Analýza. Prežijú USA koniec amerického sna a vznik multipolárneho sveta?

Washington 11. mája 2016 (HSP/Foto:TASR)

Pri koncepcii tohto príspevku som vychádzal z interview, ktoré poskytla ruskému internetovému serveru pravda.ru profesorka Elena Ponomarjovová, prezidentka Inštitútu medzinárodných vzťahov na Lomonosovovej univerzite v Moskve a z viacerých analytických materiálov publikovaných na ruských serveroch voenkor.info a fctaltai.ru. Publikovaný materiál je trochu dlhší, obsahuje však zaujímavé informácie.

Článok profesorky Ponomarjovovej si môžete pozrieť tu.

Stoja USA pred kardinálnymi zmenami?

V dnešnej dobe sme v geopolitike svedkami výrazne sa meniaceho sveta. Tak ako svetová politika, menia sa aj USA, kedysi jednopolárna veľmoc, dnes už súčasť rodiaceho sa multipolárneho sveta. Koniec starého sveta a zrod nového, symbolizuje v určitej miere aj kandidatúra Donalda Trumpa na post prezidenta v USA.

Niektorí Trumpa považujú za budúceho amerického Gorbačova a kladú si otázku, či to bude práve Donald Trump, kto privedie USA k zmenenej realite. Pritom paradoxne už prezidenta Baraka Obamu niektorí analytici považujú za prezidenta, ktorého úlohou bolo oslabiť predstaviteľov politického krídla neoconov a jastrabov v USA a eliminovať ich vplyv na ďalší vývoj v krajine a v zahraničnej politike.

Tvrdia tak na základe analýzy výsledkov osemročného pôsobenia prezidenta Obamu v úrade prezidenta. Výsledky Obamovho úradovania hodnotia dokonca aj Američania značne rozpačito. USA počas Obamovho úradovania neslávne odišli z Afganistanu, nedoviedli do úspešného konca misie v Líbyii, Sýrii a na Ukrajine, pričom však Obama pomerne úspešne začal odstavovať neoconov a krídlo amerických jastrabov. (odstavenie Clintonovej z postu ministerky zahraničných vecí USA, oslabenie Nulandovej, Riceovej, Kaganovcov, Bushovcov, Mc Caina……), ktorým znemožnil výraznejšie ovplyvňovať zahraničnú politiku USA.

Na tomto fakte nič nezmení ani terajšia Obamova podpora Hillary Clintonovej v zápase o prezidentské kreslo USA a kritika Donalda Trumpa zo strany terajšieho prezidenta Obamu. Obama nevyriešil ani problémy USA týkajúce sa ekonomických, sociálnych, zdravotných, vojenských či faktorov vzdelávania v krajine, ktoré USA nesmierne trápili a ktorým sľuboval na začiatku svojho prezidentského mandátu venovať značnú pozornosť. Takže suma sumárum počas pôsobenia Baraka Obamu vo funkcii prezidenta, USA značne zoslabli v domácom i svetovom meradle.

Americký sen sa skončil

Nezávislému pozorovateľovi je zrejmé, že zmeny v medzinárodnej oblasti sa už uskutočňujú. Samozrejme tieto zmeny prichádzajú evolučnou cestou tak, aby bol celý proces neustále pod kontrolou. Ide o seriózne geopolitické zmeny, ktoré vedú k formovaniu nového multipolárneho systému medzinárodných vzťahov, postavenom na koncepcii mnohopolárneho sveta. Vidieť to aj na zmenách, ktoré sa uskutočňujú priamo v USA.

Práve teraz sa v USA aktívne vedie prezidentská kampaň, jedným z reálnych kandidátov na post hlavy štátu je Donald Trump. On sám je autorom tézy, že americký sen sa skončil. Vo svojej volebnej kampani priamo povedal: “Americký sen je žiaľ mŕtvy, no ja sľubujem, že vám ho vrátim”. Americký sen – to je podľa Trumpa – základ vývoja USA. Americký sen to je zabezpečená rodina, možnosť viesť dôstojný život, dobrá práca, dom, auto, dôstojná odmena za prácu, bezpečné penzie, vyspelá medicínska starostlivosť a podobne.

