V dotačnom programe pre oblasť kultúry znevýhodnených skupín obyvateľstva nebude tohto roku finančne podporený žiadny projekt pre kultúru menšiny ľudí nespravodlivo prepustených zo zamestnania, žiadny projekt na kultúru ľudí žijúcich v jednej domácnosti s rodičmi (čo výrazne znižuje ich kvalitu života), peniaze na svoje kultúrne vyžitie nedostane ani menšina vdov a vdovcov, menšina obetí domáceho násilia, menšina ľudí so vzácnymi genetickými ochoreniami, ani menšina ľudí, ktorí trpia nespavosťou.

Žiadna z uvedených menšín nemá za sebou silnú loby, mediálnu podporu, nie je organizovaná, akcieschopná, nepodala si projekt, preto ani žiadne peniaze nedostala, a ani sa preto nesťažuje. Neznamená to však, že by bola menej významná ako iná menšina, alebo že by mala mať menší nárok pestovať si svoju menšinovú kultúru – sú to státisíce ľudí, ktorých kvalita života je nespravodlivo nižšia, než kvalita života iných ľudí, a pestovanie ich jedinečnej menšinovej kultúry by ich mohlo robiť šťastnejšími a celú spoločnosť obohacovať.

Ministerka kultúry Ľubica Laššáková však tiež rozhodla, že v uvedenom dotačnom programe nedostane podporu ani jeden z projektov predložených organizáciami zastupujúcimi LGBTI komunitu, napriek odporúčaniu hodnotiacej komisie. A to je problém: politické LGBTI, na rozdiel od mnohých iných menšín, je totiž organizované spoločenstvo, ktoré má za sebou silnú loby a jeho príslušníci sú na významných pozíciách vo všetkých oblastiach života. A hlavne, svojich práv sa nahlas dožaduje.

Na to, že LGBTI komunita nedostane od ministerstva dotáciu, upozornila Iniciatíva Inakosť a hneď sa so svojou kritikou ozvalo množstvo mimovládnych organizácií a umelcov. Pohoršilo ich, že ministerka, ktorá je zodpovedná za chod ministerstva kultúry, sa rozhodla inak ako jej odporúčala komisia. Mimochodom, o prideľovaní dotácií v danom programe rozhoduje päťčlenná komisia, kde figuruje aj známa „slniečková“ sociologička Silvia Porubänová z mimovládky Inštitút pre výskum práce a rodiny a ďalší dvaja členovia sú „nezávislí experti“ – zástupca ministerstva je tam iba jeden.

K veci sa už stihol vyjadriť aj bývalý minister kultúry Marek Maďarič (píšeme o tom TU), ktorý schému financovania LGBTI aktivistov na ministerstve zaviedol. Maďarič kritizuje rozhodnutie ministerky zastaviť financovanie LGBTI podujatí ako Dúhový pride či Filmový festival inakosti z grantov rezortu kultúry.

Maďaričovi prekáža, že ministerka neakceptovala rozhodnutie „odborníkov“, ktorí návrh na rozdeľovanie peňazí pripravili – vraj sa to doposiaľ ešte nestalo. Pán poslanec zrejme zabudol, že už nie je ministrom, a ak jemu je možno určitý druh kultúry blízky, tak nemusí byť blízky súčasnej ministerke, ktorá za ministerstvo zodpovedá.

Tu sa vynára podstatná otázka: je tam ministerka iba na to, aby bez vlastného názoru slepo poslúchala názor komisie zloženej z mimovládkarov a „nezávislých expertov“ a rozdávala peniaze z rozpočtu podľa toho, kto má silnejšiu loby, kto hlasnejšie kričí? Podľa Maďariča zrejme áno.

A prečo práve ministerstvo kultúry má takto fungovať? Prečo je to úplne inak napríklad na ministerstve zahraničných vecí? Tam má minister na veci vlastný politický názor a slobodne (miestami až svojvoľne) podľa neho koná – a všetko je v najlepšom poriadku. Ale ak má svoj názor ministerka kultúry, tak je to problém?

