Tá myšlienka dozrievala vlastne už od čias Svätopluka, nič také sa odvtedy nekonalo. Na návrh Samuela Štefanoviča vznikla 9. mája 1861 výzva „všetkým národovcom slovenským v Uhrách na slávnostné zhromaždenie do Turčianskeho Svätého Martina na deň 6. júna 1861 ku porade a usporiadaniu žiadostí Slovákov na základe svornosti všetkých národností v Uhorsku a na základe jednoty celého Uhorska“. Podpísal richtár Andrej Kossa a mnoho mešťanov. Mal na tom zásluhu aj vtedajší martinský slúžny Ján Jesenský a – Francisiho „Pešťbudínske vedomosti“, ktoré počas mája „rozvili žurnalistickú agitáciu za zhromaždenie.“

Ako píše Vajanský, „na celom Slovensku počali ľudia hýbať sa, všetko ožívalo a kriesilo sa… Nastalo veľké putovanie ľudí, zaujatých za národ do Martina, púť, ktorá zostane historickou. Zhromaždenie bolo veľké, impozantné, a vyznamenávalo sa poriadkom, parlamentarizmom, duchaplnosťou rečí, vzletom myšlienok i vrelosťou citov a posvätným oduševnením!“ Prítomný Janko Kráľ to videl v Dume slovenskej takto:

Bol to deň pamätný; trápenie, mysle mrak

rozišli sa, jeden milý bratrský zrak,

jedno srdca bitie pri celej družine,

keď sa bratia zišli vo Svätom Martine.

Hory sa ozvali, doly zahučali,

na slávu Martina v Turci zavolali,

A pokiaľ sa Tatra Tatrou zvať bude len,

zostane Slovensku to vždy pamätný deň,

keď Slovák od vekov trápený, šliapaný

dokonal účty své s dávnymi vrahami,

a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu

obnovil zas zmluvu rodnú, starodávnu.

„Tiel slovenských“ (tak to napísal iný básnik, zapisovateľ tejto veľkolepej udalosti Andrej Sládkovič) sa zišlo na tie časy veľa, možno až päťtisíc, ani sa všetci nezmestili po koruny líp na „otvorenom poli farského dvora cirkvi evanjelickej augsburského vyznania“. Priamo v Sládkovičovej zápisnici je 193 mien z prezenčnej listiny – výkvet národa: okrem Sládkoviča Janko Kráľ, Samo Chalupka, Ján Palárik, Michal Chrástek, Peter Bohúň, Jozef Miloslav Hurban, Štefan Marko Daxner, Viliam Paulíny-Tóth a mnohí ďalší. „Mimo týchto v prítomnosti viac tisícov ľudu obojeho pohlavia a oboch cirkví sčiastky živoviernou účasťou a rodoľubstvom, sčiastky zvedavým očakávaním vecí, ktoré diať sa budú.“

Áno, prišli aj zvedavci zrejme z najbližšieho okolia, zaiste aj „špehúni“, ale predovšetkým prišli zapálení a odvážni národovci. Mešťania, bohatí i chudobní, vyšnurovaní zemania, krojovaní vidiečania, domkári, nádenníci, robotníci z fabrík. Aj dvaja hlavní župani: turčiansky Révai a liptovský Sentiváni. Tí všetci pochopili, že žiadostiam národov uhorských sa len tak môže vyhovieť, ak „sa poznajú, a poznať sa môžu, len ak sa vyslovia“.

Rečnilo sa – a aj zapíjalo – po dva dni a zo zhromaždenia vzišlo parlamentne prerokované a odsúhlasené Memorandum národa slovenského – takto pomenovali upravený Ohlas, ktorý napísal Štefan Marko Daxner. Jeho hlavnou požiadavkou bolo Hornouhorské slovenské Okolie, osobitná územno-správna jednotka v rámci monarchie, s ktorou Slováci vydržali až do prvej svetovej vojny (napokon ešte aj v roku 1938 im postačovala autonómia). Na čele Okolia malo byť provinciálne zastupiteľstvo (snem) a stály výbor (vláda) so sídlom v Banskej Bystrici. Snem mal rozhodovať aj o finančných prostriedkoch pre potreby Okolia, o vyberaní prirážok k daniam až do výšky päť percent. Súčasťou Memoranda bola aj požiadavka založenia slovenského kultúrneho (literárneho) spolku.

