Začneme pekne od Adama

Najprv si všimneme zápisy Veleia Patercula, ktorý sa osobne zúčastnil Tibériovho (rímsky cisár r. 12 p.n.l.. – 37. n.l.) ťaženia proti Marobudovi  spolu s bratom Drusom  v „Germánii“ a Pannonii. Paterculus píše o tom, že Marobudovo vojsko porazili. Zajatci, ktorí neboli ochotní vstúpiť do Tibériovej armády, boli rozdelení najmenej na tri skupiny a odvlečení. Takto Tibérius oslabil vplyv tzv. Markomanov. Podľa Patercula boli rozdelení medzi riekami Cusus a Marus. Cusus bol latinský názov Váhu (Rimania ho vnímali ako rieku tečúcu zo severu – dnes Kysucu). Marus je vnímaný ako rieka Morava. Ovšem nasťahovať týchto bojovníkov na tak malé územie by Tibériovi veľmi nepomohlo, zasa by sa ľahko zjednotili. Preto vnímam rieku Marus ako Marušu, Marisiu, či Moravu, dnešnú Mureš v Rumunsku, prípadne Veľkú Moravu v Srbsku. O veľkej pravdepodobnosti existencie týchto „Germánov“ aj v kotline dnešného Žiaru nad Hronom píšem v knihe Reppertum. Podľa skúmaní toponýmie Maďarska prof. Jánom Stanislavom mohla byť odvlečená jedna skupina aj pod Balaton. Ešte do prvej sv. vojny sa tam nachádzalo množstvo názvov dedín, ktoré mohli založiť práve oni a patrili o 800 rokov neskôr do panstva Koceľovho.

Chorvátsky historik Matija Petar Katančič (Filozofický a zemepisný obraz Pannončanov) píše podľa Cassia Dia, Pinneta, i Patercula, že keď Pannončanov napadol Tiberius pre ich údajnú vzburu (pritom si chránili svoje územie!), ich vodca bol Bato, syn Longaria. Predstavuje Pannončanov ako Slovanov.

Ba už Augustus, či Julius G. Caesar, už oni vyháňajú „Germánov“ z ich sídiel v dnešnom Nemecku, Štajersku, Korutánsku, či západných Čiech. Samozrejme, Nemci Germánov vnímajú ako neslovansky hovoriace kmene a naši „vedci“ doposiaľ šíria tento nezmysel! Germáni boli totiž tí, čo verili boha Hermesa, Grmana, boha hromu – Peruna. Inou vierou boli prekryté tieto dejiny, zabudli sme na ne. Aj tým vymazali sa naše dejiny…

České dejiny späté jednoznačne s Maďarskom!

Dnešná téma sú Česi v Maďarsku, aj keď sa toto asi Čechom páčiť nebude, pokračujem. Omnoho presvedčivejší dokument o prítomnosti Čechov v Pannonii je rímsky historik Rufus Festus Avienus, ktorý spomína vpád „Germánov“ do Pannonie Prima, čo je dnešné severozápadné Maďarsko. Je známe meno vojvodu Attala – Attalusa, ktorý dosiahol dokonca dohodu s Rimanmi o tom, že v kraji môžu ostať a  budú ochraňovať hranice Ríma v tejto oblasti. Rimania nazvali túto zem aj Pannonia Ripensis. R. 292 jej časť premenoval Dioklecián na Pannonia Valeria, podľa dcéry cisára Galéria. Takže si to ozrejmíme. Títo novoosídlenci boli nazvaní Ochráncovia hranice, latinsky Marko – mani. Doslova – muži žijúci na hraniciach. Nebol to teda názov, akým oni sami seba označovali, bola to v podstate latinsky pomenovaná funkcia. Takže vlastne toto „meno“ ani nemožno použiť v súvislosti s ich predošlou existenciou. Vodca nazvaný Rimanmi Attalus spečatil zmluvu tým, že podaroval cisárovi Gallienovi svoju, vraj krásnu dcéru Pipu, Piparu. No ani toto nebolo zrejme meno, ale prezývka. Aurelius Victor hovorí o hanebnom milostnom vzťahu. Gallienus mal predsa manželku. Bol ženatý s Iuliou Corneliou Saloninou.  Gótske slovo Pipa dodnes znamená súložnica. Ale prvé, čo mi napadlo, že sa jedná o ženské meno Jozefína, z toho Pipa. Rovnako, ako je dodnes zaužívané pomenovanie Jozefa ako Pepe, Pepo od Portugalska, cez Španielsko, Francúzsko po Čechy. Prečo tomu tak je? Lebo k menu nebiologického otca Ježiša Jozefa, dávali v rannom stredoveku spravidla skratku p.p. Teda Pater Putativus = pravdepodobný otec. Jozef, p.p. Pépé. Mohla byť Pipa od Jozefíny (?). Iste, ale tá prvá verzia je pravdepodobnejšia. Gallienus bol nakoniec zavraždený r. 268, nevie sa, čo sa stalo s Pipou.