Podobná schéma úradníckeho rozhodovania sa však zjavne netýka iba ministerstva kultúry – toto je totiž samotný princíp fungovania takzvaného „deep state“. Tvári sa odborne a transparentne, ale v skutočnosti je to iba iný spôsob korupcie a fungovania totality plutokratickej moci. Nejaká sivá úradnícka myš (alebo trochu väčšie podobné úradnícke zvieratko?) napíše návrh a komisia „odborníkov“ ho schváli. Minister, ak nechce vojnu s celou tou úradníckou mašinériou, ktorú nemôže vyhodiť, potrestať ani ovládať, to musí podpísať. Ak nastane akýkoľvek problém, zodpovedný je minister, ktorý je vopred určenou obeťou.

Maďarič tvrdí, že on sa snažil ministerstvo vždy odpolitizovať. Odčlenil od neho audiovizuálny fond, neskôr fond na podporu umenia, a nakoniec fond na podporu kultúry národnostných menšín, teda finančne zaujímavé veci, na ktoré dnes už ministerstvo nemá dosah, a ktoré sú plne v pazúroch bratislavskej kaviarne. Pod rezortom kultúry tak ostáva nevďačná správa a oprava kultúrnych pamiatok, ako aj financovanie „znevýhodnených skupín”, kam Maďarič zaraďuje aj tie sexuálne.

V súvislosti s požiadavkami LGBTI je treba vždy rozlišovať: bežní inak orientovaní občania a nadnárodný politický LGBTI syndikát so svojou agendou, to sú dve principiálne odlišné veci. Menšina inak orientovaných ľudí, to sú občania, ktorým treba vychádzať v rámci možností v ústrety, avšak nadnárodnú nátlakovú organizáciu ukrytú za príslušenstvom k sexuálnej menšine je správne vnímať rovnako ako akúkoľvek inú politickú silu – a presne tak isto, ako aj k iným politickým silám, k nej pristupovať v prípade, ak sa snaží získať neprimerané výhody vzhľadom na majoritné obyvateľstvo a ostatné menšiny.

Lenže zdá sa, že ministerka si už uvedomila, čo má robiť, ak sa chce vyhnúť problémom. „Ministerstvo kultúry zaznamenalo medializované výhrady niektorých neúspešných uchádzačov o dotácie. Rezort preto pozval na rokovanie zástupcov týchto organizácií, aby si obe strany vyjasnili sporné body,“ povedala pre agentúru SITA hovorkyňa ministerstva kultúry Barbora Palovičová. Uviedla tiež, že „Ministerka kultúry v druhom kole osobne dohliadne na to, aby sa žiadna znevýhodnená skupina obyvateľov, ktorá sa uchádza o nenárokovateľnú štátnu dotáciu, nemohla cítiť diskriminovaná.“

Ministerka teda mieni s LGBTI lobistami vyjednávať a zrejme im urobí ústupok, za ktorý bude protihodnotou, že zmiernia svoj mediálny a politický nátlak. Ak tak urobí, bude to vlastne rezignácia na jej pôvodné rozhodnutie a hodnoty, ktorými sa pritom riadila. Ale je správny prístup riadiť sa princípom „viac dostane ten, kto hlasnejšie kričí a silnejšie vydiera“? Má takto fungovať demokracia? Je demokratické a správne, že z finančného „koláča“ určeného na kultúru znevýhodnených menšín dostane vždy iba jedna hlasno kričiaca menšina a nie menšiny, ktoré nie sú politicky organizované a nedokážu si podať projekt, ako napríklad menšina obetí justičných omylov alebo menšina ľudí, ktorí trpia problémom s asertivitou, pričom ministerka, ktorá je za to zodpovedná, nemá moc rozhodnúť inak?

Ivan Lehotský