Bratislava 8. októbra 2017 (HSP/Foto:Internet)

Keď svätí apoštoli po zoslaní Ducha svätého počali verejne zvestovať učenie Ježiša Krista, dala ich rada židovská chytiť, predvolať pred súd a prísne im zakázala, kázať o Kristu. Ale oni, ako náhle na slobodu prepustení boli, jali sa znovu ohlasovať vieru, bez ktorej nikto spasený byť nemôže, keď ich na to tiahli poznove na zodpovednosť, pozdvihol sv. Peter slovo a riekol menom všetkých: „Spravodlivá vec pred obličajom Božími, vás poslúchať viacej než Boha, posúďte sami. My zaiste nemôžeme nehlásať, čo sme videli a slyšali.“

Človek bohužiaľ, môže kedy-tedy v živote prísť i do okolnosti, že nevie nijako vyhnúť sa neposlušnosti buďto proti Bohu, alebo proti ľuďom. Tak podľa múdreho nariadenia Božieho každý povinný je poslúchať svojich rodičov i predstavených. Keby však rodičia, alebo predstavení niečo takého žiadali čo sa nezrovnáva s vôľou Božou, napríklad, aby sme klamali, dakoho poškodili, naše náboženské povinnosti, modlitbu, spoveď, navštevovanie chrámu Božieho zanedbávali, vieru našu zapreli , tu nám ovšem viacej náleží poslúchať Boha, než ľudí, i hoc by nás za to prenasledovali alebo i nenávideli. Spasiteľ Ježiš Kristus totiž doslovne hovorí:

„Ktokoľvek vyzná mňa pred ľuďmi, vyznám ho i ja pred Otcom, ktorý je v nebesiach. Kto miluje otca alebo matku viacej než mňa, nie je mňa hoden, a kto miluje syna alebo dcéru viacej než mňa, nie je  mňa hoden. Žiaden nemôže dvom Pánom slúžiť, lebo zaiste jedného nenávidieť bude a druhého milovať, alebo jedného sa pridŕžať a druhým pohŕdať bude, nemôžete Bohu slúžiť i mamone. Kto nie je nie so mnou, je proti mne a kto nezhromažďuje so mnou, ten rozptyľuje.“

Toto učenie Ježiša Krista verne nasledoval sv. Eulogius, narodený začiatkom deviateho storočia v španielskom meste Kordove. Rodičia jeho boli bohatí a veľmi vážení, a čo ešte viacej znamená, boli veľmi cnostní. Eulogius bol už čo dieťa veľmi milosrdný k chudobným, a rozdal im obyčajne všetko, čo mal. Najväčšou jeho radosťou bývalo, keď sa v kostole sv. Zoila modliť a kňazom u oltára posluhovať mohol. Kňazom tohto chrámu odovzdali ho rodičia k výchove, kde on s veľkou usilovnosťou obracal celú myseľ k tomu, aby si nadobudol potrebných vedomostí, ktorými by neskôr ku cti Božej účinkovať a blížnym svojim pomáhať mohol. Dokonajúc svoje učenie, vysvätený bol za kňaza. Ako taký bol príkladom všetkým kňazom, viedol život čistý a neúhonný, že si ho konečne i sami pohania, Mauri a Saraceni, ktorí vtedy v Kordove panovali, vysoko ctili a vážili. Telo držal na uzde pôstmi, bdením a inými kajúcnymi skutky. Najviac denného času vynakladal na modlitby, oddychu sotva že si doprial, zaháľaniu, hrám, márnym rečiam, a iným kňaza nehodným veciam bol vždy nepriateľom. Svojim blížnym prispieval k pomoci kde a ako stačil, či sa už jednalo o ich duševné alebo telesné blaho a šťastie.

Roku 850 vypuklo v Kordove veľké prenasledovanie kresťanov. Mnohí z nich spolu s biskupom a početnými uvrhnutý boli do žalára. Eulogius, hotový i tu k láskavej pomoci, snažil sa všemožne uväznených mučeníkov tešiť a povzbudzovať. Za to však i on sám bol vrhnutý do temnice. Ale jeho horlivosť ani krutý žalár nepodlomil. Modlitby svoje vykonával i tu práve tak horlivo ako predtým na slobode, ba, nemohúc prenasledovaných kresťanov podporovať živým slovom, spísal potechy plnú knihu pod názvom: ,Napomenutie mučeníkom.“ , kde opisujúc prvé kresťanské časy, uvádza krásne príklady stálych a za vieru zmužilých mučeníkov starého veku, aby svojich spolubratov k rovnej odhodlanosti povzbudil a výhľadom na nebeskú korunu potešil. Uväznené boli toho času pre kresťanskú vieru i dve panny, Flora a Maria. Obe, prečítajúc túto Eulogiovu knihu ochotne a bez bázne podstúpili smrť mučenícku, šiesty deň po ich umučení prepustený bol Eulogius na slobodu, a pripisoval to príhovoru týchto dvoch oslávených mučeníc. V Kordove bol toho času biskup, nehodný svojho úradu a mena. Chcel sa teda pred veriacimi honosiť, akoby í on so svätými obcoval, požiadal vyslobodeného Eulogia, aby ho do chrámu odprevadil a služby Božie pred ním slávil. Sv. Eulogius porozumejúc úmyslu biskupovmu a nechcejúc  uviesť nikoho v omyl, akoby snáď pohoršujúce biskupovo jednanie odobroval, protivil sa jeho žiadosti a odoprel mu rovno. Tu mu biskup počal hroziť cirkevnou kliatbou, na čo Eulogius tajnými cestami odišiel do Francúzska. Stalo sa však, že toho istého Času zomrel biskup mesta Toleda. Eulogius, uznaný najhodnejšieho, bol vymenovaný za jeho nástupcu. Vrátil sa teda z Francúzska domov. Ale prv ešte, než by mohol byť vysvätený za biskupa, povolaný bol k väčšej hodnosti, ku korune mučeníckej.

