Roman Michelko: Panama Papers, daňové raje a slovenské schránky

Bratislava 21. apríla 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Arnulfo Franco)

Únik 2,6 terabajtov informácii o tajných kontách prominentov zaparkovaných v offshoroch (daňových rajoch) je vec, ktorá sa dala skôr či neskôr očakávať. Patrí to takpovediac k riziku podnikania. V istých kruhoch sa totiž stalo „dobrým zvykom“ peniaze si ulievať do daňových rajov a len v minimálnej miere sa  podieľať na nákladoch spoločnosti.

Najprv niekoľko informácii na uvedenie do problematiky. Celý materiál bol doručený prestížnemu nemeckému denníku Süddeutsche Zeitung. Keďže objem dát, ktoré bolo treba spracovať bol mimoriadne rozsiahly,  redakcia posunula tieto informácie Medzinárodnému konzorciu pre investigatívnu žurnalistiku (ICIJ), ktorá postupne odtajňuje jednotlivé dokumenty.

Zatiaľ si to „zlízlo“ zopár politikov, dokonca islandský premiér Sigmundur Davidom Gunnlaugsson bol donútený odstúpiť. Horúce chvíle zažíva aj britský premiér David Cameron, keďže jeho otec zjavne profitoval z firiem zaparkovaných v panamskom daňovom raji. Medzi zverejnenými menami sú aj ľudia z okolia ruského prezidenta Vladimíra Putina, ukrajinský prezident Petro Porošenko či Baššár al-Asad, ale aj futbalová hniezda Lionel Messi či španielsky režisér Pedro Almodóvar. Zo slovenských či českých politikov sa zatiaľ neobjavilo žiadne meno, nechýbajú tam však vplyvní podnikatelia.

Čo však hneď udrie do očí, je absencia Američanov. Analytici to zatiaľ vysvetľujú tak, že je pre nich vlastne zbytočné komplikovane vyvážať svoje financie niekam do Panamy, keďže priamo v Amerike minimálne dva štáty (Delaware a Nevada) fungujú ako daňové raje. Nehovoriac o tom, že daňové zaťaženie najbohatších, na rozdiel od bežných zamestnancov,  je veľmi mierne. Najbohatší ľudia v USA sú totiž zdaňovaní len trinásťpercentnou daňou z kapitálových výnosov, pričom však bežní zamestnanci sú, naopak, zdaňovaní progresívnou daňou z príjmov, ktorá je často  vyššia ako tridsať percent. Aj preto tak zarezonoval známy výrok Warrena Buffetta žiadajúci vyššie zdanenie miliardárov, pretože je absurdné, ak jeho sekretárka má vyššie dane ako on.

Doterajšie pokusy o elimináciu daňových rajov

Systém daňových rajov dokonale funguje už desaťročia. Bez nich by sa zisky korporácií „trochu stenčili“ a politici by prišli o vplyvných sponzorov. Úniky na daniach pritom nie sú vôbec malé. Odhaduje sa, že z členských krajín OECD a rozvojových štátov od roku 1993 firmy do daňových rajov presunuli desiatky tisíc miliárd dolárov a ich štátne rozpočty sú tak každoročne ochudobňované takmer o dvesto miliárd USD. To je ohromujúca cifra, preto vyvstáva otázka, ako je to vlastne možné. Ako je možné, že  sa vlády nechajú, v podstate bez väčšieho odporu, okrádať  o také astronomické čiastky? Odpoveď je jednoduchá – takýto systém vyhovuje mnohým veľmi vplyvným ľuďom.

Samozrejme, pokusov robiť s tým niečo, bolo viacero. Už v roku 2000 z iniciatívy OECD vzniklo Fórum o škodlivých daňových praktikách, ktorého správa pod názvom Globálna daňová kooperácia uvádzala zoznam preferenčných daňových režimov identifikovateľných ako škodlivé. Fórum pripravovalo tzv. obranné opatrenia (ekonomické sankcie) voči nekooperujúcim daňovým rajom, ktoré ak by sa zaviedli, znamenali by ich faktickú likvidáciu.

Gro opatrení bolo pripravených v časoch Clintonovej administratívy. Bohužiaľ, keď  sa do vedenia USA dostala administratíva Georga Busha juniora, implementácia už pripravených opatrení bola dôsledne sabotovaná.

