Bratislava 24. júna (TASR) – Už dve desaťročia patrí skupina Hex k stáliciam našej hudobnej scény. Hity ako Dobrý motýľ, Letná láska, Vetroň, Maťo a Linda, V piatok podvečer, Chvíľu áno, chvíľu nie, Nikdy nebol lepšie alebo Ty a ja patria k obľúbeným u slovenských fanúšikov.

Skupina Hex vznikla v roku 1988, dnes ju tvoria basový gitarista Tomáš Yxo Dohňanský (*4.9.1972), gitarista Martin Fefe Žúži (*20.3.1969), spevák, sprievodný gitarista aj klávesák Peter Ďuďo Dudák (*11.3.1973) a bubeník Tibor Tybyke Szabados (*24.7.1967). Na svojom konte majú dnes osem štúdiových albumov, ôsmy Ty a ja vydali v novembri 2010. Debutový album Ježiš Kristus nosí krátke nohavice nahrávali pred 20 rokmi. Už 12 rokov sa podpisujú pod letný rodinný festival Žákovic Open. Dobrý dôvod na stretnutie s hovorcom kapely Tomášom Dohňanským, ktorému nikto nepovie ináč ako Yxo.

-Kde ste prišli k prezývke Yxo?-

Ešte na základnej škole, čítali sme si naše priezviská odzadu, mne vyšlo yksnaňhod, skrátené bolo yksna, z toho sa vytvorilo yxo.

-Čím ste chceli byť, hudobníkom?-

Na základnej škole to bol taký nápad, na strednej škole som si hovoril, že to by sa mi páčilo. Ešte som koketoval aj so športom, hral som závodne hádzanú za mladších aj starších dorastencov, aj basketbal za školu, lebo môj otec bol basketbalovým trénerom. Ale najviac ma chytala hudba. To v puberte tak býva, mladý človek sa formuje, ja som sa vyformoval týmto smerom.

-Takže prvý krok už na základnej škole?-

Áno, základná škola na Nevädzovej ulici, tam som sa spoznal s Ďuďom, chodili sme spolu osem rokov. Tam sa aj narodila myšlienka na založenie kapely.

-Pamätáte si aj na prvú pesničku, ktorú ste vedeli zaspievať?-

Jasné, bolo to medzi siedmou a ôsmou triedou v prázdninovom pionierskom tábore. Ďuďo chodil na klavír, tak sme sa pozerali do časopisov a v Populári býval vždy na poslednej strane text nejakej pesničky, v to leto tam bola pesnička Skúsime to cez vesmír od Tublatanky a my sme tam imitovali kapelu, začali búchať na koše, stoly. Vtedy sme si povedali, že musíme založiť kapelu, lebo sme dobrí.

-Akú radosť vám priniesla prvá gitara?-

Pamätám si to ako dnes. Bol rok 1987, v Bratislave bola obrovská kalamita, záľahy snehu, dva dni nejazdili autobusy, Ďuďo mal bratranca, ktorý býval na druhom konci Bratislavy. Išli sme k nemu, aby nám požičal basovú gitaru, lebo chcem zakladať skupinu. My sme bývali na Trávnikoch, on v Dúbravke, viem, že skoro pol dňa sme cestovali do Dúbravky a odtiaľ som si niesol prvú požičanú basgitaru značky Jolana.

-Kedy to s hudbou začalo byť vážne?-

To už som mal svoju vlastnú basgitaru, kúpil som ju v bazáre, ktorý bol hneď vedľa nášho domu, bola to opäť Jolana. Prvú pesničku sme zložili u Ďuďovho otca v garáži, bola to pesnička Madelaine, ktorú sme hrali s automatickým bubeníkom, lebo bubeníka sme vtedy ešte nemali. Dodnes ju hrávame na koncertoch.

-Ako si spomínate na svoj prvý koncert?

