Môj profil 
Predplatné
Tohto roku je tomu sto rokov od skončenia prvej svetovej vojny, v ktorej padlo asi 70 tisíc Slovákov. Ako v prvej, tak aj v druhej svetovej vojne bojovali a hynuli Slováci na oboch znepriatelených stranách. Desaťročia sa však mohla pripomínať iba vybraná časť obetí, tá druhá časť sa zamlčovala. „V ponímaní československého komunistického režimu bola účasť Slovákov v protisovietskej vojne traumou, preto sa tabuizovala. Po roku 1945 sa oficiálne obete druhej svetovej vojny zúžili iba na účastníkov československého odboja,“ spomína historik Martin Lacko, ktorý sa problematike dlhodobo venuje.
Na pamätné tabule sa tak dostávala iba časť vojnových obetí, padlí príslušníci slovenskej armády, ktorí bojovali na opačnej, protisovietskej strane tam uvádzaní neboli. Historické pramene pritom odhadujú, že v bojoch proti Červenej armáde v rokoch 1941 – 1944 na východnom fronte sa vystriedalo asi 80 tisíc slovenských vojakov, i keď väčšina z nich tam pobudla len pár týždňov. Lacko, ešte ako pracovník Ústavu pamäti národa, pri 70. výročí vypuknutia vojny v roku 2011 zostavil a zverejnil menoslov takmer 1300 slovenských obetí protisovietskej vojny, aj s miestom ich úmrtia. Slovenské hroby v ZSSR, na rozdiel od tých sovietskych na Slovensku, sa však nezachovali.
„V priebehu rokov 1941 – 1943 bolo na území bývalého Sovietskeho zväzu i Poľska vybudovaných viacero tzv. ústredných slovenských vojenských cintorínov, v Záluži, Kozinkách, Ovruči, Lipovci či v Mariupoli na Donbase,“ vysvetľuje historik. Po roku 1945 boli však všetky zrovnané so zemou. Rodičia či príbuzní obetí zo Slovenska hroby svojich blízkych nemohli nikdy navštíviť, ba niektorí sa nedozvedeli ani to, kde ich syn padol a kde je pochovaný. Lenže nejaká pamiatka na slovenských vojakov bojujúcich na území bývalého Sovietskeho zväzu predsa len ostala.
Dva pamätníky unikli až do dnešného dňa pozornosti likvidátorov aj vandalov. „Je istým paradoxom, že kým vo svojej vlasti po roku 1945 slovenskí vojaci nemali žiaden pomník ani pamätné miesto a spravidla sa nemohli uvádzať ani medzi vojnovými obeťami, v ZSSR prežili – hoci v zúboženom stave – dva vojnové pomníky,“ uvádza Lacko.
Prvým je pomník v Lipovci, vo Vinnickej oblasti v centrálnej Ukrajine. Ide vlastne o jediný pozostatok niekdajšieho ústredného slovenského cintorína v tomto mestečku. Ako je možné, že prežil aj stalinizmus? „Vysvetlenie sme dostali priamo v Lipovci, od miestneho historika,“ hovorí Lacko. „Jednoducho, miestni občania na Slovákov veľmi dobre spomínali. Aj keď boli oficiálne okupačnou armádou, správali sa k nim veľmi ľudsky. Preto si aj miestni našli spôsob, ako pomník zachrániť.“
Na Slovensku o pomníku vedeli len bývalí frontoví vojaci a zopár historikov. Až v roku 1996 si pamiatku prišla uctiť delegácia ministerstva obrany SR. Potom záujem prestal, obete zo slovenskej armády akoby znova upadli do nemilosti a zabudnutia. Až v roku 2016 hŕstka aktivistov z občianskeho združenia Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945 v zložení F. Gajdoš (predseda) a historici M. Lacko, P. Mičianik a E. Rogový po návšteve Lipovca vyhlásila zbierku, ktorá pomohla šesťmetrový monument obnoviť. Obnova sa mohla podariť len vďaka vyzbieraniu potrebnej sumy, ktorá vtedy bola 3500 eur. Na slávnostné odhalenie cestovala štyridsaťčlenná skupina fanúšikov slovenských vojnových dejín, o udalosti písali aj Hlavné správy TU a obrazový záznam filmára Petra Ďurišina z akcie nájdete na Youtube.
Tým sa však aktivita nadšencov z Múzea ozbrojených zložiek 1939 – 1945 neskončila. Posmelení úspechom z roku 2016 si dali ďalší cieľ, obnoviť aspoň časť z pôvodných vyše tristo slovenských hrobov. Kalkulácia stavebnej firmy pri deväťdesiatich hroboch vyšla na viac ako 13 tisíc eur. To však ešte nie je konečný stav, v budúcnosti by chceli, aby každý pochovaný mal svoj hrob i kovový kríž s menom. Smutným faktom je, že kompetentné orgány SR o uchovanie slovenskej pamäte na Ukrajine záujem neprejavujú.
Ba skôr naopak. „V Lipovci sme sa od miestnych obyvateľov dokonca dozvedeli, že ktosi z ambasády v Kyjeve dal, asi v roku 2010, odmontovať z pomníka všetky tabule s menami pochovaných Slovákov, pod zámienkou údajnej renovácie. Tabule teda prežili komunizmus, ale napokon zmizli po zásahu pracovníkov nášho Ministerstva zahraničných vecí… Neviem si to vysvetliť. Pravdepodobne chceli zahladiť jednu z posledných pamäťových stôp prvej SR na Ukrajine,“ dodáva s trpkosťou historik.
S podobným odhodlaním ako v prípade pamätníka v Lipovci sa v rovnakom čase nadšenci pustili aj do záchrany druhého pamäťového monumentu, slovenského pomníka na mestskom cintoríne v Ľvove. O tomto boli slovenskí historici dlho presvedčení, že už neexistuje. O to väčšia bola ich radosť, keď ho objavili. „Vedel som, že ten pomník existoval, a dokonca, že ho na Dušičky v roku 1941 navštívil prezident Tiso, ale nič viac. Bol to neopísateľný pocit, keď sme ho s chalanmi našli. Bol úplne zanedbaný, poškodený, ale stál,“ spomína Lacko.
Slovenská výprava ho našla na základe informácie od historika z Ľvovskej univerzity. Tu bolo pochovaných dovedna 17 Slovákov, ich hroby sa však nezachovali, prekryli ich nové civilné hroby. Prežil len pomník v tvare dvojkríža. Náklady na obnovu pomníka reštaurátori vyčíslili na vyše 2100 eur. Ešte jednu vec si slovenskí historici všimli: „Na ľvovskom cintoríne sú pochovaní vojaci rôznych štátov: Rusi, Ukrajinci, Poliaci, Rakúšania a iní. Svoje osobitné pomníky tam majú Taliani aj Maďari. Maďarský je nový, z čiernej žuly, dôstojne upravený, s vencami maďarských štátnych predstaviteľov. Dožijeme sa aj my toho, že si Slovák bude vedieť uctiť Slováka, že sa Slovenská republika bude starať o slovenské hroby, podporovať slovenskú historickú pamäť a nie iba to, čo je protislovenské, pripadne to, čo je v záujme rôznych menšín a cudzincov?“ pýta sa historik Lacko.
Náklady na obe rekonštrukcie prevyšujú možnosti malého občianskeho združenia. Pri nezáujme štátu sú tak aktivisti odkázaní výlučne na súkromné zbierky. O pomoc sa obracajú na všetky strany. Uvidíme, či sa im ich zámer podarí naplniť…
Martin Lacko, upravil Ivan Lehotský
.jpg)