Takže v rímskych análoch je jasne zdokumentovaná prítomnosť Markomanov v Pannonii od r. 258. To oni dobili aj málo spomínanú, veľmi pozoruhodnú rímsku pevnosť Gorsium, ktorú Rimania postavili len 11 km pod dnešným Stoličným Belehradom omnoho skôr, ako si Szekesfehérvár vybudovali Arpádovci. Gorsium bolo budované hlavne z mramoru. V najväčšom rozkvete, za cisára Septima Severa, mali amfiteáter pre 20000 divákov.  Z geomorfológie krajiny je jasné, že využívali na dopravu vodnú cestu. Na Dunaj sa totiž asi 94 km južnejšie napája dnešná riečka Sárvíz – Blatný potok. Podľa koryta to bola celkom slušná rieka, či stojatá voda. Kameň podľa výzoru mohol pochádzať z rímskeho lomu Debeli cer vo Fruškej gore. Tam Rimania ťažili aj vzácny ružový mramor. Tak veľké kamenné bloky sotva prepravovali na vozoch. Je známe, že po dobití Gorsia, sa Rimania sem vrátili a premenili ho na obchodné mesto s rozlohou asi 22 ha. To ale znamená, že Markomanom vymedzili priestor nad týmto územím. Prečo vlastne Rimania mali záujem o Pannoniu? Pretože na pestovanie pšenice pre vojsko už nestačil sever Egypta, potrebovali nové zdroje. A práve v Gorsiu ju mohli nakupovať od miestnych – Slovanov, ktorí sa samozrejme búrili, chceli späť SVOJU zem. A preto boli Markomansko-Kvádske vojny s Rimanmi. Gallien urobil prefíkaný krok. Mal problémy inde, kde musel vojensky zasahovať, a tak dovolením tejto skupine „Markomanov“, aby obývali toto územie si ich vlastne získal a tým oddelil týchto Čechov od Slovenov = Kvádov. Divide et impera – rozdeľuj a panuj. Prefíkaná a stále dobrá politika aj dnes.

Kde nájdeme stopy po Čechoch?

Ak si všimneme kraj Bakonyi, pomenovaný podľa rovnomennej riečky, ktorá tvorila hranicu kraja je slovo Bakonyi skomolenina Bukového – lesa, Bukovej rieky. Rieka Bakonyi, podľa Jána Stanislava Bukovina, sa vlieva do Dunaja pri meste Gönyű, pôvodne Gyňov. Dnes sa táto riečka volá Cuha (Suchá – v lete vysychá), alebo Bakonyi – ér. Práve v tomto kraji Bakonyi ostal hrad menom Cesnek. Jasný český cesnak. Ak si vezmeme do rúk toponymické mapy J. Stanislava, nájdeme tam množstvo českých názvov. Čech, Čechy, Praga, Brježany, Kostel, Děvota, Sečan, Děvičár (dnešné Devecsér), Děly, Předvoj, Dělba, Třebič, Sečev, Sedlice, Čvětnik… Ešte zaujímavejší je pás zalesnenej krajiny smerom na Ostrihom. Tam sú dediny Pátý, Zsambék (Žamberk?), Bajna (Bojná), Neszmély – Nesmelý, Csetény (čítaj Český Týn = české opevnenie), kraj a pohorie Cserhát – znamená to Český vplyv. Cse rahát.

