Donbas 17. júla 2017 (HSP/Foto:TASR/AP)

Vojaci ukrajinskej armády v zóne takzvanej ATO na Donbase zabili človeka, aby ho priniesli ako obetu pohanskému bôžikovi

Eduard Basurin, predstaviteľ armády Doneckej ľudovej republiky (DNR) na tlačovej konferencii v Donecku povedal: „Naša rozviedka získala informácie o ďalšom zverskom vyčíňaní radikálov. 12. júla skupina vojakov z 57. OMPBR, ktorí boli predtým členmi nacionalistického hnutia Pravý sektor a hlásia sa k slovanskému pohanstvu, slávili staroslovanský sviatok „Výber obete Perúnovi“. V jednej z lesných zón pri Pervomajskom neďaleko Avdejevky vybudovali  kultové miesto pohanskému bohu Perúnovi a priniesli na ňom ako obetu Jevgenija Viktoroviča Prochorčuka, narodeného v roku 1979, ktorý bol považovaný za nezvestného. V súlade so staroslovanským poriadkom, súčasťou slávenia spomínaného „sviatku“  je prinášaníe obetí spomedzi nepriateľov vzatých do zajatia,“ dodal Basurin.

Už začiatkom júla sa ukrajinskí nacionalisti z pluku Azov, ktorý je napriek svojim sympatiám s nacizmom, alebo možno práve vďaka nim v súčasnosti legalizovaný ako súčasť ukrajinského ministerstva vnútra, modlili pred dreveným bôžikom, aby si tak pripomenuli víťazstvo kyjevského kniežaťa Svjatoslava nad Chazarmi v 10. storočí. Na ukrajinských sociálnych sieťach sa objavil aj komentár, podľa ktorého nerozumní ľudia, ktorí po majdane priviedli k moci nových Chazarov, slávia víťazstvo nad Chazarmi pred tisíc rokmi, a to dokonca pred sochou pohanského bôžika. Niektorí mladí ľudia pohoršení pokrivenou, zosvetštenou podobou značnej časti súčasného „kresťanstva“, ktoré nemá nič spoločné s autentickým cyrilometodským kresťanstvom, ale aj takí, ktorí vedome nechcú kráčať očistnou a povznášajúcou, no zároveň úzkou a tŕnistou cestou pravého kresťanstva, si vyberajú ako únik pre svoje duchovné hľadanie romantizáciu a idealizáciu pohanstva, najlepšie „národného“, slovanského. Obyčajne nepoznajú strašnú pravdu, ktorú v nezdeformovanom, cirkevnoslovanskom cyrilometodskom preklade biblickej knihy žalmov z gréckej Septuaginty nájdeme sformulovanú niekoľkými slovami: „Bohovia pohanov sú démoni.“ (Žalm 95, verš 5., v západnom číslovaní žalm 96, verš 5.)

Svjatoslav bol synom kyjevskej svätej kňažnej Oľgy, ktorá sa v 10. storočí vzdala pohanskej viery a prijala krst v Carihrade. Jej syn Svjatoslav bol síce udatný bojovník, no nedbal na vrúcne dohovárania svojej matky, ktorá si želala, aby sa rozišiel s pohanstvom a prijal kresťanskú vieru na svoj úžitok i úžitok celého ruského národa. Bál sa, že ho vysmeje pohanská vojenská družina… Napokon dobrý príklad, dobré slová a mnohé modlitby svätej Oľgy, ktorej dali vďační potomkovia prívlastok Múdra, našiel svoj plod v obrátení Svjastoslavovho syna  a  jej vnuka, kniežaťa Vladimíra Kyjevského. Ten sprvu žil ako pohan a klaňal sa pohanským bôžikom, vrátane Perúna. Dokonca je známy prípad z roku 983, keď ešte pohan Vladimír súhlasil, aby sa z vďačnosti za úspech v istej vojne priniesli pohanským idolom ľudské obete. Potom však pochopil mrzkosť pohanstva a rozhodol sa nájsť pravú vieru. Prišli k nemu misionári židovskí, moslimskí, nemeckí – západní kresťania, i grécki a každý ho presviedčal o svojej viere. Vladimírovi sa najviac zapáčila grécka, pravoslávna. Bojari poradili svätému Vladimírovi preskúmať každú vieru aj na mieste, kde žijú jej vyznávači a on poslal desať múdrych mužov do rôznych kútov sveta. Poslovia prišli na bohoslužby k židom, mohamedánom, Nemcom a nakoniec – ku Grékom. Keď poslovia prišli na bohoslužbu do chrámu Božej Múdrosti v Carihrade, odkiaľ k nám viac než sto rokov predtým zavítali svätí vierozvestcovia Cyril a Metod, zmocnilo sa ich nadšenie: „Keď nás Gréci priviedli tam, kde oni slúžia svojmu Bohu, nevieme, či sme sa nachádzali na nebi, alebo na zemi. Zdalo sa nám, že anjeli spievajú spolu s duchovenstvom. Spoznajúc vieru grécku, my nechceme inú.“ Povedali tiež, že kto raz okúsi sladké, už sa nebude chcieť vrátiť k horkému. Tak sa ruské knieža Vladimír Kyjevský rozhodol odvrátiť od pohanstva a prijať pravoslávnu vieru z Carihradu. Dal príkaz hodiť sochu Perúna do Dnepra a vyzval Kyjev, aby prijal svätý krst vo vodách spomínanej rieky.

Dnes je Svätá Rus (Rusko, Ukrajina, Bielorusko) rozdelená na dva tábory – jedni vyhľadávajú širokú cestu, a preto sa im páči Vladimír z čias pohanských, a chceli by otočiť koleso dejín naspäť, presnejšie, nadol. Ďalší chcú nasledovať svätého Vladimíra po jeho veľkom a hlbokom obrátení. Je nádej, že tých druhých je na Svätej Rusi stále väčšina. Videli sme to aj pri vlaňajšej obrovskej krížovej procesii, ktorá došla do Kyjeva z dvoch smerov – zo západu Ukrajiny, zo slávneho  monastiera v Počajeve, a druhá z vojnou skúšaného Donbasu. Od toho, kto v tomto duchovnom, no i všeobecnom boji zvíťazí, do značnej miery závisí budúci údel slovanstva i sveta.

Na videu si môžeme pozrieť zábery z 28.7.2016, zo sviatku svätého kniežaťa Vladimíra v Kyjeve, kde sa zakončili obe obetavé niekoľkostokilometrové krížové procesie mieru, lásky a modlitby za Ukrajinu. Zúčastnili sa na nich desiatky tisíc pravoslávnych veriacich zo západu i východu Ukrajiny. Boli medzi nimi aj deti a invalidi.

Vladimír Mohorita