Môj profil 
Predplatné
Tí zlí diktátori to tak skrátka majú: keď sú ich vzťahy so Spojenými štátmi najviac napäté, keď sa už americké vojská pri obrane svojej vlasti chystajú začať v krajine zúboženej diktatúrou demokratizačný humanitárny proces, práve vtedy diktátor pochytí neodbytné nutkanie vykonať nejaký hrozný chemický či iný neakceptovateľný čin, ktorý pobúri tzv. medzinárodné spoločenstvo na čele s jeho ozdobou a svetovým lídrom v oblasti demokracie a ľudských práv.
No a uznajte – čo iné potom ostáva tomuto medzinárodnému spoločenstvu na čele s jeho ozdobou, než dotyčného diktátora humanitárnym spôsobom zlikvidovať?
Iracký prezident Saddám Husajn chytil akútny záchvat tejto choroby a začal provokovať so zbraňami hromadného ničenia práve vtedy, keď USA usúdili, že je vhodný čas začať robiť poriadok na Blízkom východe.
Generál Colin Powell vtedy v OSN ukázal skúmavku s detskou krupicou a to bol dôkaz: Saddáma treba zlikvidovať, lebo robí hrozné veci. Milión Iračanov zahynul, ale ako sa vtedy vyjadrila Madeleine Albrightová, stálo to za to – pri budovaní demokracie sa na nejaký milión obetí nesmie hľadieť.
Tú zvláštnu chorobu dostal v najnevhodnejšej chvíli aj Muammar Kaddáfí. Začal pripravovať masaker vlastného obyvateľstva, ktoré si predtým rafinovane niekoľko desaťročí hýčkal v nevídanom prepychu, keď zisk z prírodného bohatstva krajiny rozdeľoval medzi ľud spôsobom, o akom môžeme my iba snívať – lenže to všetko robil len preto, aby ich potom mohol zmasakrovať. Našťastie ho humanitárne západné armády predbehli a výsledkom je dnešná demokratická Líbya, ktorá sa životnou úrovňou blíži demokratickej Ukrajine.
Aj sýrsky prezident Bašár Asad sa nakazil tou strašnou chorobou, a to dokonca opakovane. Keď prvýkrát plánoval chemicky zmasakrovať civilistov, aby mohol konečne už aj on dopadnúť ako jeho slávni kolegovia Saddám či Muammar, zachránili ho Rusi s tým, že všetky jeho chemické zbrane zlikvidujú.
Pod dohľadom medzinárodného spoločenstva sa tak aj stalo a človek by si povedal, že hádam Bašár s tým už prestane. Ale on nie. Odkedy bolo jasné, že vojnu nad demokratickou opozíciou odrezávačov hláv má vyhratú, nedalo mu to pokoj. Niekde si tie chemikálie znovu zohnal a podľa informácií z dozaista veľmi spoľahlivých zdrojov (od samotného medzinárodného spoločenstva na čele s jeho ozdobou) spáchal chemický útok. Pravda, konšpirátori tvrdili, že to nebol žiadny útok ale inscenácia, lenže seriózne médiá si nič také nevšimli. Nebyť zase tých Rusov, tak by už dávno aj Asad doplatil na tú zvláštnu chorobu.
No a zdá sa, že sa táto nákazlivá choroba preniesla aj do Južnej Ameriky. Dostal ju zrejme aj venezuelský prezident Nicolás Maduro.
V situácii, keď je jeho krajina na pokraji občianskej vojny, najprv spôsobil svojou neschopnosťou poruchu na najväčšej vodnej elektrárni s následkom obrovského výpadku prúdu, ale to mu nestačilo. Aby nebolo možné dodávky elektriny obnoviť, necháva vybuchovať po celej krajine elektrické rozvodne. A naviac ešte hovorí, že za to všetko môžu Spojené štáty. Chápete? On si dovoľuje obviniť USA, ktoré nezištne robia čo môžu, aby hladujúcim Venezuelčanom, ktorí v dôsledku sankcií majú vážne ekonomické problémy, dopravili humanitárnu pomoc… Povedzte, dá sa robiť niečo iné, než toho Madura konečne poslať za Saddámom a Muammarom? (každodenne dopĺňané a aktualizované spravodajstvo o udalostiach vo Venezuele nájdete napríklad TU.
Títo diktátori skrátka inak nemôžu, ich samovražedné nutkanie je jednoducho silnejšie než oni. Je to naozaj veľmi trápne. Človek by povedal, že keby to niekto narežíroval, musel by to byť režisér s naozaj veľmi malou dávkou fantázie, že stále dookola, až do omrzenia opakuje rovnaké klišé…
Ivan Lehotský
.jpg)
.JPG)