Tata je tátova perla

Ale hlavne si všimnime Tatu, mestečko v krásnom prostredí akoby v strede celej tejto krajiny. Slovo tata vraj v staromaďarčine znamená domovina. Nuž, myslím, že len vraj. Skôr je to prevzaté od českého táta. Táta bol majiteľom zeme. Táta skomolený Rimanom na Atta, Attalus. Ten, čo vybudoval v Tate prvý hrad a použil na stavby aj rímske náhrobné kamene z Gorsia, či Briggetia. V Tate je totiž hrad pri jazere  Öreg-tó, teda Starom jazere. Maďari tu našli staré osídlenie, opevnenie. Öreg vár. Práve neďaleko, pri dedine Bánhida, dnes súčasť Tatabányi, sa udiala rozhodujúca bitka, pri ktorej pravdepodobne zahynuli vodcovia – Arpád, aj Svätopluk II. Práve tu sa mohlo stať, že názov Tátovho hradu, sídla, sa stal synonymom domoviny. Preto práve nad Tatabáňou r. 1906 inštalovali obrovský symbol Maďarstva – Turula s rozpätím krídiel cca 15 m. Hranicou tejto domoviny bol zrejme hrad Vyšehrad nad Dunajom, ktorý Arpádovci mali prebudovať a prezentujú ho dnes ako Arpádovský. Podobne, ako prezentujú kláštor Pannonhalmu, že ho postavil Gejza, otec Štefana I. r. 955. Nie je tomu tak, pretože v Pannonhalme, Amándhegy (Ammandov kopec), sa mali stretnúť Svätopluk s Arnulfom, franským kráľom. Teda cca 80 rokov skôr, ako Gejza dostal nápad s kláštorom. Zrejme sa nestretli v pastierskej kolibe, ale na dôstojnom mieste. Gejza a prvé vybudovanie Pannonhalmy je, samozrejme, mýtus! Ale sprievodca v Pannonhalme vám bude opakovať Arpádovcov. Keby neprišli, bola by tu pustatina, puszta!?

Skúste si zájsť k  hradu Tata. Pred jestvujúcim hradom sú priznané ruiny väčšieho, staršieho  hradu, ktorého pôvod, vek je uvádzaný nepresvedčivo. AI potvrdzuje, že ruiny sú omnoho staršie, ako sú prezentované. Rovnako rotunda, ktorá môže byť ešte z čias, keď na celom území jednoznačne prebýval ariánsky katolicizmus. Kto teda postavil pôvodný hrad? Táta? Ktorý mal syna ovenčeného? Teda slávneho Vencu – Vác sláva? Toho, čo si založil mesto Vác? Ostala po ňom aj dedina v Plešatých horách – Pilisszentlászló, teda Pilišský svätý Václav? Aj s jeho sochou uprostred pred kaplnkou. Ovenčený je po grécky Stefanos… Doma ho volali Vajk = Vjačeslav, čo bolo zrejme to isté… Áno, píšem o kráľovi Uhorska sv. Štefanovi, ktorý bol pôvodne pokrstený východným rítom. Ozaj, viete, prečo volajú Štefana Pišta? A to len na Slovensku a v Maďarsku? Lebo kráľ Štefan bol verný najprv východnému rítu a po grécky je to PISTOS. Mal to vyryté aj kráľ Gejza prvý na svojej korune. Geovistas pistos kralés Turkias. Gejza verný kráľ Turkie. Komu verný? Na  kráľovskú korunu to dal napísať byzantský cisár Michal Duka. Takže verný východnému rítu, Byzancie. Meno Štefan bolo takmer vždy spojené s Byzanciou, či východným rítom a po veľkom rozvadení sa východu a západu r. 1054 sa jeho užívanie na „Západe“ utlmilo. Pretože malo grécky pôvod. Ostalo v užívaní u panovníkov len v Uhorsku po Štefana V. (1270 – 1272), kde ešte dlho bola silná základňa východného rítu a bola tu táto tradícia. Aj to je dôkaz, že kráľ Štefan bol pokrstený najprv východným rítom. Na viacerých kostoloch dodnes sú dvojité kríže… aj keď boli latinizované.