Dnes je situácia v USA podľa Trumpa veľmi kritická. Podľa mienky mnohých expertov sú sociálno-ekonomické parametre spoločnosti v USA alarmujúce. V USA pribúdajú ľudia na hranici chudoby a stredná trieda v USA sa výrazne zmenšila. Nachádza sa na úrovni 50 – 60 rokov 20.storočia. Pritom ale v tom období pracoval v USA len muž, žena sa väčšinou venovala riadeniu domácnosti a výchove detí.

Teraz, aby sa dosiahol štandard 60 rokov musia pracovať v USA dvaja ľudia a ich životná úroveň je približne rovnaká ako v už spomenutom období 20. storočia. Iste mnohí hneď povedia, že aj tak je životná úroveň USA najvyššia, ich tvrdenie však nevyvracia fakt, že teraz za tento cieľ musia USA 2x viac pracovať – de facto sa ich životná úroveň teda znížila.

Pritom majetky najbohatšej vrstvy obyvateľstva v USA rastú závratným tempom. Bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú. Práve úpadok americkej strednej triedy prináša so sebou koniec amerického sna. V USA sme okrem toho svedkami čoraz silnejšieho etnického a rasového napätia, ktoré sa prejavuje čoraz tvrdšími zásahmi americkej polície voči afroameričanom či hispáncom. Krajine minimálne neprospieva veľká disproporcia medzi úrovňou jednotlivých amerických štátov, katastrofálny je stav školstva, zdravotníctva, justície a tak ďalej.

Donald Trump vo svojom predvolebnom boji tvrdí, že USA už stratili svoje vedúce postavenie vo svete a jeho úlohou je USA vrátiť znova na piedestál. Ústup USA z pozície hegemóna je faktom, nesmieme však zabudnúť na skutočnosť, že svet sa zmenil na základe politiky, ktorú USA v posledných približne 20 rokoch rukami svojej politickej elity vykonávali.

Mám na mysli neokoloniálnu politiku, ktorú presadzovali USA s cieľom riešenia vlastných problémov na účet druhých štátov a národov. Väčšinu svojich ekonomických problémov USA riešili cieľavedomou exploatáciou zdrojov cudzích štátov, zotročovanie sveta im umožňuje aj používanie dolára ako rezervnej meny v svetovom obchode.

Ako sa meria sila štátu?

Koncepciu riešenia ekonomických problémov USA definoval ešte v čase Veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929 – 1933 americký prezident Franklin Delano Roosvelt, ktorý doslovne povedal “Mojou hlavnou úlohou je zachrániť bankárov a priemyselníkov od sebevraždy”. Ani slovo nepovedal o záchrane obyvateľstva, ale hovoril len o záchrane bankárov a priemyselníkov, ktorých považoval za jadro potenciálnych možností USA.

Ako sa nakoniec skončila táto záchrana všetci dobre vieme. V militarizácii svetovej politiky zohrali významnú úlohu americkí bankári a priemyselníci, ktorí aktívne v období 1930 – 1939 financovali Hitlera a podporovali jeho vojensko-mocenský potenciál, od ktorého očakávali vstup do priamej konfrontácie so ZSSR. To nie je propagandistické tvrdenie, ale pravda, ktorá sa historicky potvrdila. Obrovské americké koncerny napr. Du Pont, Ford a pod. úzko spolupracovali s nemeckými koncernami I.G. Farben, Krupp a podobne.

Aby sme pochopili možnosti ďalšieho geopolitického vývoja, musíme vyriešiť jednu dôležitú otázku. Ako sa meria sila štátu? Vezmime si napríklad malé štáty – prečo je Lichtensteinsko slabý štát a Singapur, ktorý je približne rovnako veľký je považovaný za silný štát?

Alebo prečo sa dnešné Rusko označuje za silný štát, napriek mnohým vnútorným problémom, s ktorými zápasí a prečo je považované za geopolitického hráča svetového významu, pričom v čase Jeľcinovho prezidentovania za silného geopolitického hráča Rusko nikto nepovažoval?

Robert Klein, jeden zo zakladateľov koncepcie politického realizmu je považovaný za tvorcu vzorca vyjadrujúceho silu štátu. Podľa jeho názoru: Sila štátu = územie/zdroje + obyvateľstvo + ekonomika + vojenský potenciál + vzdelanie/veda + stratégia + politické odhodlanie.

