34 biliónov dolárov je približne 123 % hrubého domáceho produktu krajiny, čo je historický rekord. Hrozí Amerike finančná kríza?

Najnovšie odhady rozpočtového úradu Kongresu pritom hovoria o ďalšom deficite viac ako 1,5 bilióna dolárov ročne v nasledujúcich rokoch, čo predstavuje šesť až sedem percent HDP.

Hoci tento tok “červeného atramentu” sľubuje, že výrazne zvýši už aj tak obrovskú hromadu nesplateného dlhu, zdá sa, že Washington sa nepozastavil nad možnými škodami, ktoré tieto trendy prinášajú. A už vôbec nie nad spôsobmi, ako ich zastaviť. Vyhliadky nie sú vôbec povzbudivé.

Pohľad obchodníka

Niektorí vo Washingtone, ale aj na Wall Street a v akademických kruhoch, takéto obavy odmietajú. Títo analytici v podstate zastávajú názor, ktorý by sa dal nazvať “pohľadom obchodníka”.

Zdá sa, že verejnosť, ktorá nakupuje dlhopisy, sa s prílevom nových vládnych záväzkov vyrovnáva dobre. Wall Street berie všetko, čo každá aukcia štátnych dlhopisov ponúka. Sadzby a výnosy štátnych dlhopisov neukazujú ani obavy investorov z prebytku, ani žiadne škaredé ekonomické dôsledky.

Napríklad desaťročný dlhopis sa v súčasnosti predáva s výnosom mierne nad 4 %, čo je len o málo viac ako inflácia.

„Ak by existoval dôvod obávať sa osudu federálnych financií, kupujúci by požadovali oveľa vyššie sadzby, možno bližšie k 8% výnosu, ktorý požadujú od “junk bonds”(nezdravých) dlhopisov, kde je dôvod obávať sa problémov,“ tvrdia optimisti z Wall Street.

Tí, ktorí zastávajú tento názor, by mohli poukázať na Japonsko. Tam vládny dlh predstavuje 263 % HDP krajiny a k žiadnym zvratom nedošlo. Teda aspoň zatiaľ nie.

Akokoľvek je takáto argumentácia potešujúca a jednoduchá – môže fungovať len do určitej miery. Ako všetko v obchodovaní, aj toto je vo svojej podstate okamžité a nanajvýš krátkodobé. Zmysel má len vtedy, ak predpokladáme, že kupujúci dlhopisov zostanú takí, akí sú dnes, donekonečna.

Ochota investorov prijímať štátny dlh za prijateľné sadzby však nie je ani stála, ani spoľahlivá. Závisí od dôvery, že reálna ekonomika môže expandovať natoľko, aby dokázala pokryť nesplatené záväzky. Inými slovami, či národný dôchodok a bohatstvo dokážu držať krok s dlhovým bremenom. Otázka dlhu sa teda zužuje na otázku relatívnych vyhliadok hospodárskeho rastu. Vývoj americkej ekonomiky a federálnych financií je v tomto kľúčovom bode málo presvedčivý.

Spoľahlivé a rýchlo rastúce hospodárstvo, povedzme dobre riadené rozvojové hospodárstvo, by mohlo ľahko uniesť relatívne veľké dlhové bremeno, akému dnes čelí táto krajina.

Rýchly reálny rast, možno v dvojciferných číslach ročne, by sľuboval rýchle zvyšovanie príjmov a verejných príjmov, ktoré by umožnili ľahko splniť takéto záväzky. Ak by dlh odrážal výdavkové a daňové politiky zamerané na podporu rastu, investori – domáci aj zahraniční – by bez obáv kupovali dlhopisy s vedomím, že budú splatené.

Tak to bolo v Spojených štátoch v 90. rokoch 19. storočia, keď minister financií Alexander Hamilton mohol poukázať na prísľub rýchlo sa rozvíjajúceho hospodárstva a rýchlo predať nový americký dlh v Európe.