Na radu Jána Palárika rozhodli sa predložiť Memorandum práve zasadajúcemu uhorskému snemu v Pešti, ktorý údajne považoval „za svoju hlavnú úlohu zrovnoprávnenie národností v Uhorsku“. Schválili aj delegáciu, z ktorej však čoskoro vycúvali dvaja hlavní župani, turčiansky Révai, liptovský Sentiváni a aj turčiansky zeman Just. Zľakli sa svojej odvahy, možno im niekto pripomenul, že už nie sú Slovákmi, už nie sú pánmi z Iliašoviec, ale Ilešháziovcami, nie pánmi zo Svätého Jána, ale Sentivániovcami… Málo bolo takých, ako kardinál Alexander Rudnay, vzpierajúci sa tendencii maďarčenia, ktorá práve prepukla. Ten verejne vyznal svoje slovenské povedomie: „Slovák som a keby som sedel aj na stolci Petrovom, budem Slovákom!“ Dvaja župani Révai a Sentiváni a Just nemali Rudnayovho ducha, pustili do gatí. Alebo sa skadesi dopredu dozvedeli, ako to v Pešti dopadne?

Páni v Pešti ukázali svoju nenalíčenú tvár: snem krajiny uhorskej radšej narýchlo rozpustili, akoby sa mali zaoberať žiadosťami urovnoprávenia sa chcejúcimi Slovákmi. Delegáciu ku „slávnemu uhorskému snemu“ viedol Janko Francisci a Kálman Tisza ju prijal len v župane s dlhým čibukom. A „keď hrozilo, že aj delegáciu k cisárovi povediem zase len ja,“ spomínal Francisci, „na priamy zásah Hospodina zjavil sa biskup Moyses v Budíne a ja som nemeškal: – Chýba nám dôstojná osobnosť, ktorá by sa opovážila postaviť na čelo vyslanstva, reku Révaia zaiste doteraz držia také bolesti hlavy, že ich vie mierniť len ľadovými obkladmi, a takto sa do paláca nedá, – trošku som ironizoval a biskup na to bez váhania: – A ak by ja šiel? – Radosť mi v minúte obleje hlavu: – Tak by bola deputácia! – Nato biskup odhodlaným hlasom zdôrazní: – Ja pôjdem! – a ja padnem na kolená a pobozkám mu ruku: – Tak bude deputácia! – Moyses ma zodvihne, pritiahne k sebe a vrúcne objíme.“

(Francisci sa už s Moysesom stretol, bral si za manželku katolíčku Amáliu Kasanickú, a chcel dišpenz od ohlášok, ktorý mohol dať len biskup, a tým bol v Banskej Bystrici od 21. júla 1851 Štefan Moyses. A ten dišpenzáciu nedal: „Katolícka cirkev vždycky ľutuje, keď jej dcéra vstupuje do manželstva s členom inej viery, a preto nemôže jej dať žiadnych výhod, nech mi teda nemá mladý pán za zlé, ale ani ja nemôžem dať vašej mladuche dišpenzáciu.“  Neústupnosť Moysesa – ohlášky trikrát po sebe – oddialia Francisciho svadbu na 27. apríl 1852.)

Do Viedne prišiel biskup Štefan Moyses v pondelok 2. decembra 1861 a na viedenskej stanici ho „hlučne vítali“ už prítomní členovia delegácie. Na druhý deň sa s nimi stretol, a porada trvala desať hodín. Odsúhlasili definitívny text „Prosbopisu Slovákov“, ku ktorému priložili memorandum s prílohami, ako by dala docieliť národná rovnoprávnosť Slovákov. A biskup Moyses mal pripravený aj vlastný list pre cisára.

Audiencia bola 12. decembra 1861 a z veľkého počtu vyslancov sa pred cisára dostal okrem biskupa Tomáš Červen, Ján Országh, Karol Kuzmány, Jozef Miloslav Hurban, Ján Francisci, Viliam Pauliny Tóth a Fraňo Blaho. Moyses ocenil otcovskú starostlivosť cisára o národy monarchie, ale zároveň konštatoval, že kráľovská uhorská námestná rada vydala nariadenia, z ktorých hrozí nemaďarským národným školám a gymnáziám vyučovanie v maďarčine, čo je stav horší ako pred rokom 1848. A preto od „najvyššieho prestola výdatnú pomoc očakávajú, aby národné práva najvernejšieho slovenského národa určite formulované a primeranými inštitúciami trvanlive zabezpečené boli.“

A cisárova odpoveď: „Teší ma, že vás ako tlmočníkov zmýšľania môjho, vo všetkých ťažkých okolnostiach časových verného a lojálneho národa slovenského tu vidím. Sťažnosti a prosby vaše vezmem do povahy, a podľa možnosti ohľad brať na ne budem. Čo sa školských záležitostí týče, spomenuté nariadenia, ako sami udávate, proti mojej vôli sa stali, a tu čím skôr nariadim, aby sa tomu odpomohlo. I v inom ohľade prosby a žaloby dám preskúmať, a budem hľadieť, aby sa im podľa možnosti vyhovelo. Opakujem, že ma tešilo vás vidieť.“

Augsburské noviny Allgemeine Zeitung konštatovali, že po Medmorande „Slovákov už nijaká moc na svete nemôže ponemčiť ani pomaďarčiť“. Mali pravdu, ale ešte to chvíľu trvalo.

Marián Tkáč