Môj profil 
Predplatné
Na úvod tlačovej konferencie Svätý Otec venoval spomienku zosnulému zakladateľovi spoločenstva Archa a hnutie Viera a svetlo Jeanovi Vanierovi, ktorého pripomenul ako veľkého svedka viery.
Prvú otázku položila macedónska televízna žurnalistka Bigana Žerevská. Pápeža Františka sa opýtala, čo na neho urobilo najsilnejší dojem v oboch navštívených krajinách a čo si prináša ako spomienku so sebou do Ríma.
Svätý Otec v odpovedi najprv pripomenul starobylosť oboch národov a náročné historické okolnosti, v ktorých sa upevnila ich identita. Spomenul národnooslobodzovací zápas Bulharska, ktoré sa vymanilo z rúk Turecka za veľkých ľudských obetí a aj vďaka životom 200 tisíc ruských vojakov. Poukázal na spolunažívanie viacerých náboženstiev, keďže v oboch krajinách je dominantná prítomnosť pravoslávnych kresťanov a menšinové zastúpenie moslimov, katolíci tvoria malú menšinu. Potom zodpovedal samotnú otázku.
Pápež František: „Jedna vec, ktorú som videl v oboch krajinách, sú dobré vzťahy medzi rôznymi vierovyznaniami, medzi rozličnými náboženstvami. V Bulharsku sme to videli pri modlitbe za pokoj. Pre Bulharov to bolo niečo normálne, keďže majú dobré vzťahy: každý má právo vyjadriť svoje náboženstvo a má právo byť rešpektovaný. Toto na mňa urobilo veľmi silný dojem. Ďalej to bol rozhovor s patriarchom Neofitom, to bolo niečo krásne… Je to Boží muž! Veľmi ma povzbudil, je to veľký muž Boží.
V Macedónsku ma zachytila jedna veta, ktorú mi povedal prezident: „Tu nie je tolerovanie náboženstva, tu je úcta“. Rešpektuje sa. A dnes, vo svete, kde tak veľmi chýba úcta – pomyslime na úctu k ľudským právam, k ďalším veciam, aj na úctu k deťom, k starším -, takže skutočnosť, že v krajine vládne duch úcty, to je niečo silné. Dobre mi to padlo.“
Petas Nanev z bulharskej televízie BTV položil otázku osobného charakteru. Pápeža sa opýtal, kde po ľudskej stránke čerpá fyzickú i duševnú silu. Svätý Otec ho najprv s humorom ubezpečil, že nevyhľadáva žiadnu čarodejnicu. Potom vysvetlil tajomstvo svojej energie:
Pápež František: „Neviem, skutočne. Je to dar od Pána. Keď som v nejakej krajine, na všetko zabúdam, ale nie, že by som sa do toho nútil, príde mi to spontánne, na všetko zabudnem a som jednoducho len tam. A potom mi to dáva vytrvalosť. Pri cestách sa neunavím. Potom som unavený, až potom. Nuž kde beriem silu? Verím, že mi ju dáva Pán. Nedá sa to vysvetliť. Prosím Pána, aby som bol verný, aby som mu slúžil v tejto práci cestovania, nech tieto cesty nie sú turistikou, prosím o to. A ostatné je milosť, ktorá príde od neho. Nemám ti čo iné povedať. Ale napokon… až tak veľa sa nerobím!“
Silvije Tomašević, vatikánsky reportér chorvátskeho média Večernji list sa opýtal: „Vaša Svätosť, medzi členmi národnej pravoslávnej cirkvi nie je vždy súlad: napríklad neuznali Macedónsku cirkev. Ale pokiaľ ide o kritiku Katolíckej cirkvi, vždy sa zhodnú: napríklad Srbská cirkev nechce, aby bol kanonizovaný kardinál Stepinac. Môžete sa vyjadriť k tejto situácii?
Pápež František: „Celkovo sú vzťahy dobré a je tu dobrá vôľa. Môžem vám úprimne povedať, že som medzi patriarchami stretol Božích mužov. Neofit je muž Boží. A tiež Iľja II., nosím ho v srdci, obľubujem patriarchu Gruzínska, je to muž Boží, čo je pre mňa dobrodením. Bartolomej je muž Boží, Kirill je muž Boží. Sú to veľkí patriarchovia, ktorí vydávajú svedectvo. Mohli by ste mi povedať: tento má túto chybu, je príliš politický, tamten má inú chybu… Nuž všetci máme nedostatky, ja tiež. Ale ja som v patriarchoch našiel bratov. A v niektorých, skutočne, nechcem zveličovať, ale chcem povedať to slovo, svätých, mužov Božích. A toto je veľmi dôležité.