Nadnárodné korporácie a agresívna daňová optimalizácia

Z toho vyplýva jednoznačné poučenie: proti veľkému kapitálu, ktorý disponuje právnickou a účtovníckou elitou, v podstate nie je možné prijať štandardné a účinné opatrenia, ktoré by pri reálnej existencii daňových rajov zabránili agresívnej daňovej optimalizácii. Nakoniec,  najväčšie nadnárodné korporácie Apple, Google, Facebook, Amazon, Ebay a Starbucks dane takmer neplatia alebo len doslova v mizivých, priam stopových množstvách.  Apple má odhadované príjmy: 6,7 miliardy libier, priznané príjmy: 1 miliarda libier, zisk: 59,5 milióna libier, daň: 12,9 milióna libier; Amazon má odhadované príjmy: 4,2 miliardy libier, priznané príjmy: 449 miliónov libier, zisk: 17,1 milióna libier, daň: 4,2 milióna libier; Google má odhadované príjmy: 3,3 miliardy libier, priznané príjmy: 642 miliónov libier, zisk: 70 miliónov libier, daň: 20,4 milióna libier; Facebook má odhadované príjmy: 371 miliónov libier,  priznané príjmy: 49,8 milióna libier, strata: 11 miliónov libier,  dane: žiadne, zľava na dani: 182 tisíc libier; Ebay má odhadované príjmy: 1,3 miliardy libier, priznané príjmy: 164 miliónov libier, zisk: 12,5 milióna libier, daň: 620 tisíc libier. No a nakoniec  je tu Starbucks, ktorý má odhadované príjmy: 399 miliónov libier, vykazuje  stratu: 20,5 milióna libier a platí dohodnutú daň: 3,4 milióna libier. Je jasné, že takéto symbolické dane sú možné len preto, lebo daňové domicily majú všetky tieto spoločnosti v daňových rajoch.

Aj v tejto súvislosti bola oživená dosiaľ odložená téma zjednotenia  daňových základov. Médiá ovládané oligarchami však pri akomkoľvek pokuse riešiť problém daňových rajov spustili veľmi falošný pokrik v zmysle, že eliminácia daňovej konkurencie je zlá a že nakoniec daňové raje majú svoj význam už len v tom, že tlačia na vlády, aby boli pri výške daňového bremena nútené udržiavať ju v rozumných hraniciach. Tieto argumenty, samozrejme, neobstoja. Existujú  totiž daňové raje, v ktorých sa platí len paušálna daň v symbolickej sume od sto do tristo eur ročne bez ohľadu na zisk danej spoločnosti. Takto nastavené podmienky nemajú nič spoločné s daňovou konkurenciou, sú len nástrojom na to, ako nelegálne alebo nezdanené  peniaze za symbolický poplatok dobre ukryť.

Slovenské schránky v daňových rajoch

„Čaro“ už spomenutých daňových rajov je v tom, že, dokážu veľmi efektívne zakryť vlastnícku štruktúru  schránkových firiem, ktoré však potom veľmi úspešne súťažia lukratívne štátne zákazky. Vlastníkov firiem navonok zastupujú najatí právnici, v podstate biele kone, napríklad Jana Lütken, nechválne známa z viacerých škandálov v Čechách či na Slovensku (emisný škandál). Na ilustráciu stačí spomenúť zopár slovenských precedensov, keď sa firmy s veľmi nejasnou vlastníckou štruktúrou (často zakrývajúcou priamo politikov alebo ich top sponzorov) maskovali domicilom v daňových rajoch.

Priekopníkom v takýchto praktík boli  firmy Allied Wings a Destor Investment, Ltd vlastniace logo SDKÚ. Schránková firma  sa vynorila aj v kauze Nitra Invest, ktorá prenajímala budovu daňovému riaditeľstvu v Košiciach. Je viac menej jasné, že  Ondrej Ščurka bol len figúrkou, keďže  spoluvlastníkom Nitra Invest bola firma TPE Holding  so sídlom na Cypre a aj tá bola len dcérou firmy, ktorá bola registrovaná na Britských panenských ostrovoch. Samostatnou témou je Sky Toll a cyperský Ibertas, ktorá vyhrala tender na prevádzku mýta a podľa všetkých indícií jej skutočnými vlastníkmi sú ľudia okolo finančnej skupiny J&T, ďalej je tu známa kauza Interblue Group,  v ktorej bola konateľkou už spomínaná Jana Lütken, ktorú preslávil škandál okolo emisných povoleniek.  A takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho.