Dlho sme iba cvičili, aj sme zobrali nejakých muzikantov. Mali sme klávesáka, ktorý chodil s Ďuďom na gymnázium, ten dotiahol bubeníka a bubeník gitaristu. Klávesák a bubeník odišli, ale gitarista Fefe ostal, je u nás od začiatku. Skúšali sme ďalej na Červenom kríži, veľa sme cvičili. Prišiel deň, keď sme si povedali, že skúsime urobiť prvý koncert. Bolo to 17. februára 1990 v Dome kultúry Ovsište, hrali sme trojica kapiel, jedna z nich bola Kosa z nosa. Ešte predtým sme nahrali demosnímky, ktoré sa cez magnetofónové kazety rozšírili po Bratislave, tie boli dosť ovplyvnené skupinou Cure a ľudia ich poznali. Ten koncert bol vypredaný, bolo tam viac ako 500 ľudí, samozrejme to nebola naša zásluha. Dokonca sme dostali aj pár desiatok korún.

-Debutovým bol singel Madelaine, ku ktorému ste nakrútili aj klip. Bol to prvý úspech, ktorý vás posunul do ďalšej práce?-

Celý náš úvod, to bolo trocha na štýl Cure. Posunulo nás to, že sme začali viacej hrávať, hlavne v Bratislave a okolí. Boli vtedy aj súťaže a my sme sa dostali takto aj do Michaloviec. Rozprávali o nás vtedy, že prišli nejakí mladíci, skupina Hex. Potom nás oslovil Martin Sarvaš, že by chcel s nami skúsiť robiť. Napísal nám aj niekoľko textov, potom vybavil prvé nahrávanie, prvý album, čo nás opäť posunulo trošku ďalej. Ten prvý bol u českej firmy Monitor, ani sme si ten úspech veľmi neuvedomovali, boli sme vtedy ešte mladí, študenti, brali sme to ako zábavu a nič sme neriešili.

-Debutový album Ježiš Kristus nosí krátke nohavice ste vydali v roku 1992, má teda bez pár dní 20 rokov. Vyrástli ste už z krátkych nohavíc?-

To neviem, však aj teraz mám oblečené krátke nohavice (smiech). Čo sa však týka životného zaradenia, tak áno. Však už máme rodiny, deti, sú aj iné povinnosti okrem hudby, ale aj to, že hráme už tak dlho v kapele. Pop music je určená hlavne mladým ľuďom a my sa s nimi stále stretávame. Sme radi, že aj ročníky, ktoré si nemôžu pamätať náš začiatok, fungujú na našich pesničkách z prvých platní, a doplňujú takto našich rovesníkov.

-Ozaj, aký to bol pocit, držať v ruke prvý album?-

Prvému albumu ešte predchádzal maxisingel, ktorý sa volal Dobrý motýľ, ktorý sme vydali na promo účely. Aj sa predával. Pamätám si ako dnes, ako nám s Martinom Sarvašom nejaký človek z lisovne doniesol cédečká a na nejakom parkovisku sme si krabice s nimi prebrali. To bolo niečo neskutočné, že človek držal to svoje cédečko v ruke. Ale tak isto neskutočné bolo to, keď sme sedeli s chalanmi raz v pivárni Mamut. Mali tam zapnuté Fun rádio a z neho zaznela naša pesnička. To bolo tiež niečo neskutočné, že naša pesnička sa hrá z rádia.

-V jednej z pesničiek odporúčate si v piatok podvečer zresetovať hlavu. Vlastná skúsenosť?-

Je to jedna z novších pesničiek. Spievame v nej, že väčšina ľudí musí cez týždeň robiť, aby mohli fungovať. Hlavne mladí ľudia v piatok o piatej skončia a idú žiť do mesta. Vtedy potrebujú vyhnať z hlavy všetky starosti, ktoré sa za týždeň nazbierajú. Tak zresetujú, každý nejakým spôsobom, niekto odvážnejšie, niekto menej odvážne, tak si užívajú až do nedele kúsok súkromia. Ale je to aj naša vlastná skúsenosť. My ale máme tie víkendy obrátené, pracovné. Väčšinou hráme koncerty, ale ten reset je občas potrebný, aby sa človek mohol znova nakopnúť.

