Jedným významným prezidentom z afrického kontinentu, ktorý nazval Winstona Churchilla obyčajným a zločineckým zlodejom, bol prezident Egypta Anwar Sadat. Urobil tak ako mladý dôstojník, keď mu v istej rozhodujúcej situácii išlo o jeho životnú a osudovú lásku, ktorú v tom momente, keď to vyslovil, mohol navždy stratiť.

Tomu sa povie charakter a nezlomná viera vo vlastné presvedčenie. Sadat bol už v mladých rokoch národným hrdinom, ktorý neochvejne a aj so zbraňou v ruke bojoval proti okupovaniu a obsadeniu Egypta Angličanmi. Preto strávil niekoľko rokov vo väzeniach. Egypťania a egyptské nacionálne médiá ho oslavovali ako svojho najväčšieho hrdinu.

Jeho osud však chcel ešte väčšiu dramaturgiu jeho života. Pochádzal z veľmi chudobnej dedinskej rodiny. Jeho rodinné pomery boli katastrofálne a preťažké. Vyrastal s 13. súrodencami u starej mami. Anwarov otec žil v Sudane so svojou druhou ženou a pracoval tam ako tlmočník pre britskú armádu. Anwar zažil v detstve len to najhoršie – biedu, choroby, analfabetizmus. A len vlastnou usilovnosťou a nesmiernou húževnatosťou sa prepracoval vyššie a podarilo sa mu dostať na vojenskú akadémiu – čo bolo pre sociálne nízko postavených mladíkov priam nemožné – a ju aj s úspechom ukončil.

To všetko urobilo z neho muža, ktorý sa neprestajne zasadzoval za najchudobnejších, čo sa neskôr odzrkadlilo aj v jeho sociálnej politike, keď už bol egyptským štátnikom. Mimochodom, celý výnos svojej Nobelovej ceny za mier z roku 1978, venoval svojej rodnej dedine.

Sadat je z môjho pohľadu najvýznamnejšou osobnosťou moderného Egypta a jeho vzostup z biedneho dedinského, úplne nemajetného chlapca až k prezidentovi, je absolútne neslýchaný, doslova rozprávkový a svedčí o obrovskej sile jeho osobnosti.

Písal som o ňom podrobne už inde. Tu opíšem jeho osudovú lásku, ktorej osud závisel istým spôsobom od Winstona Churchilla.

Keď mal 30 rokov, tak sa stretol po prepustení z väzenia u svojho dobrého priateľa, ktorý ho prichýlil vo svojom dome, s mladým 15 ročným dievčaťom Jehan, ktoré bolo u jeho priateľa na letných prázdninách v Suze. Ten mal za ženu jej o šesť rokov staršiu sesternicu.

Jehan dievčensky rojčila a snívala už viac ako rok o národnom hrdinovi – ktorého poznal a oslavoval celý Egypt – Anwarovi Sadatovi. Neverila vlastným ušiam, keď jej jedného horúceho dňa, keď už práve chcela odisť s priateľkami na morskú pláž, oznámil švagor Hassan, že o hodinu príde k nim vzácny hosť menom Anwar Sadat. Takmer padla do mdlôb.

Jehan bola veľmi inteligentná a na svoj vek veľmi múdra dievčina. Okrem toho aj nápadne pekná. Pochádzala z majetnej káhirskej rodiny a jej otec bol štátnym úradníkom na ministerstve. Po matke bola polovičná Angličanka. A bola to aj jej matka a nie otec, ktorá bola rodinným patriarchom, čo bolo v islamskom Egypte absolútnou výnimkou.

Stalo sa to, čo nikto nečakal a najmenej sám Anwar. Zamiloval sa celým srdcom do krásnej a múdrej Jehan. Ona ho vo svojich dievčenských fantáziách milovala už dávno.

Medzi Jehan a Anwarom sa začala veľká ľúbostná aféru. To bolo niečo v tom čase v Egypte neslýchané a platilo ako absolútne nemorálne. Obaja boli doslova zbláznení láskou, ktorá ich celkom pohltila.

