo poškodilo?

To ukážu ďalšie voľby. Osobne si myslím, že SNS nepripustila žiadnu kvalitatívnu zmenu, ktorá by zmenila štatút maďarskej menšiny na Slovensku. A či je na železničnej stanici napísané Nové Zámky alebo Érsekújvár, tak to nikomu neuškodí.

Určite? Nie je to začiatok autonomistických snáh salámovou metódou? Dnes má maďarská menšina na Slovensku kultúrnu i školskú autonómiu. Kde je záruka, že neprídu požiadavky na tú územnú?

Myslím si, že na Slovensku by okrem Dostála a Osuského nenašli nikoho, kto by bol ochotný akceptovať parcelovanie Slovenska. Skôr sa obávam vyjadrenia prezidentky, ktorá povedala, že by podporila zrušenie zákazu dvojakého občianstva. V tom momente by sme na Slovensko dostali maďarské vnútropolitické problémy, ktoré by sme tu riešili. To by určite neprospelo Slovenskej republike a pokojnému nažívaniu na jej území.

Ako tomu zabránite?

Jednoducho. SNS to nedovolí, ale je na voličoch, aby rozoznali, ktoré politické sily by to pripustili a ktoré nie. Ak si zvolia čaputovcov, potom môžu čakať, že sa záležitosti, ktoré budú národ rozdeľovať a parcelovať jeho územie, stanú skutočnosťou. Ľudia si musia uvedomiť, či chcú národnostne rozvrátený štát, alebo pokoj a stabilitu.

Generácia politikov, ktorí stáli pri vzniku štátu, odchádza do zabudnutia a s tým odchádza aj pamäť národa. Sme svedkami prepisovania nielen histórie, ale aj novodobých dejín SR. Považujete to za normálne?

Nie. Bol som ten, ktorý sa postavil proti tomu, aby Jozefa Tisa vyškrtli zo zoznamu Najväčší Slovák. Postavil som sa proti tomu, aby sa menili dejiny SR na základe podenkových požiadaviek. Hlasoval som aj proti zrušeniu Mečiarových amnestií, pretože sa nám tu niekto snaží nanútiť myšlienku, že to Slovensko okrem zločincov vlastne nikto nechcel. Tisa sme si obesili a Mečiara sme neobesili len preto, že už nemáme trest smrti. V tomto zmysle chápem všetky tieto aktivity proti existencii samostatnej SR.

Aktivity vytvárajú médiá hlavného prúdu a tretí sektor. Prečo mu podľahli predstavitelia štátu a nebojujú za pravdu?

Najväčšou obeťou svojej vlastnej politiky je Robert Fico, ktorý dával obrovské finančné prostriedky tretiemu sektoru. Jeho hlavný poradca Erik Tomáš pripravil s Marekom Maďaričom paškvil o únose prezidentovho syna, ktorý nemá nič spoločné s realitou. Neviem, z akého dôvodu Fico prijal ich koncepciu, že treba zrušiť Mečiarove amnestie, o ktorých dvadsať rokov rozprával, ako sa nedajú zrušiť. Ich zrušenie bolo najväčšou chybou tejto koalície. Pre SNS to bolo kopnutie sa do vlastného zadku, ale pre Smer to bola samovražda. Lepšiu politickú popravu, ako si Smer zrušením amnestií pripravil, si ani neviem predstaviť. SNS mala svojich voličov, ale Smer mal voličov HZDS, ktorí síce nechceli Mečiara, ale mali ho v úcte, pretože založil štát. A teraz im niekto povie, že vznik republiky bol vlastne zločinný akt? Pritom ten človek, ktorý to tu rozpútal, sa kamaráti s Porošenkom, ktorý nariadil delostrelcom strieľať do vlastného obyvateľstva. Vladimír Mečiar nič také nespáchal. Keď prehral voľby, tak pokojnou formou odovzdal moc.

Ako môže dobre fungovať štát deštruovaný politikmi, ktorí štát nechceli?

Je to zložitá otázka. Štátny majetok sme úspešne odovzdali do zahraničných rúk, a tak môžeme povedať, že na Slovensku neexistuje autentická pravica, ktorá zastupuje národný veľkokapitál a je vlastenecká. Naša takzvaná pravica sa antislovensky prejavila pri špeciálnom odvode pre zahraničné reťazce, ktoré neskutočným spôsobom zdierajú slovenský národ. Postavili sa proti záujmom Slovákov, pretože pravica reprezentuje záujem niekoho iného. A takých pravičiarov predstavuje dnes Progresívne Slovensko či Spolu Miroslava Beblavého. Ten sa vyhlasuje za novú tvár, pritom jeho otec bol mečiarovský privatizér, ktorý zruinoval Palmu, bol štátnym tajomníkom u Kaníka, ktorý zobral žobrákom palicu. Tento politický migrant je nová tvár slovenskej politiky? A čo sa týka Michala Trubana, možno by mohlo židovskú náboženskú obec zaujímať, čo robil vo svojej mladosti.

Slovensko čakajú vo februári 2020 parlamentné voľby a politická mapa môže byť totálne prepísaná, a to aj v dôsledku roztrieštenosti národných a kresťanských síl. Dokážu proslovenskí politici odvrátiť túto hrozbu?

Mnohé kvázi národné strany vznikli preto, aby rozložili národný potenciál. Jasným dôkazom boli prezidentské voľby. SNS nepostavila svojho kandidáta, aby netrieštila sily, a iné národné strany to neurobili. Národní kandidáti v prezidentských voľbách zlyhali. Nechápem, ak tu máme dve strany, ktoré majú reálny potenciál dostať sa do NR SR, tak vznikne ďalších päť národných strán, ktoré vezmú z koláča po jednom percente, a to bude stačiť, aby oslabili tie existujúce. Každý národovec by si mal vybrať stranu, ktorá má reálny potenciál dostať sa do parlamentu. SNS nesie zodpovednosť za Morica, Prokeša, Černáka, Slotu a bude ju niesť aj za Danka. Dôležité je uvedomiť si, že mnohé dnes už neexistujúce strany, ktoré vznikli na jedno volebné obdobie, nenesú za svoje činy zodpovednosť na rozdiel od SNS, ktorá tu je od roku 1990.

Lenka Mayerová, šéfredaktorka Extra plus

Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Extra plus č. 8/2019, www.extraplus.sk