Len málo ľudí obsiahne a pochopí, že dosiahnutie šťastia súvisí s vnútornou slobodou človeka a s vnútornou nezávislosťou. Pokiaľ nevieme žiť vo vnútornej slobode, potiaľ sa náš duch bude nachádzať vo väzení postavenom z nezmyselných prianí a želaní a túžby po vlastníctve a bohatstve, ktoré nikdy nekončia a ktoré nás neustále prenasledujú, v takom stave ducha sa nikdy nemôžeme stať slobodnými a nezávislými v myslení a konaní.

Naše väzenie je ešte zosilnené negatívnymi emóciami, ktoré do nás naprogramovali iracionálne autority a z nich sa potom časom v nás formuje závisť, neprajníctvo, deštruktivita a neraz aj nenávisť. A súčasťou tohto väzenia sú aj nezmyselné príkazy a zákazy, ktoré nám vytrvalo vtĺkali do hláv spomínané autority.

V tomto imaginárnom väzení sú naše myšlienky a naše rozhodnutia nie naším vlastným produktom, ale produktom našich zotročovateľov (či už sú to naši rodičia, učitelia, religiózne autority, alebo iní predstavitelia indoktrinačných ideológií), ktorí z nás robia len úbohých zajatcov bez vlastnej samostatnej a slobodnej existencie a my si to ani len neuvedomujeme.

Neprekonateľnými mrežami tohto väzenia sú takzvané úžasné návody na žitie, ktoré do nás naprogramovali iní. No my to nedokážeme ani len zbadať a prehliadnuť. Dokonca sme za tieto ich klamstvá ešte aj vďační. Aby niekto nepodľahol takej vnútornej deformácii, ktorá pôsobí na neho zvonku, potrebuje mať v sebe aspoň trochu rebelského a pozitívne tvrdohlavého ducha, ktorý sa nedá ľahko zviesť do otrockej závislosti od tradičných dogiem patriarchátu a jeho prehnitých konzervatívnych pravidiel.

Každý, kto rád žije v tomto väzení – a to je veľká väčšina z nás – je presvedčený, že keby sa vzdal cudzích myšlienok, z ktorých sú vybudované múry jeho väzenia, tak že by bol navždy stratený a postrádal by životnú orientáciu a preto sa ich drží ako topiaci slamky.

Vyslobodiť sa z tohto väzenia znamená celkom stratiť strach pred nezávislosťou, slobodou a pred cestou proti prúdu, teda pred cestou mimo “stáda”. Vymaniť sa z jeho múrov znamená nebáť sa neznámeho a nového a vedieť sa s ním konfrontovať a sa tak vnútorne obohatiť a rozšíriť. Treba si uvedomiť, že konfrontácia s novým a neznámym nám dáva nové skúsenosti, vzrušujúce zážitky a nové poznanie. Vedie nás tam, kam sa možno dostať len vtedy, ak máme odvahu a nebojíme sa striasť z nás okovy, ktoré nám naložili iní a to len preto, lebo aj oni ich celý život poslušne niesli a boli na ne ešte aj hrdí.

Uvedomme si, že skutočné šťastie nepotrebuje veľké veci a už vonkoncom sa nezakladá na nadpriemernom množstve materiálneho bohatstva a peňazí. Práve naopak! Musíme sa však naučiť, ze šťastie je často veľmi subtilné a ukrýva sa v nenápadných, každodenných udalostiach a v drobných radostiach a predovšetkým v novom poznaní a v pocite vedieť sa v radosti rozdeliť s inými, ktorí majú menej ako my. Je to nesmierne jednoduchá a predsa pre mnohých len veľmi ťažko obsiahnuteľná, ale najvznešenejšia a optimálna filozofia života.

Sloboda je veľký psychologický problém človeka a nikdy nie je len materiálnym problémom (samozrejme, pre svoju realizáciu človek potrebuje aj materiálne zabezpečenie). Je niečím, čo je zakotvené v jeho najvnútornejšom princípe, ale napriek tomu sa človek ničoho tak neobáva, ako ho naplno uplatniť a rozvinúť. Skutočná sloboda je nazavislá od histórie a od stupňa kultúry, od výchovy či od prostredia. Byť slobodný naozaj, znamená byť nezávislý a nespútaný ani jediným predsudkom ani jedinou dogmou (a už vôbec nie religióznou alebo ideologickou dogmou) voči iným ľuďom a byť nezaťažený žiadnymi negatívnymi myšlienkami.

