Od nepriateľstva k zmiereniu: Obnova slovenskej vojnovej mohyly v ukrajinskom Lipovci 22. 7. 2016

Lipovec 8. augusta 2016 (HSP/Foto:Martin Lacko)

V júni uplynulo 75 rokov od chvíle, keď vojna nabrala skutočne svetové rozmery. Podobne, ako boli do prvej svetovej vojny mobilizovaní slovenskí muži i otcovia, tu museli rukovať príslušníci generácie ich synov, i keď v nepomerne menšom rozsahu. Kým v prvej vojne Slováci nasadzovali svoje životy ako príslušníci rakúsko-uhorskej armády, v tej druhej už ako príslušníci slovenskej armády

V prvej sv. vojne padlo asi 70 tisíc Slovákov, v tej druhej do 1 400 slovenských vojakov. Historik môže konštatovať, že vlastný, národný štát dokázal životy svojich občanov chrániť oveľa účinnejšie, než mnohonárodná monarchia.

Mená padlých z prvej vojny, hoci bojovali za cudzie záujmy, sa automaticky dostávali na pamätné tabule. Pomníky s ich menami zdobia každú väčšiu obec či mesto. V prípade padlých slovenských vojakov z druhej svetovej vojny to však je úplne inak. Ich mená sa po roku 1945 nesmeli pripomínať, tobôž tesať do kameňa.

S cieľom aspoň symbolicky splatiť morálny dlh, ktorý má Slovensko voči svojim padlým, i voči ich rodinám, ktoré ich hroby nemohli nikdy navštíviť, zorganizovala hŕstka aktivistov z občianskeho združenia Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945 (F. Gajdoš, E. Rogovoj, M. Lacko) rekonštrukciu vojnového pomníka v Lipovci.

Šesťmetrový monument v mestečku Lipovec vo Vinnickej oblasti centrálnej Ukrajiny je jedinečným z viacerých dôvodov. Je jediným pomníkom, ktorý bol vybudovaný na počesť padlých slovenských vojakov a ktorý sa zachoval. Je svetovým unikátom, podľa všetkého jediným pomníkom postaveným na pamiatku príslušníkov okupačnej armády, ktorý prežil od vojny do dnes.

Od roku 1941 sa vynímal uprostred jedného z centrálnych cintorínov slovenskej armády v ZSSR. Po roku 1945 sovietska moc cintorín s vyše tristo hrobmi postupne zrovnala so zemou a opakovane sa pokúšala i o zbúranie samotného pomníka. (Napokon, po vzniku ukrajinskej štátnosti v roku 1991 prekážal aj časti ukrajinských nacionalistov ako čosi neukrajinské). Vďaka odporu miestneho obyvateľstva i lokálnych straníckych štruktúr, sa však deštrukcia nikdy nepodarila a v roku 1992 sa dostal pod štátnu ochranu. Dôvodom úcty k slovenským vojakom bol ich ľudský prístup k obyvateľstvu a pozitívne spomienky na nich, ktoré (nielen v tomto) regióne žili aj po skončení vojny.

Keďže do mohyly sa už zahryzol zub času, aktivisti sa podujali zabezpečiť jeho celkovú rekonštrukciu a tým uchovanie pre ďalšie generácie. V priebehu necelých troch mesiacov bol obnovený korpus mohyly, pribudla pamätná tabuľa s informatívnym textom v ukrajinskom i slovenskom jazyku, vybudoval sa nový prístupový chodník k mohyle i stožiare na vlajky. Prostriedky na obnovu pomníka vo výške 3 500 eur boli získané výhradne zo súkromných darov, keďže ministerstvá i Úrad vlády SR na žiadosti o poskytnutie prostriedkov nereagovali kladne, prípadne vôbec.

Slávnostné otvorenie rekonštruovanej mohyly sa uskutočnilo 22. júla 2016. Presne 75 rokov po tragickej bitke pri Lipovci 22. 7. 1941, keď v boji so 44. horskou streleckou divíziou zahynulo 76 príslušníkov Rýchlej brigády, niekoľko ďalších už v sovietskom zajatí, a 167 jej príslušníkov bolo zranených.

Na pamätnom akte sa zúčastnilo vyše 60 ľudí. Po vztýčení vlajok, odznení štátnych hymien (v prípade SR až dvoch) a kladení vencov nasledovali príhovory. Hlavný organizátor rekonštrukčných prác, miestny podnikateľ Volodymyr Dyškant, ocenil dobré vzťahy ukrajinského a slovenského národa, vrátane súčasne pomoci Slovenska vojnou postihnutej Ukrajine. Historik Olexander Rogovyj zas vyzdvihol ľudský postoj slovenských vojakov v roku 1941 k miestnemu obyvateľstvu. Dojímavým bol prípad, keď miestny slovenský vojenský lekár zachránil život ťažko postihnutému novorodencovi i jeho matke. Tento, na vojnové časy neobyčajný čin rezonuje v pamäti Lipovčanov podnes.

O nasadení slovenskej armády krátko referoval vojenský historik Pavel Mičianik. Historik a jeden z organizátorov podujatia Martin Lacko zas pripomenul nedobrovoľnosť vojenskej služby padlých i mierové posolstvo podujatia. Vojnové obete si totiž nepripomíname len kvôli nim samotným, ale i kvôli budúcim generáciám, aby tieto nemuseli hynúť v nezmyselných vojnách a konfliktoch, aké i dnes sužujú (nielen) Ukrajinu. Súčasne M. Lacko, z poverenia predsedu Matice slovenskej M. Tkáča, odovzdal obom ukrajinským aktivistom cenu Matice slovenskej za uchovanie slovenskej pamäti na Ukrajine.

Umelecký rozmer slávnostnému podujatiu vtlačil prednes dvoch vojnových básní v podaní najmladšej účastníčky výpravy, 15-ročnej Niny Tupej, no najmä nezabudnuteľná pieseň Lipovec z roku 1941 v podaní brata jedného z padlých, Milana Gibalu z Divína. Vyvrcholením celej akcie bola zádušná pobožnosť za padlých, ktorú viedol katolícky kňaz a niekdajší šéf vojenského duchovenstva, plk. v. v. Ignác Juruš.

Po skončení akcie ukrajinskí priatelia všetkých 38 slovenských účastníkov nadmieru bohato pohostili. Úspešná akcia tak symbolicky splatila morálny dlh, ktorý Slovensko malo jednak voči svojich padlým, no tiež voči jednoduchým sovietskym ľudom, ktorí s nasadením vlastného života v ťažkých časoch pomník zachránili. A možno otvorila aj novú tradíciu pútí na slovenské pietne miesta na Ukrajine…

Martin Lacko, historik