Už viac ako rok pôsobíte na pozícii detského komisára. Aká je situácia s ochranou práv detí u nás v porovnaní s vašimi očakávaniami pre vstupom do funkcie?

Je to oveľa horšie, ako som očakávala. Nečakala som také množstvo detí, ktoré strádajú. Na druhej strane, asi 70 percent našich prípadov sú deti z rozpadávajúcich sa vzťahov, partnerských alebo manželských. Rodič, ktorý chce tieto deti získať, ich často tlačí do situácií, ktoré sú neprijateľné. Doslova bývajú týrané. Napríklad dieťa nesmelo desať hodín, kým sa nenaučilo, ako má vypovedať na druhý deň na polícii, vstať, ísť na WC a polievali ho teplým čajom. Keď býva u jedného z rodičov, nemôže dva dni z týždňa chodiť do školy, hoci dieťa do tej školy chce ísť. A to dieťa má výborný prospech. Máme prípady aj štvor- či päťročných detí, niektoré trpia pomočovaním sa, iné sa dusia vlastnými slinami, ďalšie sú agresívne pri spomenutí niektorého z rodičov, viaceré sú na psychofarmakách.

Sú teda rozpadávajúce sa vzťahy najväčším problémom pri starostlivosti o deti?

Myslím si, že áno. Stretávame sa však aj s inými prípadmi, napríklad v detských domovoch. Mali sme prípad chlapca, vychovávaného v profesionálnej rodine, kde zrejme zomrelo dieťa a jeho prijali ako náhradu. Nikdy sa na túto rodinu nesťažoval. Na jednom stretnutí však došlo k jeho sexuálnemu zneužitiu. Silne veriaca rodina sa s tým nevedela vysporiadať inak, než že zavolala exorcistu, ktorý mal vyháňať diabla z chlapca. Niečo nepredstaviteľné a absolútne neprijateľné. Rodičia neváhajú pri vzájomnej nenávisti použiť dieťa ako zbraň a neberú ohľad na to, že dieťa zrania, alebo mu dokonca veľmi ublížia. Niekedy mám pocit, že ak by dnes súdil niektorých rodičov kráľ Šalamún, tak títo rodičia svoje dieťa roztrhnú, len aby dosiahli svoje.

Počas prvého roku činnosti prišlo na váš úrad takmer tisíc podaní. Čakali ste také číslo?

Nie. Prekvapila nás táto štatistika. Na druhej strane len z jedného detského domova sme mali 26 podnetov. Obracajú sa na nás aj rodičia, dovedú dieťa a chcú to využiť vo svoj prospech. My však nemôžeme stáť na strane žiadneho rodiča, len na strane dieťaťa.

Sú aj prípady, keď príde za vami samotné dieťa?

Stáva sa to. Telefonoval nám dopravca, že má deti – čiernych pasažierov, ktoré idú za mnou. Deti žili v striedavej starostlivosti rodičov. Jeden z nich ich napadol nožom, a preto ušli.

Pri rozpadávajúcich sa manželstvách v SR je súdna prax taká, že deti dostane takmer na 100 percent do starostlivosti ich matka. Stretávate sa aj s výnimkami, keď je otec v oprávnenej pozícii, aby získal deti, ale aj napriek tomu súd rozhodol inak?

Stretávame sa s tým. Máme oprávnenie vstupovať do konaní a aj tak robíme. Nedávno sa na nás obrátil otec dvojročného chlapca, s ktorým sa nemal možnosť stretávať, lebo išlo o veľmi problematický vzťah. Napokon sa podarila dohoda, že sa s ním môže stretávať a mať ho u seba aj cez noc. Musím povedať, že vždy, keď dostaneme na stôl podobný prípad, snažíme sa, aby bola výsledkom rodičovská dohoda. To je najlepšie riešenie, lebo vtedy má dieťa možnosť byť s obomi rodičmi. Na druhej strane stretli sme sa s prípadom, kde deti boli rozdelené a každý z rodičov mal jedno dieťa. Deti chceli žiť u otca spoločne. Tu sme dosiahli zverenie otcovi. Stretávame sa aj s prípadmi, keď otec vystupuje negatívne vo vzťahu k matke, hoci ona styku dieťaťa s otcom nebráni. Dokonca podporuje styk dieťaťa aj so starými rodičmi z otcovej strany. Tomuto maloletému dieťaťu otec hovorí, že jeho mama je zlá začarovaná striga. Nového partnera matky, ktorý sa o dieťa aj matku všestranne stará, ohovára a osočuje biologický otec pred dieťaťom tak, že jeho vyjadrenia môžu byť trestným činom.