Zasa si neodpustím odbočku: Aj český vojvoda Jarovít (tiež „Germán!“) mal meno zapísané v gréčtine v rímskych análoch ako Ariovistas. To, aby bolo jasno, ako sa komolili mená. Grécky, latinsky a opačne. Jarovít bol ale syn Truta, či dokonca Tudrusa. Toho Truta, čo bol kráľom Suébov a mal údel, teda majetky v Nitrianskom kniežatstve. Áno, zem pod hradom Gýmeš sa volá Pod Tordovým. Pod Tordovým hradom? Torda bol Trut? Zasa skomolenina? Priezvisko Torda, zrejme pomaďarčený Trut, alebo Truc (?) je v Nitre dodnes.

Zamlčiavanie pravdy

Vrátime sa do Taty. V jestvujúcom hrade je múzeum. Najstaršie nálezy sú datované do II. storočia a sú prezentované ako keltské. Božechráň, aby boli slovanské!!! Aj keď existuje jasný zápis o prítomnosti Slovanov! Prelínajú sa z rímskymi artefaktami, hlavne náhrobnými kameňmi, zrejme dovezenými z Briggetia. Predmety dennej potreby – prstene, zbrane, poľnohospodárske náčinie nie je datované. Na prvom poschodí už sú predmety a nábytky z neskorého stredoveku a novoveku. Chýbajú akékoľvek nálezy z rokov 300 do cca 1100. Zrejme tu nebol nikto, nebolo to osídlené až do doby príchodu siedmych víťazných kmeňov.

Aký osud mali „naši“ Česi? Nuž, prišli sem po r. 375 Huni, po nich cca r. 567 Avari a je známe, že vzniklo potomstvo miešancov Avarov a Čechov. Tí, ktorí zdedili avarskú vyberanejšiu krv zrejme praktizovali aj deformáciu lebiek detí. Aby sa lepšie odlíšila nová nobilita od plebsu. Lenže stalo sa aj to, že títo miešanci si začali robiť nároky aj na panovanie, následníctvo avarskej verchušky. Z malých sporov vznikla známa vojna, kde časť musela odísť s akože kaganom – vodcom Kubratom preč z územia. Neodišli ale všetci. Ako nikdy odnikiaľ všetci neodišli. Kubratovi pomohol kupec – kráľ Samo, dovolil mu prečkať zimu na vrchu nad Kubrou pri Trenčíne a tí druhí so sploštenými lebkami odišli na západ. R. 805 im Karol Veľký dovolil usadiť sa v bahnitej zemi v slávnom hradisku Valy Mikulčice, kde, aby sa zapáčili tomuto kráľovi, postavili najmenej 10 kostolov – rodinných hrobiek. Choďte sa tam pozrieť. V zakrytom kostole č. 2 uvidíte hneď 4 nápadne dlhé kostry so sploštenými lebkami a rýdzo avarské pracky opaskov. Žiadna nobilita Veľkej Moravy, ale potomkovia Avarov a Čechov! A viete, ako si títo hovorili? Doudleby. No a Doudleby žijú dodnes v južných Čechách, je tam aj dedina Doudleby. Hneď pri Českých Budějoviciach – Marobudovom sídle. Najstaršie, bývalé hradisko obteká rieka Malše, podobne, ako to bolo v Mikulčiciach. Prosto, sú to: DLOUHOLEBÍ. Predĺžené lebky sa našli po „Avaroch“ aj na južnej Morave.cz – Pohansko, princezná z Vacenovic … Áno, časť zmiešancov sa vrátila do Čiech, kde zrejme vznikla nová nobilita… zrejme nie celkom pohodlná v mieste, kde už nejaká nobilita bola, samozrejme. Okrem týchto Doudleb sú ešte Doudleby nad Orlicí s časťou Vyhnanov v severovýchodných Čechách. Osud Dlouholebých musel byť pestrý!