Svoju koncepciu určovania sily štátu publikoval Robert Klein ešte v roku 1977 a použil ju aj pri definovaní sily ZSSR. Vychádzalo mu, že ZSSR a USA boli v roku 1980 približne rovnako silné. ZSSR a Východný blok mali svoje vnútorné problémy, tie však mal aj Západ.
Pád ZSSR a jeho spojencov teda nesúvisel s tým, že by bol sovietsky blok výrazne slabší, sily boli vo väčšine aspektov Kleinovej rovnice približne vyrovnané. Západ mal podstatne rozvinutejšiu ekonomiku a spoliehal sa na relatívnu nespokojnosť obyvateľstva vo Východnej Európe.

Na druhej strane Východný blok mal silnejší vojenský potenciál a územie/zdroje. Pád ZSSR a jeho spojencov súvisel úzko s politikou posledného sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova. Ten zohral v rozpade ZSSR a zániku Východného bloku významnú a nenahraditeľnú úlohu.

Pád ZSSR a vznik Ruska potom priniesol so sebou oslabovanie Ruska, čo bolo vidieť aj na ďalšom vývoji jednotlivých premenných v Kleinovej rovnici. Išlo o stratu územia, demografický úpadok obyvateľstva, rozbitie existujúcich ekonomických vzťahov (privatizácia, bankroty), oslabovanie ruského vojenského potenciálu, riadený úpadok vzdelávania pomocou rôznych reforiem zo Západu a podobne.

Počas Jeľcinovskej éry prišlo pod vedením amerických poradcov aj k pokusom narušiť stratégiu a eliminovať politické odhodlanie pokúsiť sa obnoviť Rusko, to sa však USA v plnej miere nepodarilo.

Aplikácia Kleinovej rovnice na dnešné USA

Kleinovu rovnicu môžeme aplikovať aj na dnešné USA a EÚ.

Územie /zdroje: Aj dnes sú USA rozhodne silnou krajinou, mnohí ju aj naďalej považujú za najsilnejšiu krajinu sveta. Keď sa však pozrieme na ich pozíciu cez prizmu Kleinovej rovnice tak vidíme, že územie/zdroje, s ktorými USA rátajú ležia väčšinou mimo územia USA a sú získavané nátlakovou cestou, v prípade nutnosti aj formou ozbrojeného a násilného presadzovania amerických záujmov v cudzích krajinách.

Táto skutočnosť vedie v niektorých prípadoch minimálne ku skrytému pnutiu medzi americkou elitou a miestnymi elitami. Obdobné pnutie existovalo v minulosti medzi politickou elitou ZSSR a miestnymi elitami v štátoch Východného bloku, pričom oslabovalo existujúci systém.

Skutočné zdroje USA, nachádzajúce sa na území USA sú podstatne nižšie ako zdroje Ruska.

USA a EÚ spolu sú o niečo silnejšie ako Rusko. Spojenectvu Ruska a Číny nedokáže EÚ a USA konkurovať. EÚ nie je bezhranične oddaná USA a poškuľuje po zbližovaní s Ruskom a Činou. Politický nátlak na EÚ musia USA vykonávať čoraz väčšou silou zhora, cez Brusel. EÚ sa postupne vymaňuje spod diktátu USA (porovnaj EÚ v roku 1990 – 2005 – 2015)

Obyvateľstvo: Domáce obyvateľstvo USA sa zmieta v etnických a rasových problémoch, zdravotný potenciál obyvateľstva USA sa výrazne zhoršil. Samozrejme to neznamená, že v USA neexistujú špičkové zdravotné strediská, zdravotná starostlivosť je však tak drahá, že je jej dostupnosť pre obyvateľstvo nedostačujúca. Podobné trendy vidíme aj na Slovensku, kde sa likvidujú z finančných dôvodov zdravotnícke zariadenia a kapacity vybudované do roku 1989. Paradoxne finančné zdroje boli v čase socializmu nižšie, napriek tomu bola zdravotná starostlivosť plne dotovaná štátom. Niekde sa teda stala chyba.

