Prečo sa moslimský svet nepostavil na stranu Iránu?

Trocha rozpačitejšie sa síce tvárili predstavitelia kolektívneho Západu pri izraelskom masakrovaní civilného obyvateľstva pásma Gazy, ale európske elity sa aj v tomto prípade neponáhľali s odsúdením Izraela. Dalo by sa však očakávať, že Irán podporia 2 miliardy moslimov, ktorí obývajú našu planétu. Nič také sa však nestalo, niektoré moslimské krajiny dokonca poskytli podporu Izraelu. Prečo sa všeobecná islamská jednota ukázala ako mýtus? Na túto otázku hľadá odpoveď portál Vzgľad a prišiel k zaujímavým záverom.

Islamská jednota?

Myšlienka jednoty medzi islamskými krajinami, často označovaná ako panislamizmus alebo koncept „umma“, je dlhodobým cieľom s historickým aj súčasným významom. Je založená na presvedčení, že moslimovia na celom svete by mali byť zjednotení pod jednou islamskou politickou entitou alebo by mali aspoň úzko spolupracovať na rôznych úrovniach. Izraelská vojenská operácia proti Iránu bola vážnym úderom nielen pre Islamskú republiku, ale aj pre všetkých, ktorí presadzujú myšlienku moslimskej jednoty. Opäť ukázala, že táto jednota neexistuje. Vznikla paradoxná situácia. Na jednej strane sa celý Západ kolektívne zomkol okolo Izraela. Tí istí politici, ktorí ešte nedávno kritizovali Tel Aviv za bombardovanie Gazy, teraz chvália útoky na Irán, a nemecký kancelár Friedrich Merz tvrdí, že Tel Aviv robí za Západ špinavú prácu. Navyše, časť európskych krajín pomáha Izraelu vo vojne (napríklad ich stíhačky zostreľujú iránske rakety a drony) a je dokonca pripravená zaútočiť na Irán v závese za Spojenými štátmi. Samozrejme len v prípade, ak sa Američania rozhodnú zúčastniť sa. Na druhej strane, moslimské štáty Blízkeho východu v najlepšom prípade kritizujú Izrael za útok na Irán. Pri tom však žiadny z nich nie je pripravený postaviť sa za svojho brata vo viere, a niektoré – napríklad Jordánsko – sa v skutočnosti postavili na stranu Izraela. Napríklad pomáhajú zostreľovať iránske drony a rakety, ktoré prelietavajú cez ich územie. Navyše, takmer všetky moslimské krajiny regiónu želajú Iránu porážku v tejto vojne.

Ako je to možné?

Prečo sa islamský svet nezjednotil okolo Iránu proti izraelskej agresii? Ukázalo sa, že islamské krajiny sa neriadia náboženskou jednotou, ale národnými záujmami. Ide o celosvetový proces:  náboženská a etnická identita sa v rámci formovania národných štátov rozmazávajú a ustupujú do úzadia v porovnaní s národnými záujmami. Tak to bolo napríklad s všeobecne kresťanskou identitou. V Európe rýchlo vymizla. Národné štáty potlačili nároky hlavného nositeľa identity – Vatikánu – na úlohu celoeurópskeho vodcu. A dokonca začali vytvárať vlastné národné cirkvi – ako to urobili vlády Nemecka alebo Anglicka.

Slovanská jednota?

Tak to bolo aj so slovanskou identitou. Rusko ju využilo ako nástroj boja proti Rakúsko-Uhorsku alebo Turecku, a v čase veľkej ruskej núdze českí, bulharskí a iní „bratia“ často bojovali proti nemu, vychádzajúc z vlastných národných záujmov. V podstate sa slovanské bratstvo zachovalo len so Srbskom – a to preto, že Belehrad potrebuje podporu Ruska v otázke Kosova. Presne tak sa vyvíjala aj moslimská a/alebo všeobecná arabská identita. Bola silná v čase, keď ešte neexistovali národné štáty, keď celý región bol pod nadvládou Osmanskej ríše. A aj keď sa v 20. storočí v regióne začali formovať národné štáty, identita naďalej zotrvávala už len v ideologickom priestore.