Po smrti maurského kráľa Ahderama dostal sa na trón Muhamed. A tento bol tak nenávistný proti kresťanom, že si zaumienil, vyhladiť ich so zeme. Pri tomto novom a náramne krutom prenasledovaní chovali sa kresťania rozlične. Mnohí, nedôverujúc svojim silám, utiekli do hôr i do cudziny, bojazlivejší zo strachu pred pohanmi zapreli vieru. Mnohí naopak dychtili až príliš za smrťou mučeníckou, tak že ani neváhali udávať sa pohanom sami. Ale rovno tak neváhali mohamedanskí Mauri mučiť, trýzniť a zabíjať ich. Následkom toho zasadol v Kordove cirkevný snem, vydajúc nariadenie, aby kresťania neudávali seba samých pohanom. Do týchto krvavých časov padol návrat sv. Eulogia z Francúzska. Dal sa ihneď neohrozene, ako i predtým, vynakladať všetko k podpore a pomoci prenasledovaným. Vidiac, že tu mnohí vieru zapreli, hľadal zblúdilé ovečky a privádzal ich na cestu úprimného a kajúceho návratu. Slabých navštevovať, nestálych posilňovať a uväznených k smrteľnému mučeníckemu boju neohrozene povzbudzovať dňom a nocou neustal. Túto jeho horlivosť a neúnavnú činnosť obdivovali konečne i sami pohania, tak, že ňou dojatí, odhodlali sa mnohí počas najtuhšieho prenasledovania prestúpiť na kresťanskú vieru, súc roznietení túžbou, život i krv obetovať za Krista, ktorý, poskytujúc svojim verným tak nadľudskú silu v mukách, bude zaiste môcť tým skvelejšie osláviť ich v nebesiach.

Medzi týmito bolo isté dievča svätého a bezúhonného života, ktoré pochádzalo síce z maurských rodičov, bolo však bez ich vedomia od jednej príbuznej potajomky vyučované vo viere kresťanskej. Čím viacej Leokrecia, tak sa totiž dievča menovalo, prospievala vekom, tým viacej rástla i vo viere a láske k Ježišu Kristu, tak že to pred rodičmi nemohlo ostať v tajnosti. Títo ani neomeškali napomínať dcéru jednostajne, aby sa kresťanstva zriekla, a nemohúc ani napomínaním ani sľubmi doviesť ničoho, chceli donútiť ju bitkou a trýznením. Ona vzdor tomu stála pevne pri svojom úmysle. Len obávala sa, že až by ju rodičia čo nejakého zločinca vrhli do žalára alebo až by ju za dlhší čas trýznili a prenasledovali, žeby konečne predsa vo svojej stálosti opadnúť by mohla. Preto písala sv. Eulogiovi a povedala mu svoj úmysel, žeby sa rada utiahla niekam na bezpečné miesto, kdeby svoje náboženstvo v pokoji vykonávať mohla. Sv. Eulogius zaujal sa tejto záležitosti horlivo a Leokrecii odkázal, aby potajomky odišla z domu. Tým istým časom vydávala sa jedna z jej príbuzných. Leokrecia, akoby na svadbu, obliekla sa do pekných šiat a že jej úmyslu nikto netušil, utiekala sa k Eulogiovi o ďalšiu pomoc. Eulogius ochotne ju zaviedol k verným priateľom v úkryte. Keď sa však domov nevracala, rozbehli sa rodičia hľadať ju na všetky strany, a nedojdúc cieľa, donútili vrchnosť, by domy podozrivých kresťanov rad radom prekutané boli. Eulogius miesto jej úkrytu neustále premieňať, len aby nepadla nevercom do rúk. Za čas to šlo, ale napokon rodičia predsa jej prišli na stopu a našli ju u Eulogia práve pri spoločnej modlitbe.

