V slávnostnej premiére uviedli film Volanie Erika Prausa

Bratislava 29. októbra 2019 (SITA/HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

V pondelok večer uviedli v bratislavskom Kine Lumiere v slávnostnej premiére dokumentárny film Volanie Erika Prausa. Snímka zachytáva neobyčajné príbehy trojice mníchov Gabriela, Vicilentia a Nazariho, ktorí sa rozhodli opustiť svoje svetské životy a vstúpili do pravoslávneho kláštora Počajivská lávra nad mestom Počajiv v Ternopiľskej oblasti na západe Ukrajiny. Traja muži sa tu vyrovnali s traumatizujúcou minulosťou, dosiahli pokoj a našli nový zmysel života

„Tí ľudia nie sú iní ako my, tiež dlhé roky žili svetským životom, poznajú ho. Potom však zažili fázu určitej premeny, a rozhodli sa ‘toto bude moja cesta’. Každý mal svoj spôsob, ako sa do kláštora dostal. Nikto však svoj minulý život neodmietal. Stále sú to ľudia z mäsa a kostí, ľudia ako my. Aj oni majú občas pochybnosti a prechádzajú rôznymi vnútornými bojmi. Tiež k nim niekedy prichádzajú myšlienky, či urobili dobre, či nemali byť niekde inde…,“ priblížil v rozhovore pre agentúru SITA Praus. „Film nemá niekomu niečo kázať, nie je to ani propagácia kresťanstva. Každý nech si z neho zoberie, čo potrebuje. A možno stačí, keď sa pri ňom človek len na chvíľu zastaví a zamyslí sa, ako žije,“ dodal mladý režisér.

Dokument nazval Volanie z jednoduchého dôvodu. „Ako hovorí Gabriel, pokiaľ mních nepočuje volanie zhora, že toto je jeho poslanie, toto je jeho život, v kláštore nevydrží, pobudne tam niekoľko rokov a vráti sa späť do civilu. Počuť ‘volanie’ je podľa neho podobné, ako keď sa stretnú dvaja ľudia a vedia, že to bude na celý život, stáva sa to…,“ uviedol Praus.

K spracovaniu témy ho podľa vlastných slov priviedla úplná náhoda. „Dostal som od kolegu z televízie tip na pútnické miesto. Najprv sme chceli urobiť len krátky film pre televíziu, no keď sme tam prišli, to miesto ma tak zaujalo, že sme s dramaturgičkou Ingou Mayerovou rozmýšľali, ako z neho vyťažiť po filmárskej stránke čo najviac. Napokon som sa rozhodol osloviť jednotlivých mníchov, ktorí tam žijú a presvedčil som ich, aby nám porozprávali svoj príbeh. A tak vznikol trošku iný, dlhší film…,“ prezradil filmár.

V kláštore ich prijali až postupne. „Dostali sme sa tam s východoslovenskými kňazmi. Šéf kláštora, metropolita Vladimír, chcel to miesto spropagovať, takže nás tam prijal, no zo začiatku to bolo trochu komplikované. Tým, že na Slovensku sme prevažne katolíci, nie pravoslávni a prichádzame zo západu, chvíľu trvalo, kým Vladyka súhlasil, aby vo filme vystúpili konkrétni mnísi,“ prezradil Praus.

Samotné nakrúcanie bolo však už príjemné. „Len pri starších mníchoch som mal trošku problém, pretože im nebolo veľmi po vôli, keď ich niekto dirigoval. Nie sú na to zvyknutí a mali sme miestami aj rečovú bariéru. Nerozumiem veľmi po rusky, takže pri nakrúcaní vznikali celkom vtipné momenty, keď sme boli nútení hrať aj pantomímu… No obracali sme to všetko na srandu,“ zaspomínal si s úsmevom tvorca.

Za štyri roky absolvovali so štábom šesť návštev, po úvodnom stretnutí ich čakalo ešte päť nakrúcacích turnusov zhruba po päť dní. „Zakaždým sme sa museli prispôsobovať ich režimu, niekedy bol čas, niekedy sme nakrúcať nemohli, záležalo na tom, aké mali práve mnísi povinnosti a či bol sviatok alebo nie. Mnísi majú dni zvyčajne presne nalinkované,“ ozrejmil Praus.

Dokument súčasne s príbehmi jednotlivých mníchov mapuje i cirkevný rok. Sú v ňom zobrazené tri veľké sviatky – začína sa narodením Krista, pokračuje jeho ukrižovaním a do tretice je v ňom zahrnutý sviatok Panny Márie. Snímka si pritom všíma i nádheru samotného kláštora, ktorý ako jedno z pútnických miest pravidelne navštevujú masy veriacich. „Videli sme tam množstvo veriacich z celej Európy, nielen Rusov, Bielorusov či Moldavcov. Chodili tam aj Slováci, Poliaci, Rumuni… Ľudí sa tam vystriedalo veľa, pútnici to miesto navštevujú často, no na moje milé prekvapenie tam nikdy nebolo veľa turistov. V chráme Božieho hrobu v Jeruzaleme nezažijete minútu, aby tam niečo neblýskalo, všetci si tam robia selfíčka, tu to bolo skôr o duchovne. Raz sme tam síce videli celý autobus plný Kórejčanov, ale to nebolo bežné,“ usúdil Praus, podľa ktorého je film aj akýmsi zamyslením sa nad možnosťou očistiť sa a žiť plný duchovný život na pozadí divokej svetskej reality, v tomto prípade uprostred občianskych nepokojov v Ukrajine. „Ten kláštor patrí pod ruskú cirkev a nachádza sa práve v kraji, kde je nacionalizmus najsilnejší. Ukrajinci s Rusmi sa tam veľmi nemusia, no ani raz sme nezažili žiadne násilie alebo že by niekto niekomu bránil vstúpiť, že sa nemôže ísť pomodliť. Ľudia v tom kláštore vnímajú jeden druhého cez duchovno, politika sa tam nerieši. Veď náboženstvo by napokon malo ľudí spájať, nie rozdeľovať… Všetci by predsa mali nasledovať ten istý Kristov odkaz,“ uzavrel režisér.

Film, ktorý už premietli v júni na Art Film Feste v Košiciach, v septembri na Cinematiku v Piešťanoch a v sobotu absolvoval premiéru na Ji.hlave, príde do slovenskej kinodistribúcie vo štvrtok 31. októbra.

Od 3. do 7. novembra dokument zároveň čaká krátke turné po východnom Slovensku. Počas piatich dní zavíta do Košíc, Prešova, Humenného, Svidníka, Popradu a Spišskej Novej Vsi, kde sa po jednotlivých premietaniach uskutočnia aj diskusie s tvorcami.