-Možno povedať, že vaším vzorom bola kapela Cure?-

My sme hlavne na začiatku fungovania kapely išli v podobnom štýle, mali sme ich všetci radi, vedeli sme sa na tom zhodnúť, aj keď počúvame veľa inej muziky. Raz za čas – raz za rok, tri roky – si radi zahráme tieto pesničky, pretože sa veľmi príjemne hrajú. Skupina Cure má stále svojich fanúšikov na Slovensku, takže raz za čas zoberieme gitary a hráme pesničky niekoho iného, čo je osviežujúce.

-Album Ty a ja ste v decembri 2010 krstili na Lomnickom štíte. Čí to bol nápad?-

Môj. S chalanmi rozprávali o tom, že dnešná mediálna doba je taká, médiá vytvárajú celebrity aj z ľudí, ktorí ešte toho veľa nedokázali. Teraz vôbec nehovorím o nás, jednoducho na prvých stránkach sa objavujú ľudia, ktorí sú v mnohých prípadoch aj zvláštni, a tí potom aj rýchlo odídu. Tak sme si povedali, že by sme radi dali vedieť aj cez komerčnejšie médiá, že máme nový album. Reku bolo by dobré niečo vymyslieť, pritom my nerozbíjame hotely, ani sa neukazujeme s milenkami, aby to zobrali aj bulvárne médiá. Tak sme sa vybrali na Lomnický štít a musím povedať, že to bolo príjemné.

-Pred rokom ste 9. júla hrali na festivale Bažant Pohoda. Spievalo si s vami a tlieskalo vám viac ako 10.000 mladých ľudí. Bol to taký z "naj" vašich koncertov?-

Tento koncert si určite pamätáme, niečo podobné sme zažili na Pohode, keď bola ešte na štadióne v Trenčíne. Máme odtiaľ aj krátke video, kde bolo tiež plné hľadisko. Je to tak, že na takýchto veľkých akciách je z našej strany aj veľké očakávanie, či ľudia prídu, koľko ich bude, ako to celé dopadne. V ten deň na letisku sme boli veľmi radi, že ich bolo toľko a bola to skvelá zábava. A keď to dopadne tak skvele, tak je človek od dojatia potom úplne na mäkko. Nestáva so to totiž každý deň nielen v našej kapele, ale všeobecne kapelám na Slovensku, že majú taký koncert, aký sme mali my. Dodnes spomíname.

-Kde ste sa cítili podobne?-

Určite si myslím, že špeciálne koncerty, čo sa týka základne fanúšikov aj celkovej atmosféry sú na Žákovic Open, keď hrá Hex. Tento rok už bude dvanástykrát, čo tam budeme hrať. Všetci v kapele si povieme, že čo už iné môžeme pre tých ľudí vymyslieť – a niekedy aj vymýšľame – že si s nami niekto zaspieva. Vždy je tam dobrá chémia, energia, tam bývajú dobré koncerty. Pohoda a Žákovic, to sú také top veci, na ktoré si teraz v tomto momente spomínam.

-Vaše dieťa – festival Žákovic Open – bude mať v júli už dvanáste narodeniny. Ako ste sa dostali do Trenčianskych Bohuslavíc?-

Je veľmi jednoduché, pretože teta môjho otca, teda sestra môjho dedka tam žila v dedinke v domčeku. A keďže nemala deti, jedného dňa povedala môjmu otcovi – Janko, tento dom raz bude tvoj. Tak sa aj stalo a naša rodina tam má chalupu. Chodil som na ňu od malička, vtedy som ešte Mariána Žákovica nepoznal. Keď sme prišli do puberty a začali chodiť aj po krčmičkách, šli sme aj k nemu. Mal už iba unimobunku ako krčmu, kde mal jeden výčap, volalo sa to Krčma pod orechom, tam sme sa spoznali a aj skamarátili. Potom tam pridal ďalšiu unimobunku, to už sme fungovali s Hexom a chodili sme na chalupu na sústredenia, na taký týždeň, keď sme robili nové pesničky. Raz nám povedal, že – keď už ste tu a máte tu aj aparát – či ho nezoberieme k nemu do krčmy, že to prevezie na vlečke a či mu tam nezahráme.

