Môj profil 
Predplatné
Americký denník The Wall Street Journal kritizoval Trumpa, pretože Turecko sa vďaka americkým sankciám čoraz viac zbližuje s Ruskom. Americký denník sa venoval aj stretnutiu ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova a tureckého ministra zahraničných vecí Mevluta Cavusoglu. Na stretnutí ruský minister zahraničných vecí na adresu Američanov uviedol, že jediné čo dokážu používať sú hrozby, sankcie, nátlak a priamy diktát. Kriticky sa na adresu Američanov vyjadril aj izraelský vojenský expert Amir Oren ktorý uviedol, že jediný kto bude mať úspech z ťažkopádnej americkej politiky je ruský prezident Putin.
Americký tlak vedie aj Rusko a aj Turecko k rozhodnutiu pokračovať v procese dedolarizácie a zbaviť tak USA možnosti parazitovať na celom svete. Ešte prednedávnom vyvolávali takéto aktivity úškrn na amerických tvárach a Američania označovali Rusko ako “krajinu s lokálnym významom”. Dnes však hovoria Američania o Rusku ako o svojom hlavnom konkurentovi a evidujú čoraz silnejší vplyv Ruska na Euráziu. Z tohto kontextu je pre Američanov aj nebezpečné ďalšie zbližovanie Ruska a Turecka.
Trumpova administratíva požaduje od Turkov prepustiť pastora Andrewa Brunsona, obvineného z účasti na štátnom prevrate v Turecku. Američania tvrdia, že Brunsona Turci držia vo väzení, pretože ho chcú vymeniť za Gulena, ktorého Američania podporujú. Gulen je hlavným politickým odporcom Erdogana a keby Američania hodili Gulena cez palubu a odovzdali by ho Turecku, pozície Erdogana by sa posilnili.
Na americké žiadosti, aby Turci prepustili Brunsona, Turci odpovedali rozhodným nie. Nešikovný agent CIA ostáva preto vo väzení aj naďalej. Trump reagoval na turecké odmietnutie amerických príkazov jednoznačným zvýšením ciel na oceľ a hliník z Turecka, čo priviedlo k pádu tureckej líry (tá klesla cca o 25 %)
Ekonomické problémy Turecka sa však začali ešte pred americkými sankciami. Od začiatku roka turecká líra už padla o 45 %, cena tureckých akcií sa znížila dva krát. Turkom sa však podarilo stabilizovať hospodársku situáciu, ekonomické a finančné intervencie Západu sa Turkom podarilo odraziť. Pre porovnanie, venezuelský prezident Nicholas Maduro tak úspešný nebol, útoky Západu zapríčinili vo Venezuele hyperinfláciu, ktorá nesmierne oslabuje krajinu.
Situácia v Turecku je oveľa stabilnejšia, sankcie však môžu negatívne ovplyvniť tureckú ekonomiku. Závislosť tureckej ekonomiky na investíciach a medzinárodných trhoch nedáva dôvod domnievať sa, že Ankara bude schopná dlhodobejšie odolávať sankčnej vojne zo strany USA.
Rusko ukázalo, že je možné americkým sankciám odolať. Rusko prejavilo svoju silu a vytrvalosť, Američania čoraz zúrivejšie siahajú k novým sankciám, len aby sa pokúsili zraziť Rusko na kolená. Nedarí sa im, navyše americký tlak na Turecko zapríčinil, že Turci sa začali pripájať k Rusku, Číne a Iránu, aby mohli odolať americkému tlaku. Ide o logický jav, s ktorým museli americké elity rátať. Je však naozaj možné vytlačiť USA z tureckého trhu a nahradiť USA Ruskom?
Možné to je, bude to však vyžadovať tureckú rozhodnosť. V svetovom obchode totiž neexistujú spojenci, existujú len záujmy. Rusko pred niekoľkými rokmi tvrdo bojovalo za to, aby sa sankcie Západu voči Iránu, iniciované USA skončili. Keď sa tak stalo a do Iránu začal prúdiť západný kapitál, Irán ponechal vývoju situácie voľnú ruku a ruské spoločnosti nezískali v Iráne také pozície ako očakávali.
