Čitateľ nás upozornil na jeden starší, ale pozoruhodný rozhovor, ktorý vyšiel v revue Historické rozhľady IV/2008. Na vojnové časy v ňom spomína František Matovič, zbrojár 13. letky, najúspešnejšej slovenskej leteckej jednotky v druhej svetovej vojne, ktorá v rokoch 1942 a 1943 ako súčasť nemeckej Jagdgeschwader (Stíhacej eskadry) 52, najúspešnejšej stíhacej jednotky nemeckej Luftwaffe, bojovala v Sovietskom zväze, presnejšie na Kaukaze a na pobreží Čierneho mora.

S Františkom Matovičom sa v rokoch 1999 a 2002 zhováral Martin Lacko (o tom, ako bol historik/disident Lacko pred niekoľkými rokmi za svoje názory vyhodený z Ústavu pamäti národa, sme už dávnejšie písali TU). Lacko sa k Matovičovi seniorovi dostal tak, že jeho starý otec bol Matovičov vrstovník, pochádzali z jednej obce a spolu aj rukovali. Lacko bol preto prvý (a možno jediný), kto s Františkom Matovičom urobil a zverejnil rozhovor.

František Matovič opisuje ako vyzerala a pôsobila slovenská letka, hovorí o vzťahoch medzi pilotmi a pozemným personálom. Tie vzťahy boli úzke a priateľské, pretože od práce zbrojárov a mechanikov záviselo prežitie pilotov.

„Jak som narukoval, mali sme výcvik, potom kurz zbrojára alebo mechanika a v zime 1942 sme išli do Dánska a potom hneď do Ruska na front. Ja som bol celý čas vojny len pri tých lietadlách,“ hovorí Matovič. V Dánsku bolo „pansky“, v Rusku to spočiatku tiež bolo dobré, ale neskôr, keď Nemci začali ustupovať, to už bolo horšie.

Slovákov si všetci vážili: aj Nemci, zato, že boli veľmi úspešní v leteckých bojoch, ale aj Rusi na okupovanom území za ich ľudské a slušné správanie. Chápali, že oni sú iba vojaci, ktorí robia, čo musia. V tých nebezpečných časoch niekedy vznikli úprimné ľudské priateľstva – Matovič spomína na príhodu, keď slovenských letcov celá ulica pri odchode odprevádzala s dojatím a slzami.

Inde Matovič opisuje situáciu, keď slovenská Rýchla divízia bojujúca na strane Nemcov bola už úplne zničená a potrebovala benzín: „Taký stav teda nastal, že keď týmto nedovezú benzín, tak tam tí chlapi padnú. Jednoducho nemohli odísť. A my sme im pomáhali len zato, že sme mali možnosť. Tam na letisku boli barely sudov, všetko v okopoch, takže, aj keď padla bomba, nezničila všetko, lebo benzín nebol v cisternách ale v sudoch. My sme boli v montérkach a Nemci nevedeli kto prišiel, tak sme im potom dávali benzín, plné sudy tým vojakom a poddôstojníkom čo prišli s autami. A odtiaľ z tých letísk sme ich ešte chránili, tak sme im pomáhali. A viete čo, nebudete veriť, rum nám nosili. Lebo do lietadiel keď mrzlo, sa dával glykol, zmes nemrznúca. Predtým však, keď glykolu nebolo, nám nosili rum namiesto neho. Tiež mäsa nám doniesli, lebo jak Rusi tlačili a oni sa chceli odtiaľ čo najskôr dostať, likvidovali sklad. Tak sme mali všetkého – aj rumu, aj vína aj chleba, mäsa a všetkého. Tak nám Rýchla divízia pomohla.“

Na fronte však slovenskí vojaci zažili aj vojnové zverstvá, ktoré robila jedna aj druhá strana: „V takom rodinnom dome na rohu ulice, pri samom mori sme bývali. A len taký smrad sme furt čuli. Keď ten smrad stále neprestával, hovorím tej chazjajke, čo sme u nej bývali: ,Voľáky smrad tu je!‘ Ona sa najprv bála, ale potom, keď videla akí sme, všetko povyprávala jak bolo, že tam postrieľali voľaktorých týchto Rusov, aj ženy s deťmi. Normálne, že taká partia Nemcov vykopala jamu, ale len 30 cm hlbokú, a tam ich postrieľali a zahrabali. Preto to bolo tak cítiť, jak bolo teplo. Tak sme si sťažovali u Nemcov, tak nám to potom odkopali. Ale len 30-40 cm hliny bolo na tom. A tam ženy, decká, s drótami zviazané ruky, aj starší chlapci… No taký hromadný hrob, ale dvadsať ľudí. To jako Nemci spravili… Tam bola totiž jedna vec – keď front prechádzal, tí ľudia sa zrádzali. Raz boli s tými, raz s tými. Prišli Rusi – tak zas naspäť. To tam tí Rusi medzi sebou boli takí. Toto spravili Nemci, pravdepodobne teda, ale robili to aj Rusi. Keď prišlo udanie, robili to jedni aj druhí. Strašné voľačo, čo sme tam videli…“ spomína František Matovič.

Lacko sa ho pýtal aj na vznik Slovenského štátu. Matovič uviedol, že Slováci tomu boli radi: „Zajedno to bolo dobré, že sa Slováci dostali na to, že bol ten slovenský štát. Lebo Česi nás chceli dostať, mali nás jako mladšieho brata, tak to bolo. Pre nich bol Slovák menej než Čech, bárs to nie je pravda. Maďari nás tisíc rokov trápili, boli sme pre nich nič. My sme však mali šikovných ľudí, len sme nemali toľko možností.“

Podľa neho bola radosť z vlastného štátu samozrejmá: „Možno Tiso zachránil pár ľudí, lebo povedal jednu vec: ,Chlapcov som dal, ale otcov nedám!‘ Možno by to bolo stokrát horšie, ktovie, ale lepšie asi nie, keby nebolo Slovenského štátu… Aj robota bola potom, aj sa za ňu platilo. Ľud si chválil, jak to začalo. Dovtedy nebolo roboty nikde… Takto boli ľudia spokojní.“

Celý rozhovor v origináli si môžete prečítať TU .

Od tých čias prešlo osem desaťročí, pre mladých ľudí je história z toho obdobia už iba plesnivou a celkom cudzou kapitolou dejepisu, o ktorej vedia iba to, čo sa dozvedia v škole – lenže táto verzia je už výsledkom spracovania ideologicky podkutej komisie a navyše, chýba jej autentickosť priameho účastníka. Preto je veľmi dôležité, aby si najmä mládež občas prečítala spomienky ľudí, ktorí boli pri tom – je to jedinečná cesta k získaniu nadhľadu nad ideologizáciou dejín a pochopeniu, že nič nie je iba čierne alebo iba biele.

Tu sme práve pri koreni nebezpečenstva fašizácie Európy, o ktorom sa dnes všade hovorí. Ono totiž nespočíva v detinskom používaní nejakých historických symbolov, o ktorých toho nabudení pubertálni alebo zatuchnutí postpubertálni jedinci často ani veľa nevedia, ale práve v čiernobielom videní sveta, od ktorého sa potom odvíja ich chuť robiť radikálne kroky. V takom prípade je už úplne jedno, na ktorej strane dotyčný fanatik stojí.

Verme, že vnuk Františka Matoviča bude ako predseda vlády Slovenskej republiky chápať tieto veci a bude robiť česť svojmu starému otcovi. Držme mu v tom palce, lebo nadchádzajúce historické obdobie nepochybne postaví pred našich štátnikov veľké výzvy.

Ivan Lehotský