Anwar bol okrem toho ešte aj ženatý, a to niekoľko rokov so ženou zo svojej rodnej dediny. Nemiloval ju, ale ju rešpektoval. Ale Jehan nedokázalo od Anwara nič odradiť – ani veľký vekový rozdiel, ani to, že sa musel starať o svoju rodinu a ani to, že bol chudobný. Problém bol však v tom, že Jehan potrebovala na to, aby sa mohla vydať za muža svojich snov, súhlas svojich rodičov.

Ako všetky egyptské deti, tak aj Jehan mala príliš veľký rešpekt pred nimi a proti ich vôli by sa nedokázala postaviť. Okrem toho niečo také jej zakazovalo aj jej islamské náboženstvo. Nikdy by sa neodvážila nesplniť prianie svojich rodičov. Korán prikazuje úplnú poslušnosť detí voči rodičom.

A bola to predovšetkým jej matka, ktorá o Anwarovi nechcela ani len počuť. Rušilo ju na ňom niekoľko vecí. Bol ženatý, mal deti a bol dvakrát taký starý ako jej dcéra a bojoval proti jej krajanom, Angličanom.

Matkine argumenty boli neúprosné a racionálne: „Bude sa vždy musieť starať o svoju rodinu a ty budeš žiarliť. Okrem toho vydá všetky svoje peniaze na nich a tak zničí tvoj život. A tvoja láska nevydrží potom dlho.“

Darmo sa matky niekoľkokrát naliehavo pýtala, či ho nechce aspoň spoznať a s ním hovoriť. Bola presvedčená, že každý, kto ho počuje rozprávať, tak si ho musí obľúbiť. Matka však zakaždým povedala svoje odmietavé a rozhodné nie.

Otec mal viac súcitu so svojou dcérou a aj porozumenia. Možno aj preto, lebo ako uvedomelý a nacionálne zmýšľajúci Egypťan Anwara, ako takmer každý Egypťan obdivoval a rešpektoval. Ešte ako študent bol raz na demonštráciách proti Angličanom a bol zatknutý a na niekoľko týždňov odsúdený do väzenia a preto Anwar bol v jeho očiach veľkým hrdinom.

Dni utiekli a Jehan sa stávala čoraz smutnejšia a mlčanlivejšia. Z niekdajšej radosťou žiariacej a vždy dobre naladenej mladej krásky sa stávala depresívne pôsobiaca zádumčivá žena. Rodina si robila o ňu starosti.

Dvakrát prišiel k nim aj Hassan, aby sa prihovoril za Anwar. Otec Jehan pritom začal byť naklonený tomu, aby sa jeho dcéra predsa len vydala za Anwara. Uvedomil si plne, že jeho dcéra toho muža miluje tak veľmi, že ak jej nedovolia si ho vziať, tak to môže zle s ňou skončiť a uvedomil si tiež to, že aj on sa ženil z lásky a proti názoru svojej rodiny – veď jeho žena nebola ani moslimka ani Egypťanka.

Vedela ale veľmi dobre, že sotva môže počítať s tým, že by jej rodičia – predovšetkým jej matka – dovolili, aby si vzala plamenného nepriateľa všetkého anglického, Sadata, za manžela. O to viac, že bol chudobný ako kostolná myš, mal manželku (s ktorou sa chcel rozviesť) a s ňou ešte aj tri deti a bol od nej oveľa starší. Jej matka, hoci prijala islam a Korán, ostala aj naďalej hrdou a pyšnou Angličankou a Egypťania, ako Sadat, boli pre ňu len ľuďmi z nízkej kasty. Na druhej strane si ale veľmi cenila inteligenciu a múdrosť a tým sa Anwar vyznačoval ako málokto iný.

Jehan – ktorá bola otcovým miláčikom – začala prosiť najprv otca. Trvalo dlho, kým dal svoj súhlas. Ale to bolo málo platné. Dal jej jasne najavo, že posledné slovo má matka. U nej najprv začal prosiť Hassan, ktorého mala veľmi rada. Nemal úspech. Potom začala prosiť matku Jehan. Robila tak opäť a opäť – obmäkčovala ju slzami i argumentami. Nepomáhalo.