V správe, ktorú ste predložili na poslednej schôdzi Národnej rady, ste sa venovali aj problematike zmiešaných manželstiev s cudzincami. Spomínali ste viaceré prípady, dokonca aj jeden z Nórska, kde došlo k odobratiu dieťaťa. Na podobné problémy so severskou krajinou sa v posledných mesiacoch sťažovalo aj Česko. Vo viacerých medializovaných prípadoch sa rodičia sťažovali na príliš prísny postup nórskych orgánov. Máte podobné skúsenosti?

Už sme sa dvakrát obrátili na nórsku ombudsmanku pre deti v konkrétnom prípade, ktorý bol aj v správe. Hľadali sme pomoc aj v Rade Európy. Išlo o matku, nórsku občianku, ktorá je zdravotne postihnutá. Odobrali jej dieťa a podľa nás to nebolo na mieste. Dieťa nemalo kontakt so svojimi rodičmi aj napriek rozhodnutiu súdu, že patrí svojim rodičom. Úrady sa odvolali a rodičia ho mohli navštíviť len raz za tri týždne. Je to neuveriteľné marenie rozhodnutia súdu a porušovanie Medzinárodného dohovoru o zdravotne postihnutých, kde aj títo ľudia majú právo vychovávať svoje dieťa. Chceme tieto problémy riešiť aj na medzinárodnej úrovni, pretože sme členmi Európskej siete detských ombudsmanov a hľadáme podporu medzi jeho členmi. Rokovali sme s českým detským ombudsmanom, stretnem sa s poľským aj maďarským náprotivkom a s ďalšími kolegami. Chceli by sme dohodnúť spoločný postup a zhodu v tom, že nie je možné konať podobne ako Nórsko, či iné štáty. Cieľom je, aby sa dohodli pravidlá, ako postupovať v takýchto prípadoch. Osobitným problémom sú rozpadajúce sa vzťahy, kde jeden z rodičov je cudzí štátny príslušník. Boríme sa s problémom, že dieťa nechce odísť zo Slovenska, alebo naopak, keď sa dieťa dožaduje odchodu za druhým rodičom. Tu sa niekedy ťažko hľadá najlepší záujem dieťaťa. Žiaľ, sú aj prípady, keď dieťaťu nevieme pomôcť. Rozhodujú súdy a nemajú možnosť zohľadniť záujem dieťaťa, lebo musia rešpektovať platný právny stav v inej krajine.

A je vôľa, aby sa prijali pravidlá na medzinárodnej úrovni?

Keď sa spojí viacero krajín, ktoré majú podobný problém, tak sa určite niečo dosiahne.

Čo by sa v oblasti ochrany práv detí malo zmeniť v našej legislatíve?

Je toho dosť, najmä pokiaľ ide o resocializačné strediská, kde sme sa dostali do situácie, že by bolo lepšie, keby boli pod väčším dohľadom štátu. Dospeli k tomu na základe vážnych zistení. Do resocializačných stredísk sa deti dostávajú na základe rozhodnutia súdu, no tie si ich medzi sebou posúvajú na základe medzistrediskovej dohody, či nepomenovanej zmluvy. Po našom zásahu platí od 1. januára tohto roka interná norma v rámci Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, že takéto presuny sú možné len na základe rozhodnutia súdu. Pripomienkovali sme aj zákon o zdravotne postihnutých, kde by bolo potrebné, aby príspevok za opatrovanie pri deťoch, ktoré trpia autizmom, nebol krátený, keď dieťa navštevuje povinnú školskú dochádzku, ktorá týždenne presahuje 20 hodín. Pripomienka bola akceptovaná a mala by sa preniesť do novely zákona. Chceli by sme aj vstúpiť do tlačového zákona, pretože sú v ňom nedostatočne chránené práva detí. Tlač zverejňuje o deťoch informácie, ktoré by nemali byť verejné. Aj deti majú právo na ochranu svojej cti a povesti, ale aj na súkromný život, rodinu a korešpondenciu. Predstavte si, mladé dievča, ktoré sa dostane na šikmú plochu – droguje, je promiskuitné, počas závislosti aj kradne. Aj toto dievča dospeje a raz možno bude manželkou a dobrou matkou. No v dnešných časoch internetu sa dostane do situácie, že jej dospievajúca dcéra si prečíta o jej minulosti. Všetci rodičia iste vedia, aký citlivý je vek dospievania a ako vedia s pubertálnym dieťaťom zamávať negatívne informácie o jednom z rodičov.

Vychádzajú vám v ústrety jednotlivé rezorty?