Čoskoro však nastal nový problém – Američania opätovne požadovali nové sankcií voči Iránu, časť západných spoločností sa z Iránu stiahla a k sankciám sa pridala. Iránu ostali oči pre plač. Ruské spoločnosti samozrejme ostali, komunikácia s Iránom sa však posunula do menej srdečnej roviny. Podobný vývoj predpokladajú ruskí analytici aj vo vzťahu k Turecku, ktoré stále hrá dvojitú hru. Ale Rusku napätie medzi USA a Tureckom vyhovuje, podpisujú sa nové projekty v energetickej a plynovej oblasti, v hre sú spomenuté systémy S-400, Američania odmietajú Turkom dodať 2kusy F-35, ktoré už Turci zaplatili, čo takisto robí z USA veľmi nedôveryhodného obchodného partnera.
Ako sa budú rozvíjať turecko-ruské kontrakty závisí momentálne od konkrétnych krokov Ankary. Spomeňme si ale na krízu medzi Tureckom a Nemeckom približne pred rokom a pol. Erdogan obvinil Merkelovú z používania nacistických metód voči Turkom. Dôvodom boli pokusy Erdogana zmeniť Turecko na prezidentskú republiku, pričom Erdogan robil v rámci potrebného referenda kampaň aj medzi Turkami žijúcimi v Nemecku. Vyzeralo to na veľký cirkus, nakoniec sa však všetko upokojilo a zakončilo ekonomickou dohodou.
Erdogan je majster v “hre na pokraji faulu”. Využíval sýrskych utečencov, aby vytrieskal peniaze z EÚ, otriasol postavením Merkelovej, vyhráža sa Američanom. Na druhej strane vo vzťahu k Putinovi sa Erdogan správa úplne ináč, krátko po zostrelení Olega Peškova a Su-24 (prsty v zostrelení mali Američania) sa Erdogan spotený od hrôzy Putinovi ospravedlňoval a Erdoganova politika voči Rusku sa ukazuje byť veľmi opatrná.
Samozrejme Turci hrajú na dve strany a Moskva si nerobí o Turkoch žiadne ilúzie. Pokiaľ Irán vedie jednoduchú a relatívne priamočiaru politiku, Turci v čele s Erdoganom sú menej spoľahliví. Ak má Erdogan vystupovať korektne, treba ho držať veľmi nakrátko. Rusi vedia, že Turci sa momentálne obracajú k Rusku, pretože majú problémy s Američanmi, akonáhle by sa vzťahy s Američanmi stabilizovali je veľmi pravdepodobné že Ankara svoj postoj k Rusku zmení. Rusko však má vo vzťahu k Turecku určitú výhodu, pretože Rusi vedia, čo môžu od Turkov očakávať.
Strategické myslenie vyžaduje nielen reálne hodnotenie situácie, no aj perspektívu ďalšieho vývoja. V akých oblastiach sa môžu stať Rusko a turecko spojencami, aké majú obe krajiny spoločné politické a ekonomické záujmy?
Dnes sú Rusko i Turecko zainteresované na zmenách medzinárodnej klímy. Americké primitívne používanie sily vyvoláva reakciu Moskvy a Ankary, ktoré sa nemienia nechať ďalej Američanmi vydierať. Aj Moskva a aj Ankara chápu, že súčasný americký tlak nie je namierený prioritne voči Moskve a Ankare, cieľom je vystrašiť EÚ a zatlačiť európskych lídrov do defenzívy, len aby nezačali užšie s Ruskom spolupracovať.
Vďaka Američanom prichádza k historickému zbližovaniu Ruska a Turecka. Turecko, jeden z najdôležitejších členov NATO sa postupne vymaňuje spod sféry amerického vplyvu a to ho automaticky posúva na obežnú dráhu BRICS. Či budú nasledovať Turecko v najbližšej dobe aj iné štáty je však otázne. Musíme si pamätať, že skutočnosť je oveľa komplikovanejšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak sa však na postavenie USA vo svete pozrieme cez prizmu posledných 30 rokov, tak jednoznačne môžeme konštatovať, že americká hegemónia sa skončila a multipolárny svet sa stal skutočnosťou.
.jpg)