Napokon povedala matke, že sa vzdáva, ale prosí ju aspoň o to, aby smela Anwara pozvať jeden jediný raz k nim na poobedňajší čaj. Prosíkala matku takmer každý deň. Po polroku matka napokon súhlasila, mysliac si, že konečne bude mať pokoj a dcéra potom bude akceptovať jej rozhodnutie. Gladys Cotterill vedela, že Jehan miluje Sadata veľmi a preto jej zakázala sa s ním stretávať.

Napriek tomu sa s ním niekoľkokrát tajne stretla u priateľov.

Jeden štvrtok konečne lady Gladys povedala dcére, že o 17. hodine očakáva Sadata. Jehan vedela, že je takmer nemožné, aby matka zmenila svoje stanovisko. Na druhej strane dúfala, že keď spozná Anwara, tak že je predsa len istá nepatrná nádej. Anwar nebol síce krásavec, ale mal impozantnú tvár a každý, kto ho spoznal, bol očarený jeho osobnosťou a jeho neskrotnou energiou, ktorú neustále vyžaroval.

Pri čaji sedel Anwar medzi Jehan a jej otcom a naproti si zasadla jej matka. Vyzeralo to ako na výsluchu obžalovaného. Ale na prekvapenie Jehan nasadila Lady Gladys celkom vľúdnu tvár. Po krátkom počiatočnom zdvorilostnom rozhovore v angličtine, odrazu zaútočila po arabsky a povedala: „V novinách som o vás čítala, že ste ešte stále proti anglickej okupácii Egypta, ako to nazývate vy. Je to tak?“ Jehan sa prudko rozbúšilo srdce vopred tušiac, že odpoveď Anwara, ktorý sa nikdy nepretvaroval, bude smrteľným ortieľom pre ich lásku. Napriek tomu sa pokúšala dať mu očami signál, aby odpovedal vyhýbavo. Ten si ju však vôbec nevšímal. Pozeral priamo a otvorene do očí jej matky a začal hovoriť svojím príjemným, ale ráznym hlasom: „Winston Churchill je najbrutálnejším a najnehanebnejším zločincom. Od roku 1923 je moja krajina suverénny štát, ale on kradne Egyptu jeho hrdosť i jeho nezávislosť. Jeho politika je politikou najhoršieho banditu, ktorý presadzuje záujmy Anglicka tak, že nesmierne škodí mojej vlasti a okráda ju nehanebne o jej bohatstvá. Pre Angličanov môže byť oslavovaným človekom, pre nás je nenávideným nepriateľom. Pri všetkom rešpekte, ktorý pre vás madam mám, pre Churchilla nepociťujem nič iné ako najväčšie opovrhnutie.“

Lady Gladys mlčala. Churchill bol jej vysoko obdivovaný miláčik. Zavládlo tiesnivé ticho. Jehan zmeravela, pre ňu bolo všetko stratené. Na matku sa neodvážila ani len pozrieť. Ticho po chvíli prerušil otec. Zdvihol sa a povedal: „Bol to veľmi zaujímavý rozhovor. Pán Sadat, musíte nás niekedy opäť navštíviť“. Potom ho vyprevadil k dverám.

Jehan očakávala teraz zničujúce slová matky, ktoré budú znamenať koniec všetkým nádejám.

„Čo sa týka anglickej politiky a Winstona Churchilla mám celkom iný názor ako tvoj milovaný pán Sadat. Ale vieš, čo je obdivuhodné? Jeho otvorenosť a priamočiarosť mi veľmi imponovali. A najmä to, že sa vôbec nepokúsil si ma nejako záľudne získať a tak sa votrieť do mojej priazne. Bol úprimný a povedal to, čo si myslí. Je inteligentný a má silný charakter. S týmto mužom sa nebudeš nikdy nudiť.“

Srdce Jehan sa prudko rozbúchalo, teraz ale od prekypujúcej radosti: „Tak sa môžeme zasnúbiť?“

Lady Gladys sa usmiala: „S tým si ešte musíš nejaký čas počkať.“

O rok sa konala svadba a veľká láska Jehan a Anwara trvala 32 rokov – až do jeho smrti. Jehan ešte žije – má 84 rokov a je ešte stále veľmi aktívna, aj politicky.

Roman Bednár