Sv. kňaz bol bez odkladu zajatý a súdne obžalovaný, že Leokreciu rodičom odviedol, a kresťanskému náboženstvu vyučil. Sudca sa ho pýtal, či tomu tak? On odpovedal neohrozene:

„Som sluha Boží, povinnosťou je mi zaujímať sa kresťanov, a vyznačovať všetkým ľuďom pravú cestu k nebesiam. Toto som učinil i pri Leokrecii a nič iného.“

Nespravodlivý však sudca nebol s týmto osvedčením spokojný a dal svätého kňaza ukrutne bičovať. Keď ho krvilační kati bičovali, neponosoval sa, ale dôverou v Boha oduševnený oslovil ich:

„Darmo ma bijete; prútmi mi dušu z tela ani Krista zo srdca nevyženiete. A keď by duša moja rozdelená mala byť mukami od tela, Spasiteľ môj Ježiš Kristus nebude rozdelený od nej.“

Nato sa jal pevným hlasom vyznávať, že Ježiš Kristus je pravý Boh a Mohamed len lživý prorok. Nad čím sudca do takej zúrivosti prišiel, že rozkázal Eulogia zaraz vyviesť na popravné miesto a sťať.

Svätý sluha Boží chválorečil Bohu a išiel s radosťou na popravisko. Kohokoľvek cestou stretol, napomínal každého, aby len vyznávali Krista, čo pravého Boha, lebo Mohamed je len lživý prorok. Nazlostený touto rečou Mohamedán uderil ho päsťou do tvári, ale svätý, obrátiac mu i druhé líce, riekol:

„Ak je ti vôľa, i po druhej strane.“ Čo sa i stalo. Na popravisku vyznal Eulogius ešte raz hlasite svoju vieru, kľakol si, pozdvihol oči k nebesiam a prijal ranu smrteľnú roku 859. Za štyri dni na to zomrela aj Leokrecia smrťou mučeníckou.

Svätý Eulogius odbavoval svoje denné modlitby v žalári práve tak usilovne, ako predtým na slobode. Ale mnohí ľudia, ako náhle ich zastihne dajaké nešťastie, zanedbávajú modlitbu, sú vlažnými a lenivými v dobrých skutkoch. Zdá sa akoby zabúdali, že modlitba práve v takýchto okolnostiach potrebnejšia je ešte a i osožnejšia, než inokedy. Človek keby aj nemal chuti k modlitbe, musí sa radšej premôcť a odhodlane pričiniť, než od nej upúšťať a zanedbávať ju. Spasiteľ Ježiš Kristus, i keď ho celý svet opustil a keď smrteľná horkosť a zármutok preplnili jeho srdce, zotrvával predsa pohrúžený v modlitbe, Tak to robievali svätí a vyvolení Boží, tak to činiť máš i ty, kresťan. Akože by si ináč dúfať mohol v pomoc Božiu v tvojich trápeniach, ako naberať síl v pokušeniach, ktorými satan znepokojuje každého človeka, ktorý sa odovzdáva trudnosti. A keď Spasiteľ vytrval na modlitbe až ku krvavému potu, zjavil sa mu anjel, ktorý ho posilnil, k nášmu poučeniu, aby sme i my hľadali v útrapách útočište svoje v modlitbe a posilnení. Preto dobre vraví svätý Bernard:

„Ak badáš, že ti hrozia trápenia a neresti, neopúšťaj modlitbu, lež volaj dovtedy k bohu, až cítiš, že si posilnený a povzbudený. I keby si toho po prvej modlitbe necítil, modli sa tak dlho, až budeš vyslyšaný.“

Svätý Eulogius prísne zachádzal so svojím telom. Nedovolil si nikdy nič takého , čo by jeho zmyslom príjemne padnúť mohlo. Vystríhal sa zaháľania, márnych rečí, zábav a rozkoší. Trýznil sa pôstom a bdením v modlitbe. Tak robievali aj iní svätý a vyvolený Boží.

Celkom naopak konajú nasledovníci tohto sveta. Vo všetkom pátrajú len po tom čo ich telu lichotí. Kajúcne skutky nábožných ľudí držia za sprostosť, tupia ich a posmievajú sa im. Čo však docielia týmto na druhom svete? Nič, leda to , že sa tam ich telu tým horšie povedie. Lebo ako telo svätých oslávené bude, telo zatratených zohavené bude.

„Čím viac sa teraz na telo svoje pozeráš a popúšťaš jeho žiadostiam, tým viacej za to budeš raz trpieť. Trýzni teda telo svoje pokáním.“ Hovorí svätý Tomáš Kempenský. Trýzni teda telo svoje pokáním, lebo ináč ho pán bude trýzniť na druhom svete, kde jedna hodina trápenia ťažšia bude, než tu na svete sto rokov najostrejšieho pokánia. Buď preto obozretný a ľutuj svojich hriechov.

Karol Jerguš