Dlhy predbiehajú ekonomický rast

Dnešné americké hospodárstvo však nie je ani v štádiu rýchleho počiatočného rozvoja, ani nie je obzvlášť dobre riadené. Deficity a dlhy predbiehajú ekonomiku. Rozpočet zaťažujú predovšetkým výdavky na sociálne zabezpečenie a zdravotnú starostlivosť, pričom len málo z nich podporuje hospodársky rast.

Reálna ekonomika rastie v najlepšom prípade len o približne 3 % ročne, a aj to len v dobrom roku. Ak ekonomický rast zázrakom nenastane v blízkej dobe, tieto poľutovaniahodné trendy v konečnom dôsledku oslabia ochotu investorov držať americký vládny dlh.

Prvé signály, že sa takýto deň blíži, sa objavia, keď výnosy štátnych dlhopisov vzrastú v porovnaní s inými druhmi dlhu.

Ak investori začnú mať podozrenie, že za dlhopismi sa neskrýva dostatočná reálna podstata, budú požadovať vyššie výnosy, ktoré by im kompenzovali riziko s tým spojené. Tak ako to dnes robia v prípade spomínaných nezdravých “junk bonds” dlhopisov. To ešte viac zaťaží rozpočet, pretože sa zvýšia výdavky na obsluhu dlhu. Keď sa tento tlak zintenzívni, Washington bude mať štyri možnosti, z ktorých ani jedna nebude príjemná.

Aké má Amerika možnosti ?

Prvou a najmenej príjemnou je platobná neschopnosť. Takáto udalosť by zničila finančné trhy a uvrhla hospodárstvo do recesie, pravdepodobne do depresie.

Po druhé, Washington by mohol znížiť výdavky, aby zastavil tok “červeného atramentu”, a pokúsiť sa všetkých presvedčiť, že svoje financie nasmeroval na lepšiu cestu. Takáto reakcia však prináša komplikácie. Keďže v rozpočte dominujú výdavky na obranu a sociálne nároky, väčšina toho, čo môže vláda znížiť bez politického a sociálneho nebezpečenstva, bude pochádzať z tej malej časti dnešných výdavkov, ktoré podporujú rast. Takéto opatrenie by mohlo presvedčiť kupcov dlhopisov, že situácia sa bude len ďalej zhoršovať.

Treťou možnosťou Washingtonu je zvýšiť dane. To by mohlo zastaviť tok “červeného atramentu” , ale zvýšené daňové zaťaženie by mohlo presvedčiť aj kupcov dlhopisov, že rast utrpí – čo by nakoniec Washingtonu sťažilo plnenie dlhových záväzkov.

Napokon, po štvrté, Washington môže siahnuť po inflácii, ktorá znížením reálnej kúpnej sily existujúceho dlhu spôsobí, že sa bude zdať zvládnuteľnejší. Takáto politika by však veľmi zaťažila verejnosť a tým, že by ukradla reálnu hodnotu všetkých dlhopisov nakúpených v minulosti, by výrazne narušila dôveryhodnosť.

Jedinou nádejou, ako sa postaviť proti týmto nepekným vyhliadkam, je, že Washington začne konať teraz, skôr ako dôvera zmizne a vznikne takýto intenzívny tlak.

Riešenie?

Škrty vo výdavkoch a rozumné úpravy daní by mohli pomôcť s okamžitým zúčtovaním. Keďže však základy dlhu závisia v rozhodujúcej miere od rastu a jeho perspektív, najlepšou politikou by bolo preorientovať výdavkové a daňové priority na podporu rastu viac, ako sú v súčasnej dobe.

Pokračujúce kroky na kontrolu inflácie by uistili tých, ktorí financujú americký dlh, že ich aktíva ponúknu bezpečnú reálnu kúpnu silu.

Ak by sa takéto úpravy uskutočnili teraz, skôr než sa tlak stane príliš intenzívnym, potrebné zmeny by sa mohli uskutočniť postupne, a tak by spôsobili menšie hospodárske výkyvy.