Žiť v slobode, značí žiť bez akýchkoľvek iracionálnych strachov a bez neopodstatnených materiálnych želaní. Vnútorná sloboda človeka sa potom stáva najvyššou možnou realizáciou jeho života a jeho najvyšším šťastím. Ak ju niekto naozaj vie precítiť a žiť v každom okamihu svojho života, má pocit, akoby bol schopný naraz objať celý svet a či lepšie povedané, akoby ho neustále objímal.

Spomínam si ako som pred mnohými rokmi bol s priateľom na ostrove Rhodos. Jedného dňa sme navštívili známe Údolie motýľov, odkiaľ sme sa podvečer vracali unavení, ale naplnení nezabudnuteľnými zážitkami. Keď sme prišli na hlavnú cestu, zastavili sme sa veľmi vysmädnutí pri jednom z prvých domov osady Theologos a vošli sme do dvora, aby sme si vypýtali pohár studenej vody. Z dverí domu vyšiel nevysoký, asi šestdesiatročný muž. Keď zistil, že sme cudzinci, pozval nas srdečne dovnútra a hoci sme pôvodne chceli len pohár vody, ostali sme jeho hosťami dobrú hodinu. Veľmi sa tešil z našej návštevy a priam žiaril šťastím, že sme boli u neho a že nás mohol pohostiť. Núkal nás tým najlepším, čo mal v dome, pričom nám neustále kládol zvedavé otázky týkajúce sa všetkého možného. Bolo to tak, akoby sa od nás chcel dozvedieť čo najviac. O sebe nehovoril vôbec nič.

Keď sme sa lúčili, povedal niečo, čo ma veľmi prekvapilo a čo som nikdy predtým nepočul od nikoho v takej formy: “Ďakujem vám veľmi za návštevu, ani si neviete predstaviť ako veľmi ste ma obohatili, a tak aj urobili šťastným, lebo som sa dozvedel mnoho nových veci.”

Samozrejme, aj my sme mu ďakovali za  pohostenie, no on pohybom ruky našu vďaku hneď odmietol a povedal, že to nie je nič proti tomu, čím sme ho obdarovali my. Prejavil som nad jeho odpoveďou zadivenie a povedal som, že som neočakával, že v malej dedinke Theologos nájdem takého mudrého a skromného človeka, ktorý pozná hodnotu vnútornej slobody a vie čo je ľudské šťastie.

Tieto chvíle, toto naše stretnutie s jednoduchým, no neuveriteľne mudrým a vnútorne slobodným ostrovanom z malej gréckej dedinky, sa mi zapísalo hlboko nielen do pamäte, ale predovšetkým do duše. Pochopil som navždy, čo znamená byť vnútorne slobodný a aká vysoká je hodnota slobody. A porozumel som aj to, že takto chápanú vnútornú slobodu si nemožno naštudovať v nijakej vysokoučenej filozofickej knihe, ale že cesta k nej spočíva v prirodzenej jednoduchosti, skromnosti a múdrosti života.

Sokrata sa pri istej príležitosti opýtal jeden z jeho poslucháčov: “Veľký majster, povedz nám, v čom pre teba spočíva najväčšie šťastie?”

Múdry filozof mu odpovedal: “Najväčšie šťastie pre mňa pozostáva v poznávaní a neustálom objavovaní nových vedomostí. To ma povznáša až hore k hviezdam a oslobodzuje ma od  materiálnosti pozemského života, ktorá zaťažuje a znečisťuje ducha.”

Múdry Grék tak pre seba objavil najdôležitejšiu esenciu ľudského šťastia už pred 2500 rokmi a zažíval ho čoraz intenzívnejšie adekvátne narastajúcej miere svojho poznania. Sokrates bol prvý človek, ktorý pochopil, aké je dôležité vyučovať mladých ľudí, aby sa naučili samostatne myslieť a neodvolávali sa vždy len na autority, ale sa spoliehali na vlastný úsudok a vlastné premýšľanie.