Ďalej sú tu historické veci našich cirkví, niektoré staré: Napríklad, dnes mi [severomacedónsky] prezident hovoril, že rozkol medzi Východom a Západom sa začal tu, v Macedónsku. Teraz prichádza pápež zaceliť schizmu? Neviem. Ale sme bratia, pretože nemôžeme uctievať Najsvätejšiu Trojicu bez bratsky spojených rúk. Toto je presvedčenie nie iba moje, aj patriarchov, všetkých. Toto je veľká vec. Potom je tu vec histórie. Ste Chorvát? [Odpovedá: Áno.] Zdalo sa mi, z chorvátskeho náznaku. Historický prípad je tento: kanonizácia Stepinaca.
Stepinac je cnostný človek, Cirkev ho preto vyhlásila za blahoslaveného. Možno sa k nemu modliť, je blahoslavený. Ale v určitom momente procesu kanonizácie boli nevyjasnené body, veci histórie. Ja, ktorý musím podpísať kanonizáciu s mojou zodpovednosťou, modlil som sa, premýšľal, požiadal som o radu, a videl som, že musím požiadať o pomoc srbského patriarchu Ireneja, veľkého patriarchu. A Irenej poskytol pomoc, vytvorili sme spoločne historickú komisiu a pracovali sme spoločne, pretože ako pre Ireneja, tak i pre mňa, jedinou vecou, ktorá tu rozhoduje je pravda. Nezmýliť sa.
Na čo je dobré vyhlásenie svätosti, ak pravda nie je jasná? Neosoží to nikomu. My vieme, že [kardinál Stepinac] je človek dobrý a že je blahoslavený, ale na urobenie tohto kroku som vyhľadal Irenejovu pomoc na potvrdenie pravdy. A študuje sa to. Ponajprv bola vytvorená komisia, dali svoju mienku. Ale teraz sa študujú ďalšie body, prehlbujú sa, aby pravda bola jasná. Ja nemám strach z pravdy, nemám strach. Bojím sa jedine Božieho súdu.“
Joshua McElwee z amerického média National Catholic Reporter sa pápeža Františka opýtal: „V Bulharsku ste navštívili pravoslávnu komunitu, ktorá pokračovala v dlhej tradícii vysviacania žien za diakonisy pre ohlasovanie evanjelia. Za pár dní sa stretnete s Medzinárodnou úniou generálnych predstavených, ktorá pred troma rokmi požiadala o zriadenie komisie na historické preskúmanie diakonátu žien. Môžete nám povedať, čo ste sa dozvedeli zo správy komisie o ministériu žien v prvých rokoch Cirkvi? Urobili ste nejaké rozhodnutie?“
Pápež František: „Bola vytvorená komisia, ktorá pracovala takmer dva roky. Všetci boli rôznorodí, ako „žaby z rozličných rybníkov“, všetci premýšľali rozličnými spôsobmi, ale pracovali spoločne a až po istý bod sa zhodli. Nuž, každý z nich má aj svoju vlastnú víziu, ktorá nesúhlasí s ostatnými, a tam sa ako komisia zastavili, a každý skúma, ako ďalej vpred.
Ohľadom diakonátu žien, je tu spôsob ako ju chápať nie s tou istou víziou ako mužský diakonát. Napríklad formuly ordinácie diakonátu nájdené doteraz – podľa komisie – nie sú tie isté ako pre vysvätenie muža za diakona, a skôr sa podobajú tomu, čo by dnes bolo požehnaním opátky. Toto je výsledok niektorých z nich. Hovorím to len takto, spamäti. Iní hovoria: nie, toto je diakonská formula… Ale diskutujú, nie je to jasné. Na začiatku boli diakonisy. Ale bola to sviatostná vysviacka, alebo nie? O tomto sa diskutuje a nevidno to jasne. Áno, pomáhali, napríklad pri liturgii krstov: keďže krst sa vysluhoval ponorením, tak vtedy, keď sa krstila žena, pomáhali diakonky… Tiež pri pomazaní tela ženy.