Nemáme s tým problém. Najčastejšie sa obraciame na rezort školstva, kde je voči nám ústretový aj minister Peter Plavčan. Chceli by sme byť nápomocní, aby na každej škole boli školskí asistenti. Chceli by sme presadiť a dokonca sme sa dohodli s Univerzitou Komenského, že by nám pomohli s vyškolením školských sociálnych pracovníkov. Tak, aby deti na školách našli pomocnú ruku aj pri riešení sociálnych problémov a tie nevyplývajú len z rozpadávajúcich sa rodín, ale aj z toho, čo zažívali v detských domovoch a resocializačných centrách. V nich sme zistili aj prípady násilia, šikany a sexuálneho zneužitia. Napriek tomu sa to nedá paušalizovať a povedať, že je to v nich niečo bežné. Stretávame sa však s tým, že sa znižuje hranica sexuálnej aktivity detí. Vtedy sa stane, že otehotnie dievča v detskom domove. Stretli sme sa aj so zneužívaním malého chlapca. V snahe eliminovať takéto prípady sme požiadali Ústredie práce o prijatie účinných opatrení, na zabránenie tomuto javu v súčinnosti so špecialistami na danú problematiku.

Ako vnímate diskusie o tom, či posunúť hranicu trestnoprávnej zodpovednosti nadol?

Privítala by som to. Bez ohľadu na to však nemôžem súhlasiť s tým, aby bolo akékoľvek dieťa zneužívané.

Vo svojej správe ste uviedli viacero závažných zistení ohľadom detských domovov a resocializačných stredísk, napríklad povolenie fajčenia alebo využívanie detí na veľmi ťažké práce. Čo sa s tým dá robiť?

Deti sú v resocializačných zariadeniach, aby nepoužívali návykové látky ako drogy alebo alkohol. Takými sú však aj cigarety s nikotínom, ktoré síce dieťa kúpiť nemôže, ale v resocializačnom stredisku sú mu dostupné. Preto by sa v týchto zariadeniach nemalo ani fajčiť. Na to by bolo potrebné prijať právnu normu tak, aby podobne ako v prípade alkoholu, bolo aj fajčenie zakázané pre deti do 18 rokov. O tom by sa malo hovoriť aj v parlamente. Alarmujúcim prípadom je skrytá detská práca. Prechádzate jednotlivými strediskami, kde majú pracovnú rehabilitáciu a v rámci nej zistíte, že deti robia práce, ktoré sú pre ne v našom právnom poriadku zakázané. Dokonca sa stretávame aj s tým, že rodičia v dohode s resocializačným strediskom súhlasia s výkonom prác detí, a to aj u štrnásť a pätnásťročných. Tie potom pracujú vo výškach, s bremenami a po zapracovaní aj s elektrickým náradím. Deti napríklad uviedli, že 24. decembra museli vyložiť niekoľko kamiónov vianočných stromčekov namiesto slávenia Štedrého večera. Dievčatá stavali niekoľkometrový oporný múr z balvanov. Pritom u nás platí zákaz práce pre všetky deti do 15 rokov. Obrátila som sa na Národný inšpektorát práce a prosila, aby preveril tieto zistenia. Okrem jedného prípadu, keď udelili pokutu, vždy odpovedali, že deti nie sú zamestnanci zariadení a oni primárne skúmajú vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom. No ak dieťa zveľaďuje nejaký majetok, potom je to nelegálna práca, a to by mal skúmať inšpektorát. Preto je potrebné v zákone presne uviesť a vymedziť, čo sa za pracovnú rehabilitáciu môže považovať a čo nie.

Aj po týchto zisteniach si myslíte, že resocializačné strediská plnia svoju funkciu na Slovensku?

Aj napriek tomu si myslím, že plnia. A niektoré veľmi dobre. Naďalej by mali existovať, no s lepšou kontrolou štátu a jasnejším vymedzením ich činnosti.

Do akej miery sú problémom financie?

Sú veľkým problémom. Často sú v resocializačných strediskách deti spolu s dospelými. Na dospelých prispieva samosprávny kraj a výška príspevku je fakultatívna – teda závisí iba od rozhodnutia samosprávneho kraja. Pohybuje sa v rozmedzí od 200 do 500 eur. Príspevok na dieťa je od štátu a je výrazne vyšší ako príspevok na dospelého. Dosahuje výšku asi 1000 eur, lebo sú v ňom premietnuté aj ďalšie náklady. A tu môže dôjsť k situácii, že potreby dospelých klientov môžu byť sčasti hradené z príspevku na deti. Vtedy žijú dospelí na úkor detí. Avšak môže nastať aj opačná situácia, kde v konkrétnom stredisku z dvanástich detí bol príspevok poskytovaný len na štyri deti. Tu zase mohli žiť deti na úkor dospelých, ktorí si časť pobytu hradia aj sami. Snažili sme sa to zmeniť a od 1. januára 2017 Ústredie práce prijalo internú normu, na základe ktorej, ak sa dieťa dostane do takéhoto zariadenia na základe rozhodnutia súdu, tak do štyroch dní musí byť uzavretá zmluva na poukazovanie takéhoto príspevku.