V tom čase som už bol dospelý, preto môžem o tejto dobe písať nesprostredkovane, takpovediac z vlastnej autopsie. Reálny socializmus, v ktorom sme žili vyše štyridsať rokov, mal ako každý systém viacero výhod, ale aj nevýhod. Ako sa ukázalo, najväčšia nevýhoda bola v tom, že ekonomicky zaostával za systémom založeným na trhovom hospodárstve. A v tejto súvislosti si treba celkom jasne a jednoznačne povedať, že práve ekonomické zaostávanie bola hlavnou motiváciu pre zmenu systému.

Keď si však pozrieme heslá novembra 1989, tie neboli o reinštalácii kapitalizmu. Naopak, prvé požiadavky demonštrantov smerovali k reforme socializmu podľa vzoru obrodného procesu z roku 1968. Ľudia intuitívne, ale aj racionálne nechceli kapitalizmus, keďže o jeho negatívach, aj vďaka masívne socialistickej propagande, vedeli veľmi veľa. Treba si uvedomiť, že javy ako masová nezamestnanosť, bezdomovectvo, sociálna vylúčenosť marginalizovaných skupín, hladové doliny, rozpad celých sektorov boli ešte pred dvadsiatimi piatimi rokmi neznámou realitou. Dnes je už zbytočné polemizovať, či ďalší vývoj mohol byť aj iný, či bola možná aj akási tretia cesta, teda pluralitná demokracia, v ktorej by napriek politickým zmenám bolo možné udržať spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov s tým, že benefity z ekonomického rozvoja spoločnosti by sa spravodlivo prerozdeľovali medzi tých, ktorí tieto hodnoty tvoria.

Ako dnes vieme, transformácia politického, ale aj ekonomického systému išla úplne iným smerom. Politická a ekonomická transformácia východoeurópskych krajín prebiehala v čase zenitu Washingtonského konsenzu a v čase, keď neoliberálna ekonomická doktrína formovala celú transformáciu. Ak skutočne platí to známe masarykovské, že štáty či systémy žijú z ideí, z ktorých vznikli, tak táto okolnosť zásadným spôsobom ovplyvnila aj charakter našej dnešnej spoločnosti.

V tom období u politických a ekonomických elít prevládla idea, že ekonomická či politická transformácia môže byť úspešná a v dlhodobom horizonte efektívna len vtedy, ak sa uskutoční masívna privatizácia celej ekonomiky. Tu však vyvstal zásadný problém. Miera úspor obyvateľstva bola mizivá predovšetkým v kontexte hodnoty podnikov, ktoré mali byť privatizované. Preto sa prišlo s konceptom takzvanej kupónovej privatizácie. To samo o sebe by však pri štandardnej ochrane minoritných akcionárov nestačilo na masívne zbohatnutie správcov investičných privatizačných fondov (IPF). Zákon o IPF bol šitý na mieru budúcim oligarchom, ktorí si ho objednali u vtedajších politikov. Vďaka tomu sa správcovia IPF mohli správať (a aj sa správali) ako vlastníci im zverených akcií. Vďaka tomu sa v extrémne krátkom čase dostalo obrovské množstvo majetku do rúk relatívne veľmi úzkej skupiny rôznych finančných skupín. Vznikla tak spoločnosť, v ktorej sa veľmi skoro začala koncentrovať nielen ekonomická, ale aj mediálna a politická moc v rukách veľmi úzkej skupiny, zväčša arogantných rýchlozbohatlíkov. Bohužiaľ, podobný trend bol určujúci pre transformáciu takmer všetkých postsocialistických štátov. Najvypuklejšie to bolo na Ukrajine, kde si skupina oligarchov doslova rozparcelovala celú krajinu, jej politický aj ekonomický život.

Dnes po dvadsiatich piatich rokoch od zmeny systému žneme plody takéhoto nešťastného modelu ekonomickej a politickej transformácie . Žijeme v spoločnosti, v ktorej sa nerovnosť čoraz viac prehlbuje a benefity ekonomického rastu sa rozdeľujú veľmi nerovnomerne. Dôsledky takéhoto systému sú potom jasné. Stredná vrstva sa rapídne stenčuje, skoro 70 % zamestnancov dostáva mzdu nižšiu, než je priemer (máme extrémne vychýlený príjmový medián), po desiatkach rokov sa znova vyskytol fenomén chudobný zamestnaný. Jedným z obrovských problémom našich čias je masívna nezamestnanosť mladých ľudí, predovšetkým absolventov škôl. Dôsledkom toho naša spoločnosť trpí veľkým odlivom mozgov, miera migrácie za prácou je hádam najvyššia v našich dejinách. V dnešnej dobe už ani kvalitné vzdelanie nie je zárukou dobrej práce. Žijeme v konzumnej spoločnosti zameranej predovšetkým na výkonnosť, profitabilitu, v ktorej sú vytesňované či zaznávane hodnoty ako solidarita, a to medzigeneračná, alebo medzi úspešnejšími a menej úspešnými členmi spoločnosti.

V posledných dvadsiatich piatich rokoch naša spoločnosť prešla obrovskými zmenami. V niečom sa však nádeje ľudí naplnili. Dnes môžeme v celej Európskej únii bez bariér cestovať, študovať či pracovať, sme súčasťou najvyspelejšej časti sveta. Na druhej strane množstvo negatív tento pozitívny trend značne spochybňujú. Ukázalo sa, že politicko-ekonomický systém, ktorého súčasťou sme sa stali, nesie v sebe množstvo vnútorných rozporov a tenzií. Iste nie je náhoda, že sme pred pár rokmi zažili druhú najväčšiu krízu v dejinách kapitalizmu. Dnes tak stojíme pred ďalšou veľkou výzvou a môžeme len dúfať, že o ďalších dvadsaťpäť rokov bude naša spoločnosť nielen ekonomicky výkonnejšia a vyspelejšia, ale aj viac solidárna a sociálne spravodlivá a že poskytne perspektívu prežitia dôstojného a spokojného života podstatne väčšej častí ľudí, než je tomu dnes.

Roman Michelko, politológ