Tiež bol nájdený dokument, v ktorom bolo vidieť, že biskupi privolali diakonky, keď sa riešil manželský spor o rozluke alebo separácii. Keď žena obviňovala manžela, že ju bije, biskup požiadal diakonky, aby prezreli modriny na tele ženy, a takto to dosvedčili pri súde. To sú tie veci, čo si pamätám. Avšak zásadne dôležitou vecou je, že nie je istota, že by to bolo vysvätenie tou istou formou a za rovnakým účelom ako vysviacka muža. Niektorí hovoria, je tu pochybnosť, pokračujme v štúdiu. Ja nemám strach zo štúdia. Avšak, až do tejto chvíle to nejde.
Potom je kuriózne, že diakonisy sa vyskytovali takmer vždy len v istej geografickej oblasti, predovšetkým v Sýrii, a inde málo alebo vôbec… Všetky tieto veci som dostal od komisie. Každý pokračuje v štúdiu. Odviedla sa dobrá práca, pretože sa prišlo až po určitý spoločný bod, a toto môže slúžiť za základ, aby sa pokračovalo v štúdiu a dala sa definitívna odpoveď, či áno alebo nie, podľa charakteristík doby. Jedna vec je zaujímavá: nikto to teraz nehovorí, ale niektorí teológovia pred 30 rokmi vraveli, že diakonky neexistovali, pretože ženy boli v Cirkvi v úzadí, a nielen v Cirkvi. Je však zaujímavé, že v tom čase existovalo mnoho pohanských kňažiek, ženský kňazstvo bolo u pohanských kultov bolo na dennom poriadku. A ako možno vysvetliť, že popri existencii tohto pohanského ženského kňazstva sa ho ženám nedostalo v kresťanstve? Aj toto je vec, ktorá sa študuje. Prišli sme po určitý bod, a teraz každý z členov študuje svoju tézu. Toto je dobré. Varietas delectat (Pestrosť potešuje).“
Pred rozlúčkou s novinármi sa Svätý Otec ešte podelil s niekoľkými spomienkami, ktoré si z apoštolskej cesty do Bulharska a Macedónska odnáša:
Pápež František: „Chcel by som vám povedať jednu vec, ohľadom tejto cesty: v čom som pociťoval veľkú útechu a čo ma pri tejto ceste do hĺbky zasiahlo. Dva „hraničné“ zážitky. Skúsenosť s chudobnými dnes tu v Macedónsku pri pamätníku Matky Terezy. Bolo tam veľa chudobných, ale bolo treba vidieť dobrotivú miernosť týchto sestier: zaobchádzali s chudobnými bez paternalizmu, akoby boli deťmi. Jemnocit a tiež schopnosť pohladiť chudobných. Tá vľúdnosť, neha týchto sestier!
Dnes sme zvyknutí sa urážať: jeden politik uráža druhého, jeden sused uráža druhého, aj v rodine sa medzi sebou urážajú. Neodvažujem sa povedať, že je tu akási „kultúra urážania“, ale urážka je zbraňou na dosah ruky, aj ohováranie druhých, osočovanie, hanobenie… A vidieť tieto sestry, ktoré sa starajú o každého človeka akoby to bol Ježiš, toto ma zasiahlo. Priblížil sa jeden mladý muž, zdatný, a predstavená mi povedala: „Tento je skvelý“, a pohladila ho a povedala pred ním: „Modlite sa za neho, pretože príliš pije!“ Ale s nehou jednej mamy, a toto mi dalo pocítiť Cirkev ako matku. Je to jedna z najkrajších vecí, objaviť materinskosť Cirkvi. Dnes som to tam pocítil, a ďakujem Macedóncom za to, že majú tento poklad v meste Skopje.
A potom ďalším „hraničným“ zážitkom bolo prvé sväté prijímanie v Bulharsku. Je to tak, bol som dojatý, pretože v pamäti som zašiel k 8. októbru 1944, k môjho prvému svätému prijímaniu, keď sme vstupovali spievajúc „Ó, svätý oltár, pod ochranou anjelov“, ten starodávny spev, ktorý si určite niekto z vás pamätá. Videl som tie deti, ktoré sa otvárajú životu so sviatostným rozhodnutím. Cirkev chráni deti, sú hranicou, ešte maličké, musia rásť, sú prísľubom. Cítil som, že v tej chvíli tých 245 detí bolo budúcnosťou Cirkvi, boli budúcnosťou Bulharska.“
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
.JPG)
.jpg)