Ako sa jednota vytrácala…

Nie je náhodou, že vo väčšine krajín sa na vlajkách nachádzajú červená, biela, zelená a čierna farba – farby arabského odporu proti Turkom. Nie je náhodou, že na samom začiatku formovania štátu Izrael sa takmer všetky krajiny regiónu spojili proti nemu. Dokonca sa pokúsili zjednotiť do jednej krajiny – napríklad do Spojenej arabskej republiky (ako to urobili Sýria a Egypt v rokoch 1958 až 1961). Neskôr sa však ukázalo, že arabsko-moslimská identita je v rozpore s národnými záujmami. Napríklad vojna proti Izraelu – spojencovi USA – bránila Saudom a ostatným monarchiám Perzského zálivu rozvíjať vzťahy a obchodovať s Američanmi. Navyše sa ukázalo, že nositelia arabsko-moslimskej identity ohrozujú národnú bezpečnosť suverénnych arabských štátov. To pochopilo Jordánsko v momente, keď Palestínčania v roku 1970 pokúsili zorganizovať v tejto krajine štátny prevrat. To pochopil Libanon, keď Palestínčania vyhnaní z Jordánska zorganizovali v tejto krajine občiansku vojnu. Pochopil to Egypt, keď nositelia myšlienky arabsko-moslimskej jednoty zavraždili prezidenta Anvara Sadata v roku 1981 za to, že uzavrel mierovú zmluvu s Izraelom. V skutočnosti sú dnes dve krajiny, ktoré aktívne využívajú tému arabsko-moslimskej jednoty – a nie sú arabské.

Prvou z nich je Turecko. „Prezident Erdoğan ostro vystupuje proti Netanjahuovi, pravidelne ho porovnáva s Hitlerom,“ uvádza doktor politických vied, vedúci oddelenia Blízkeho a Východu RAV Vladimir Avatkov. „Avšak končí to rétorikou a ďalej to nejde. Navyše opozícia obviňuje súčasnú vládu zo spolupráce s Izraelom.“ A skutočne, hoci je Turecko jedným z najhlasnejších kritikov Izraela, bolo jedným z najaktívnejších regionálnych hráčov, ktorí s Izraelom obchodovali. Áno, v súčasnosti je tento obchod formálne pozastavený, ale v skutočnosti prebieha cez Severný Cyprus. Turecko odsudzuje Izrael za útoky na Irán – ale vysiela lietadlá do vzduchu, keď iránske rakety letia na Izrael. Podľa opozície ich vysiela, aby tieto rakety zostrelilo.   „Turecká republika by nebola proti tomu, aby sa v dôsledku vojny znížili možnosti Izraela aj Iránu,“ vysvetľuje záujmy Ankary Vladimir Avatkov. Izrael bráni Turkom využívať palestínsku otázku na zmiernenie historických spomienok v mysliach bežných Arabov (krajiny Blízkeho východu nezabudli, ako ich Turci utláčali v období osmanskej nadvlády, a táto historická pamäť bráni Ankare rozširovať svoj vplyv v regióne).

Irán nie je len konkurentom v boji o arabskú ulicu, ale aj geopolitickým protivníkom Erdogana v Levante, na Kaukaze a v Iraku. Druhou krajinou je práve Irán. „Zo všetkých krajín Blízkeho východu iba Islamská republika Irán zásadne odmieta právo na existenciu štátu Izrael. Nie Židov, ale práve štátu,“ pripomína Vladimir Avatkov. Avšak opäť, toto sa dá vysvetliť skôr pragmatickými ako náboženskými dôvodmi.  Ide o to, že šiitský Irán je historickým nepriateľom arabských krajín a Turecka. A aby Iránci posilnili svoje pozície v regióne, musia využiť izraelský faktor. Buď s ním spolupracovať proti spoločným arabským nepriateľom, alebo s ním byť v konflikte, aby získali uznanie a rešpekt arabských ulíc (kde je mýtus o moslimskej jednote ešte stále dosť silný). Ukázať obyčajným Arabom, že Iránci sú oveľa správnejší moslimovia ako ich vlastné národné elity. Šáhovský Irán išiel prvou cestou, ale po islamskej revolúcii ajatolláhovia zvolili tú druhú. Usúdili, že stačí jednoducho podporovať protizraelské hnutia v regióne a tým presmerovať hnev nositeľov arabsko-sunnitských vášní zo seba na Izrael. Táto cesta však teraz viedla Iráncov k otvorenému konfliktu proti Izraelu v ktorom ich nikto z regionálnych bratov vo viere nepodporil.

Prečítajte si tiež:

• Irán naďalej tvrdí, že sa bude USA za ich vstup do vojny mstiť
• Irán tvrdí, že zaútočil na Izrael „novými zbraňami“
• Hlavným porazeným nebude Irán, ale Rusko