Dohodli sme barterový obchod, on nás týždeň živil, my sme potom zahrali, on si vybral nejaké vstupné, a tak to nejako celé vzniklo. Najskôr sme tam hrali iba my, ďalší rok tam hrali aj ďalšie dve kapely a z toho sa stal potom festival.

-S kým by ste si chceli zahrať na jednom pódiu?-

Keď sme už hovorili o skupine Cure, určite by bolo dobré nielen zahrať, ale aj požúrovať si s kapelou Cure, pretože ich máme radi, aj sme čítali ich životnú dráhu. Kapela má vždy svoj idol z mladosti, nebolo by zlé sa s nimi stretnúť a po koncerte niekde zaliezť na dobrý žúr, kde by nebolo veľa fanúšikov, iba my s nimi.

-A prečo ich nepozvete?-

Je to drahá kapela, sú drahší ako viaceré z tých nových hviezd, nehrajú veľa, ale keď hrajú, tak za veľa peňazí, a to sa nedá splniť.

-Ako máte podelené v kapele funkcie, kto sa o čo stará?-

Veľmi dobre a veľmi jednoducho. Ja som človek, ktorý komunikuje s médiami a manažuje kapelu v rámci koncertov, Ďuďo je hlavný aranžér a skladateľ hudby, Fefe robí aj pesničky, ale hlavne všetky texty a Tabyke je človek, ktorý sa venuje dokumentom, fotografiám a videám pre kapelu, proste stará sa o vizuálne záležitosti kapely.

-Čo vám hudba dala?-

Veľmi veľa pekných zážitkov, pekných rokov, veľa kamarátov. Dala nám možno trošku väčšiu slobodu, ako majú ľudia, viazaní k jednému miestu a k jednému zamestnaniu. Na druhej strane nás aj obmedzovala, keď sme trávili čas v štúdiu pri nahrávaní nových albumov, tak si nás rodiny veľmi neužili. Podobne v lete, lebo víkendy máme obsadené koncertmi.

-O vašej skupine je známe, že trávite veľa času spolu. Nehrozí občas "ponorková nemoc"?-

Občas býva. My sme spolu už vyše 20 rokov, to je už – dá sa povedať – dobré regulárne manželstvo a niekedy to vypení. Však aj človek sa vekom mení, stále sme však voči sebe slušní a fungujeme na normálnej úrovni. Svedkom toho môžu byť naši priatelia, ktorí nás vídavajú spolu aj mimo práce.

-Posledný júlový víkend sa fanúšikovia slovenskej hudby stretnú na Žákovic Open. Čo by ste zvýraznili v pozvánke?-

Dvanásty ročník nášho festivalu bude opäť na dvoch pódiách, v zozname účinkujúcich sú Jana Kirschner, Dorota Nvotová, Peter Lipa, skupiny Vidiek, Polemic, Para, Vetroplach, Zóna A, Slobodná Európa aj Chiki Liki Tu-a. Okrem toho, že zahrá Žena z lesoparku, bude mať Šarkan aj svoju talkshow s troma hosťami. Už tradične si zahráme futbal, fanúšikovia proti muzikantom, dáme urobiť aj dresy. Ten festival je naše dieťa, ktoré úspešne rastie, už bude mať dvanásť, za tie roky je už tradičným. Je iný ako veľké podujatia na letiskách či pri vodných nádržiach, je tam srdečná atmosféra, muzikanti sa miešajú s návštevníkmi a vytvoria každý rok jeden veľký celok. Príďte, uvidíte.

-Aký je "hexácka" filozofia po dvoch desaťročia účinkovania?-

Byť slušní voči ľuďom, snažiť sa robiť všetko poctivo a na 100 percent, to je dôležité. A hlavne veriť veciam, ktoré robíme.

-Vaša dcéra Hanka má dnes osem rokov. Aká bude reakcia, ak by o desať rokov prišla s informáciou, že chce byť speváčkou?-

Prečo nie, ak by jej práve to malo prispieť k tomu, aby bola šťastná, tak nech sa páči.

Rozhovor s Tomášom Dohňanským zo skupiny Hex je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.