Toto pochopili skvelým spôsobom aj starí Židia, už dávno pred Kristom a vyučovali svoje deti metodicky a svedomite, na rozdiel od kresťanov, ktorí začali chápať dôležitosť pravidelnej výučby detí až v 18. a 19. storočí.

Žiaľ, zatiaľ ešte nijaká spoločnosť v histórii ľudstva nerozvíjala túto myšlienku ďalej a nepokúsila sa podľa tohto modelu “učiť šťastiu” mladých ľudí. Prednostne ich však učí hrdinskému a odvážnemu zabíjaniu nepriateľov svojej vlasti. V iných prípadoch ich učia zabíjať diktátori a šialenci, ktorí vládnu buď v mene relígií alebo v mene diabolsky dômyselne konštruovaných patologických ideologií.

Ešte nikdy doposiaľ nebolo také dôležité, aby sme sa v tomto zmysle rozpomenuli na Sokrata, lebo nikdy predtým nebola mladá generácia tak dezorientovaná, plná beznádejnosti, strachu z budúcnosti a bez väzby na staré osvedčené hodnoty veľkých mudrcov a filozofov staroveku, ale aj novoveku –  mám tu na mysli napríklad jedinečného Ericha Fromma, ktorého som mal šťastie spoznať aj osobne.

S touto dezorientáciou a extrémnou koncentráciou na zisk, peniaze, konzum a na excesívne žitý sex, úzko súvisí aj eskalácia násilia, vykorisťovania, kriminality, nenávisti, rasizmu, netolerancie a prenasledovania menšín.

Jedno si však musíme konečne naplno uvedomiť. Kto siaha na slobodu iného, ohrozuje aj svoju vlastnú slobodu. Predovšetkým preto, lebo násilie plodí ďalšie násilie a spravidla raz dostihne a zasiahne aj pôvodcu násilia.

Významným faktorom šťastia a spokojnosti je aktivita, dynamika a neustála zmena v našom živote. Naozaj šťastní ľudia takmer nikdy neodpočívajú, sú plní plánov, ktoré chcú realizovať. Totiž len vtedy, ak sa okolo nás niečo deje, ak sme učastní najrôznejších aktivít, tak môžeme zažívať aj šťastie. Samozrejme, že to neplatí vždy, lebo ak sa nachádzame v kolotoči negatívnych udalostí, istotne nebudeme veľmi šťastní, na druhú stranu, ak však proti nim bojujeme, tak je to zas pozitívny pocit prinašajúci dobro a teda aj šťastie. Bez činnosti a aktivity sa náš život stáva nudný a prázdny.

Pripomeňme si, že aj veľký francúzsky prírodovedec a filozof René Descartes to potvrdzuje svojím svetoznámym výrokom: “Cogito, ergo sum; myslím teda som.” Nemenej známa je aj jeho ďalšia výpoveď: “Dieu est connaissance; Boh je poznanie”. Pre veľkého francúzskeho mysliteľa, Boha nemožno ničím iným tak dobre charakterizovať, ako nekonečným množstvom poznania. Podľa neho musí byť Boh nekonečne šťastný, lebo jeho poznanie je nekonečne veľké.

Kto je vnútorne slobodný, ten nepozná ani pesimizmus ani depresívne stavy duše. Človek vnútorne slobodný myslí pozitívne a pozitívne myslenie je dôležitým faktorom zdravia a zdravého života. Pesimizmus spôsobuje fyziologické poruchy, optimizmus potláča prepukajúce choroby. Silná viera v seba a vnútorná sloboda vytvárajú vlastnú  pozitívnu dynamiku života.

Uvedomme si ešte raz, že vnútornú slobodu získame len vtedy, ak sa nám podarí oslobodiť od zvykov a tradícií, o ktorých síce vieme, že sú hrobom nášho rozletu, no napriek tomu uctievame múry našej hrobky. A nezabudnime jedno, vždy si postavme nejaké ideály. Nič to, že sú svojim spôsobom pre nás ako hviezdy. Hoci ich nikdy nemožno celkom dosiahnúť, možno sa podľa nich orientovať a siahať po nich!