Nové typy daní (DFT), ako účinný nástroj proti daňovým rajom

Pokiaľ sa bude zdaňovať zisk, pokiaľ sa budú podávať daňové priznania, vždy sa nájde množstvo kreatívnych mozgov, ktoré si cez rôzne fiktívne či ťažko dokázateľné náklady optimalizujú dane a  aj vďaka daňovým rajom sa vyhnú povinnosti  prispievať na náklady spoločnosti, v ktorej pôsobia. Jednou z možností, ako „dobehnúť“ agresívne daňové optimalizácie obchodných reťazcov, je zdaniť ich nie podľa „fiktívneho a agresívne optimalizovaného zisku“, ale podľa obratu.

Ukazuje sa, že takouto daňou by mohla byť daň z finančných transakcií. Pokiaľ by bola dobre nastavená, okrem iného by mohla by eliminovať  excesy, ktoré nakoniec viedli k finančnej kríze, obmedzila by obchodovanie s veľmi nebezpečnými a krajne špekulatívnymi finančnými derivátmi, navyše by dokázala veľmi efektívne generovať verejné zdroje. Najefektívnejšie by to bolo pri zavedení globálnej dane z finančných transakcií. Získané peniaze by sa tak mohli použiť na riešenie tej najhoršej chudoby v najchudobnejších štátoch. Dokonca daň z finančných transakcií sa dá nastaviť tak, že žiadne ostatné dane nebudú existovať. Razom by vymizol problém  s daňovou optimalizáciou, s daňovými rajmi a s daňovými únikmi.

Dnes už máme technológie tak vyspelé, že v podstate dokážu zachytiť všetky finančné toky. Všetky finančné transakcie by sa primerane zdaňovali. Zmizli, resp. značne by sa zredukovali daňové úrady. Ostáva jediné, postupne eliminovať hotovosť a zaviesť bezhotovostný platobný styk. No a, samozrejme, politicky to presadiť.

Vyzeralo by to nasledovne. Z každej platby by sa automaticky isté malé percento odvádzalo štátu. Aby to bolo sociálne únosné, ľuďom, ktorých obrat nepresahuje istý objem, teda ľuďom s nízkymi príjmami aj spotrebou, by sa pomerná a pri najchudobnejších celá takto vybraná daň vracala. Nevracala by sa iba ľuďom s nadpriemernými príjmami, a teda aj spotrebou. Tak by platili dane predovšetkým tí, ktorí nie sú na sociálny systém odkázaní, a keďže by išlo o priame dane odvádzané z každej transakcie, nebolo   by  možné vyhnúť sa ich plateniu.

Ukazuje sa, že nová doba si vyžaduje nové, možno netradičné prístupy. Ak bude vyberanie  daní nastavené tak, ako je tomu dnes, masívnym únikom daní a agresívnej daňovej optimalizácii sa nebude dať vyhnúť. Až eliminácia či radikálne obmedzenie  hotovostných platieb (sú už krajiny v Škandinávii, ktoré v horizonte desiatich až pätnástich rokoch chcú prejsť len na bezhotovostné platby), by v značnej miere eliminovali finančnú kriminalitu a zároveň umožnili uviesť do praxe dnes možno radikálne, ale veľmi účinné a efektívne opatrenia, ktorých dôsledkom by bolo úspešné  napĺňanie verejných rozpočtov vďaka novým druhom daní z finančných transakcií.

Samozrejme, čakať akúsi generálnu sebareflexiu od triedy najbohatších je naivné, aj preto je nutné niečo urobiť. V súvislosti s najnovšou kauzou sa znova otvorila diskusia o spôsoboch, ako agresívnu  daňovú optimalizáciu eliminovať. Bohužiaľ, žiadne jednoduché a rýchle riešenia neexistujú. Okrem už spomenutej  dane z finančných transakcií, je možné bojovať aj štandardnou cestou. Zavedením medzinárodného registra daňovníkov, účinnou výmenou či zdieľaním informácii medzi daňovými správami a podobne. Je však chybou myslieť si, že  niečo také sa nedá obísť. Preto účinná cesta je skôr zavedení nových typoch daní. Otázne je kedy a či to vôbec oligarchické štruktúry politikom dovolia.

Politológ Roman Michelko