Politickí partneri USA musia riešiť na svojom území u časti obyvateľstva čoraz silnejšie prejavy protiamerických nálad v spoločnosti, čo takisto skryte oslabuje pozície USA v globálnom meradle. (Krátko po roku 1989 boli protiamerické tendencie v spoločnosti minimálne).
Obdobná situácia bola aj v mnohých štátoch Východného bloku, kde sa v rokoch 1968 – 1989 veľká časť obyvateľstva stavala kriticky k ideálom násilne presadzovaným komunistickými stranami v jednotlivých štátoch. Protisovietske postoje bolo cítiť aj v bežnom živote. (Kto sa okrem obyvateľov ZSSR tešil, keď ZSSR vyhrali v hokeji?). Odpor obyvateľstva voči komunistom a skryté sympatie k Západu bol v Kleinovej rovnici dôležitým faktorom pri hodnotení potenciálu ZSSR a Východného bloku.

Ekonómia: Ekonomická situácia USA sa takisto výrazne zhoršila, problémom je najmä obrovský dlh a ničím nekrytá mena. Rusko, Čína a Saudská Arábia sú významnými držiteľmi štátnych obligácii USA a obrazne povedané držia nôž na finančnej tepne USA.

Ak by USA skolabovali náhle a rýchlo, veritelia USA by prišli o svoje imanie. Dnešné Rusko a Čína nie sú tie ideovopolitické režimy, ktoré sme poznali v rokoch 1945 – 1989. Saudská Arábia je v nepríjemnej situácii, v súčasnosti pretrvávajú chladné vzťahy Rijádu k Moskve, Pekingu či Washingtonu.

V nezávideniahodnej situácii sú vo vzťahu k USA najmä Číňania, ktorých straty by boli vďaka prípadnému rýchlemu krachu USA najväčšie. Na niektorom z ruských serverov som sa stretol so zábavným príkladom vysvetľujúcim hlavný problém Číňanov vo vzťahu k USA. Priznám sa, nepamätám si už ale zdroj, tento príklad mi však utkvel v pamäti.

Podľa uvedeného príkladu Číňania pripomínajú zverolekára, ktorý dáva klystír chorému slonovi (USA). Ak nebude zverolekár, stojaci medzi slonovými zadnými nohami dostatočne opatrný, môže sa reakciou slona nemilo prekvapiť.

Ekonomický potenciál v USA negatívne ovplyvňuje aj skutočnosť, že sa v podstate takmer celý nosný priemysel USA presunul do krajín Tretieho sveta, najmä do Číny. Kvôli presunutiu výroby do zahraničia USA teda nemá ako priamo eliminovať rozmach ruského priemyslu konkurenčnou súťažou a rozmachom vlastnej výroby, ako tomu bolo napríklad v čase Reaganovej administratívy.

Samozrejme že USA pripravili mohutný ekonomický útok na Rusko na viacerých frontoch – či už pomocou útoku na rubeľ, zníženia ceny ropy, zníženia ratingu Ruska, ekonomického embarga zo strany USA a celej G7, nemožnosti Ruska dostať sa k úverom MMF a podobne. Tieto aktivity však Rusko v roku 2014 ustálo a preto sa USA musia sústrediť na politiku spomaľovania ruského ekonomického rozvoja a zbrzďovania Ruska. Táto politika pripomína hádzania polien pod nohy Rusku a bola by v poriadku, ak by USA okrem nej pokračovali v ďalšom vývoji a nestagnovali by. Takto napriek snahám USA hádzať čoraz viac polien sa potenciál Ruska neustále zvyšuje.

A povedzme si otvorene, mnohé z tých polien ani nezasiahli Rusko, ale vlastných spojencov – dokladov o tom, ako embargo voči Rusku poškodilo EÚ je množstvo. Čas navyše hrá proti USA, ktoré sú zo dňa na deň slabšie. K oslabovaniu USA prispievajú výraznou mierou aj nevydarené projekty USA na Ukrajine a v Turecku, ktoré výrazne čerpajú zdroje G7. V tomto príspevku však nie je miesto podrobnejšie sa venovať problematike Ukrajiny a Turecka.

Vojenský potenciál: Ekonomické a politické zosilnenie Ruska sa prejavilo aj v raste ruského vojenského potenciálu. O tomto faktore sme už na Hlavných správach písali. Moderné ruské zbrane ukázali svoju kvalitu v Sýrii, záujem o ruské zbrane vo svete nesmierne stúpol.

