Opatrnosťou, spravodlivosťou a silou držal na uzde nešľachetníkov, ale bol pravým otcom a štedrým podporcom všetkých chudobných poddaných, najmä vdov a sirôt. A korunu svoju ozdoboval všetkými kresťanskými cnosťami. Milostivý Boh ozdobil korunu jeho veľkým krížom, a premenil ju na veniec mučenícky. Z pohanského Dánska a Norvégska napádali krajinu jeho zástupy morských lúpežníkov pod vodcami svojimi Ingvarom a Hubom.

Pohania pálili mestá a dediny v zemi svätého Edmunda, vraždili dietky pred očima matiek, hanobili panny a ženy. Ukrutný pohan Ingvar usiloval sa povraždiť všetkých mužov, aby zoslabil vojsko svätého Edmunda a privlastnil si krajinu jeho. Tieto násilenstvá dojímali bolestne srdce otcovské svätého kráľa. Keď jedného času Ingvar pristál s lúpeživým vojskom svojim na brehoch Anglicka, poslal hlásateľa svojho ku svätému Edmundovi, ktorý hovoril takto:

„Ingvar, strašný pán náš na zemi i na mori, nepremožený kráľ, prirazil s veľkým loďstvom ku brehom tejto zeme, aby prezimoval. I odkazuje tebe, aby si podelil s ním dedičstvo svoje. Ale keby si opovrhol početným vojskom jeho, budeš pozbavený kráľovstva a života. A ako mohol by si i vzdorovať? Nám podrobená je búrka na mori, hrom a blesk neuškodia nám. Preto poddaj sa vladárovi, ktorému slúžia živly prírody, on ušetrí pokorného, ale zničí tvrdého.“

Svätý Edmund zarazil sa nad touto bezočivou a bezbožnou vyhrážkou, i radil sa s biskupom, čo by mal odpovedať pyšnému násilníkovi. I hovoril:

„Divoch hrozí ostrým mečom obyvateľom krajiny našej. Ja chcem obetovať život svoj, len keby som mohol zachrániť poddaných svojich.“ Biskup riekol:

„Akože môžeš pomýšľať na zachránenie ľudu, keď meč nepriateľský neušetril skoro nikoho v hlavnom meste? Lebo nemáš dostatočného vojska a pobitých je mnoho poddaných, neostáva tebe, najmilší kráľ, nič iného, než aby si buď utiekol, buď sa poddal, lebo ináč vydaný budeš krvavým katom násilníka.“ Zbožný kráľ riekol:

„Práve to je túžba srdca môjho, aby som neprežil milých verných poddaných, ktorých nivočí so ženami a dietkami krvilačný pohanský lúpežník. Akože môžeš radiť mne, aby som zakalil česť svoju útekom a ponechal smutnému osudu poddaných? Veď vždy pokladal som to za vznešené, keď niekto zomrel za svätú vieru a vlasť! A teraz mám byť na hanbu? Stratou toľkých verných poddaných zhnusil sa mi tento pozemský život. Tri razy bol som pomazaný, a síce, pri svätom krste, pri sviatosti birmovania a pri korunovaní, a preto nechcem skloniť hlavu svoju, pomazanú svätým olejom, inému jarmu, než službe Božej. Sľúbil som pred rytiermi krajinskými, že nebudem slúžiť inému, než Pánu nášmu, Ježišovi Kristovi, s Ním chcem žiť i panovať!“

I obrátil sa zbožný kráľ Edmund k poslancovi bezbožného Ingvara a riekol:

„Ešte neuschla krv poddaných mojich na tebe a preto mohol by som odsúdiť teba hneď na smrť, ale nechcem zakaliť čisté ruky svoje dľa príkladu Pána Krista svojho. Vzdiaľ sa a povedz pánu svojmu túto odpoveď moju: Synu diablov, ty celkom nasleduješ otca pekelného, ktorý nadutý pýchou, vyhodený bol z neba, lžou svojou mätie plemä ľudské a účastnými robí mnohých pokuty svojej! Ty nemôžeš nastrašiť mňa hrozbami, ani sklátiť vo svätej viere a práve lichotením. Nájdeš mňa bez zbrane. Bohatstvo, ktoré mne dalo milostivé nebe, nech si vezme nenasýtna lakomosť tvoja. A čoby si roztlkol toto márné telo moje jako krehkú nádobu, voľná duša moja nepoddá sa tebe ani na okamih. Chceš lákať mňa nádejou na ďalšie panovanie, a povraždil si poddaných mojich! Akože by som mohol panovať nad vyprázdnenými domami? Nech sa ľúbi teda tebe uväzniť kráľa, trýzniť, uškrtiť! Kráľ všetkých kráľov hľadieť bude na to a ja dúfam, že dá panovať mne v nebi. Kresťanský kráľ Edmund nikdy nepoddá sa vodcovi pohanskému, leda by stal sa on kresťanom!“

Ukrutný Ingvar blížil sa s lúpeživým vojskom svojim k domu kráľa svätého Edmunda. Sotva zdelil mu poslanec slová jeho, obstal s vojskom svojím dom kráľov. I dal zajať svätého Edmunda, okovami sputnať a pred seba dovliecť. A bezbožný pohanský násilník potupoval svätého kráľa, sám trýznil ho, dal ho biť kyjami, ku stromu priviazať a bičovať. Medzi ukrutným mučením vzýval svätý kráľ neprestajne najsvätejšie meno Ježiš. Pohania rozbesneli sa a začali metať z lúčisk svojich šípy a za krátku chvíľu posiate bolo telo jeho strelaami, ako niekedy telo svätého mučeníka Sebastiána. Svätý Edmund vzýval meno Ježiš a žil ešte vzdor nepočetným smrteľným ranám. Surový pohan Ingvar rozkázal katovi, aby sťal hlavu svätého kráľa. To stalo sa dňa 20. novembra r. 870.

Po mučeníckej smrti svätého Edmunda zúrili divokí pohania po celej zemi jeho a páchali neslýchané ukrutnosti na bezbranných kresťanoch, borili chrámy a kláštory, zabíjali kňazov a mníchov. Keď odišli krvaví pohania, pochovali zbožní kresťania telo svätého Edmunda a iných mučeníkov. Na hrobe svätého Edmunda stali sa mnohé divy, i bol vriadený do počtu svätých. Svätý Edmund vyobrazuje sa priviazaný ku stromu, ako strieľajú do neho pohania, u nôh jeho koruna kráľovská, v úzadí pohorené chrámy kresťanské, alebo v rúchu kráľovskom, s mečom v ruke.

Karol Jerguš