Odkiaľ vzali Česi názov národného kopca?

A teraz sa trochu vráťme k názvu Pannonia Ripensis. Slovo ripensis pochádza z latinského ripa, čo znamená „breh“ alebo „nábrežie“. Tento názov odkazuje na polohu provincie pozdĺž Dunaja (rímskych hraníc, tzv. limesu). Pannonia Ripensis teda pobrežné hraničné územie. Hranica = marka rímskej ríše. Ripensis. Ako sa volá posvätný kopec, na ktorý mal vystúpiť praotec Čech? Říp? Prečo? Lebo sa vypína takmer na brehu Labe? Latinskej skomolenej rieky Alba – Biela?

Spomenul som, že aj okolo Žiaru nad Hronom žili Česi. Aj tí sa v 9. storočí vrátili do Čiech a ich nobilita musela poriadne zápasiť o prvenstvo v zemi. Vyvraždila Slavníkovcov… a ďalej to poznáte.

Nie tak dávno bolo priznané prvé známe „kráľovstvo“ na našom území – Vániove kráľovstvo. Vanius bol Rimanmi k tomu účelu určený. Zachoval sa nápis „Vannius rex Quadis datus“ – Vánius, kráľ daný Kvádom. Mal strážiť obchodnú cestu z Carnunta na sever po Považí. Za ochranu cesty bral výpalné = mýto od kupcov. Vánius je tiež latinská skomolenina mena Vaněk. Vaněk je české meno. Neďaleko Krvavých Šenkov som na vojenskej mape z 18. storočia našiel Waniove Lazy. Vieme, že Vanius mal na okrajoch svojho vplyvu strážnice. Podľa tých lazov súdim, že Nitra do jeho vplyvu už nepatrila. Zvrhli ho po 20 rokoch jeho synovci – Sido a Vangio zvaný Italicus. Na Morave je dedina Sidónie. Možno má niečo so Sidom spoločné. Italicus znamená, že bol prorímsky. Stará politika – vychovať servilného vodcu pre nepriateľa. Dodnes praktizovaná. Žijeme to!

DOKEDY ?

Tým, ktorí nevzdali čítanie týchto „výmyslov“ ďakujem. Možno ste uverili, že Markomani boli Slovania, či priamo Česi. Ak náhodou článok prebudil u vás zvedavosť aj na iné nájdené skutočnosti, stále sú v predaji moje knihy vo vydavateľstve Torden. A hlavne: prosím o prepáčenie, že som zasa chcel veľa napísať v jednom článku, ktorého rozsah pre tlač je obmedzený. Ďakujem!

Šírenie nezmyslu, že Germáni neboli Slovania prospieva Nemcom, Maďarom, ale aj Rumunom. Nechcú sa rozpamätať na to, že Slovania neprišli od žiadnej Pripjate, ako sa naše deti učia dodnes, ale boli to autochtónne národy, kmene stabilne prítomné od Volgy po Rýn (Rhein – Hraň, Hranica – ako ju definoval Caesar), až po nich sa tu rozmohli koristnícke neslovanské národy. Dokedy budú naši „vedci“ šíriť nezmysly o sťahovaní národov a tým pomáhať Západu deformovať našu históriu? To, že si okolie pestuje svoje mýty o histórii chápem. Nechápem ale, že my tieto ich mýty pestujeme proti sebe. Čo sme to za národ??? DOKEDY???

Alan Dolog