USA spolu s NATO kvantitatívne a v niektorých prípadoch aj kvalitatívne prevyšujú Rusko v počte lietadiel a lodí, zaostávajú však v ostatných parametroch. Rusko preto vsadilo na vývoj rakiet a protivzdušnej obrany. Tieto prostriedky dokážu úspešne eliminovať výhodu USA a NATO v letectve či námorníctve. Prípadné spojenectvo Ruska a Číny prevyšuje sily a strategické možnosti USA a NATO. Netreba ale zabúdať že členmi NATO sú aj štáty ako Slovensko, Pobaltie, Rumunsko, Bulharsko, Chorvátsko, ktorých bojová sila je naozaj skôr iluzórna.

USA a Európa vychádzajú z koncepcie profesionálnych armád, Rusi takisto využívajú schopnosti profesionálov, k dispozícii však majú obrovské množstvo vycvičených vojakov, pretože nezrušili základnú vojenskú službu. Navyše motivácia bojovať za svoju vlasť je u Rusov podstatne vyššia ako u armád USA a Európy. Pokusy Napoleona a Hitlera ukazujú, že podceňovať Rusko v tomto smere sa neopláca.

Vzdelanie/veda: Reformy všetkých stupňov školstva, ktoré sa uskutočňujú v USA a Európe už niekoľko desaťročí úspešne znížili jeho celkovú úroveň. Cieľom reforiem v školstve bolo vychovať masu nie príliš bystrých konzumentov, ktorých by bolo ľahké ovládať. To sa síce úspešne vládnucej elite podarilo, na druhej strane to však prinieslo so sebou určitú stagnáciu vzdelanosti v materských krajinách.
Samozrejme, že na Západe existujú elitné strediská vzdelávania, ukazuje sa, že tie však nie sú dostatočne početné. Deformácia školstva sa uskutočnila úspešne v Jeľcinovej ére aj v štátoch bývalého ZSSR, nástupom Putina v roku 1999 sa však situácia začala postupne meniť.

Dnes ruské a čínske školy, prípadne školy mnohých štátov v Ázii ponúkajú vo vzdelávacom procese a vedeckom živote kvalitu, ktorá v mnohých prípadoch prevyšuje úroveň európskych a amerických škôl či vedeckých zariadení. Proces úpadku školstva v USA a Európe je markantný pri sledovaní spomínaného fenoménu úrovne školstva a vzdelania v dlhšom časovom horizonte.

Stratégia: Stratégia USA v geopolitickej oblasti voči Rusku nadobúda čoraz viac kontúry hybridnej vojny.

Hybridná vojna je koktejlom konvenčnej vojny, nekonvenčnej vojny a kybernetickej vojny. Konvenčnú vojnu predstavujú klasické bojové operácie (Vietnam, Afganistan, Irak, Alžír….), nekonvenčnú vojnu útoky rôznych nepravidelných, teroristických či kriminálnych skupín (Sýria, Líbya, Ukrajina), často s decentralizovaným velením. Kybernetická vojna sa nesie v kybepriestore, súvisí s propagandou, informačnou vojnou a výrazne psychologizuje celý konflikt. Súčasťou hybridnej vojny sú aj ekonomické a politické tlaky na spojencov či súpera.

Doktrína americkej teória riadeného chaosu zjednodušene vychádza z rozpútania farebnej revolúcie, ktorá môže prerásť do plnohodnotnej nekonvenčnej občianskej vojny. Ak by museli USA krajinu z rôznych dôvodov (verejná mienka, ekonomika, porážka) ustúpiť, bude problematické pre oponentov USA sem vstúpiť a presadzovať svoje záujmy

V hybridnej vojne sa stierajú rozdiely medzi mierom a vojnou (konflikt bez vyhlásenia vojny, pod rôznymi dôvodmi – patria sem takmer všetky dnešné konflikty – Líbya, Juhoslávie, Ukrajina, Sýria, Palestína….).

Hybridná vojna môže v pomerne krátkej dobe destabilizovať aj silný štát a obyvateľstvo uvrhnúť na pokraj humanitárnej krízy. Môže byť rovnako ničivá ako klasické konvenčné vojenské konflikty, ktoré poznáme z minulosti.

Hybridné vojny sú klasickým konfliktom 21. storočia a nastupujú namiesto klasických konvenčných vojen, ktoré predstavovali enormné finančné a hospodárske vypätie, pričom boli značne nepopulárne v domácich krajinách (alžírske oslobodzovacie hnutie – Francúzsko, vietnamská vojna – USA, vojna v Afganistane – ZSSR). Sú finančne náročné a rovnako rýchlo ako sa rozhoreli, je možné ich aj uhasiť politickými rozhodnutiami – na rozdiel od národnooslobodzovacieho boja, ktoré sa môže vymknúť spod kontroly.

Politické odhodlanie: Politické odhodlanie USA je najmä u jastrabov a u predstaviteľov štátnej elity USA vysoké. Mnohí z amerických politikov si uvedomujú, že multipolárny svet bude koncom USA nielen v pozícii hegemóna, ale môže sa prejaviť na pôde USA aj v podobných udalostiach a odstredivých tendenciách, akých sme boli svedkami v ZSSR po jeho rozpade.

Ak totiž USA stratia možnosť využívať dolár ako rezervnú menu – a to v multipolárnom svete USA určite stratia – všetky problémy, ktoré teraz udržiavajú s vypätím pod kontrolou (ekonomické, sociálne, etnické) im potom môžu vybuchnúť priamo do tváre. To samozrejme nikto z vládnucich elít v USA nechce, preto sa hľadajú spôsoby, ako tomu zabrániť, prípadne tento pád čo najviac zmierniť. Ak sa takéto spôsoby nenájdu, budú sa americkí politici pochopiteľne za každú cenu snažiť čo najviac oddialiť vlastný pád.

Rusko a Čína nebazírujú na násilnom a rýchlom riešení amerického problému. Nemajú chuť z viacerých dôvodov zbytočne tlačiť na pílu, pozorne však sledujú, ako potenciál USA každým dňom slabne a nenápadne rozširujú svoj vplyv metódou “per partes”.

Dôležité je, že americké politické elity a ich odhodlanie nie je jednotné, určitú opozíciu jastrabom a neoconom predstavujú globalisti. Tí vidia, ako sa americkým jastrabom nedarí zlikvidovať Rusko a ako slabne vplyv USA. Chápu, že súčasné status quo sa nepodarí dlho udržať a neúspech neoconov ich núti použiť inú stratégiu.

Navyše si uvedomujú. že americký a západoeurópsky štandard (cca 700 miliónov ľudí) sa nepodarí udržať a už vôbec nie rozšíriť na 7 miliard ľudí. Ľudia mimo amerického a západoeurópskeho štandardu budú čoraz viac nespokojní s rozdelením “bohaté USA a EU” a zvyšok sveta, takže tlaky na USA a EÚ budú čoraz silnejšie.

Globalisti preto rátajú s presadzovaním koncepcie znižovania životnej úrovne, ktorú riešia aj pomocou migračných vĺn. Zároveň znižujú úroveň vzdelania pre široké vrstvy obyvateľstva, pretože nevzdelané obyvateľstvo sa ľahšie ovláda. Na ovládnutie más používajú aj iné prostriedky (mocenské štruktúry, chlieb a hry, ekonomická závislosť obyvateľstva, propaganda….).

Globalistické krídlo je tradične silné v EÚ a zjednodušene povedané globalistom na osude USA až tak veľmi nezáleží. Zaujíma ich biznis a svetový obchod, ktorého centrá sa pomaly a iste premiestňujú najmä do Číny, kam sa istotne presúvajú aj oni. Určite však za sebou v USA upracú, pretože by boli veľmi neradi, ak by v USA nechali nevyriešené problémy, ktoré by mohli ohrozovať v budúcnosti ich ekonomické a mocenské aktivity.

Čo nás čaká v budúcnosti

V ideálnom prípade by prišlo k pádu USA, ktorý by mal podobný charakter ako pád ZSSR. USA by museli riešiť množstvo vnútorných problémov a na cca 20 rokov by zmizli z popredných pozícii vo svetovej politike. Momentálne ešte dokážu USA ovplyvňovať dianie vo svete, rastie však počet ich politických neúspechov. Postupne ako klesá ich vplyv, realita multipolárneho sveta sa čoraz viac približuje.

Či sa však existencia multipolárneho sveta stane dlhodobejším fenoménom, alebo len predohrou k niečomu inému, je otázne.

Minimálne však môžem potvrdiť, že žijeme vo veľmi zaujímavej dobe.

Branislav Krasnovský