Bratislava 1. decembra 2015 (HSP/Foto:TASR/AP-Thanassis Stavrakis)

Masívna imigračná vlna, ktorej svedkami sme od tohto leta, otvorila viacero dosiaľ spiacich otázok, o ktorých sa takmer nediskutovalo a ak, tak len v uzavretom akademickom gete.  V tejto súvislosti sa potvrdilo, aká heterogénna je Európska únia, ako rozdielne má nastavené sociálne štandardy a aké rozdielne je odmeňovanie  za podobnú či porovnateľnú  prácu v jej jednotlivých krajinách. Samozrejme, mechanické  porovnávanie najnižšej či priemernej mzdy medzi Luxemburskom  (kde je najvyššia), Dánskom (kde je najvyššia cenová hladina)  a povedzme Bulharskom práve pre rozdielnu paritu kúpnej sily značne kríva. Napriek tomu je dobré, že sa obrovské rozdiely  vo výške oceňovania za podobnú prácu v jednotlivých krajinách únie znova stali témou na diskusiu.

Výška v platoch medzi krajinami Európskej únie sa všeobecne vysvetľuje, resp. zdôvodňuje vyššou produktivitou práce vo vyspelých častiach Európskej únie. Tu však treba zdôrazniť, že táto vyššia produktivita sa nedosahuje vďaka vyššiemu pracovnému nasadeniu či pracovnej morálke alebo vyššej kvalifikovanosti zamestnancov v krajinách starej Európy, ale vďaka vyspelejším a modernejším technológiám. A tu sa dostávame do začarovaného kruhu. Stredná a východná Európa v produktivite práce stabilne zaostáva, pretože výroba v jej fabrikách je na technologicky nižšej úrovni. No a zapríčinené je to tým, že väčšina produkčných kapacít veľkých a stredných podnikov je v rukách cudzieho (západoeurópskeho) kapitálu, ktorý masívne vyváža zisky, ktoré potom oveľa častejšie reinvestuje v krajine svojho pôvodu. Komparatívna výhoda východnej a strednej Európy je tak postavená na nízkej cene relatívne vysokokvalifikovanej a disciplinovanej pracovnej sily. A aj keď žiadna časť Európy nemôže konkurovať v cene práce s niektorými oblasťami sveta (Bangladéš, subsaharská Afrika, Vietnam či Filipíny), vyššie náklady dokáže kompenzovať v kvalite a disciplinovanosti pracovnej sily.

Ukazuje sa však, že vďaka tomuto prístupu sme sa dostali do začarovaného kruhu. Pokiaľ bude mzdová úroveň relatívne nízka, a ona skutočne nízka je, veď v cene práce sa stredná Európa už dostala, resp. klesla na úroveň Číny, nedonúti tak vlastníkov firiem investovať do vyššej produktivity práce. Čo je však najhoršie, trend stáleho zaostávania miezd za produktivitou práce sa môže s masívnou imigračnou vlnou ešte ďalej prehĺbiť. Ak v najbližších rokoch Európa príjme milióny migrantov, vyvolá to obrovskú ponuku v segmente práce s nízkou pridanou hodnotou a vyvolá tak tlak na ďalšie znižovanie už i tak veľmi nízkych miezd nekvalifikovaných a nízko kvalifikovaných zamestnancov.

Aj preto, aby sa predišlo šialenému kolotoču znižovania miezd, vyvstáva ako znovu veľmi aktuálna otázka najnižšej garantovanej mzdy v rámci celej Európske únie. Krajiny, ktoré tvrdo presadzujú imigračné kvóty, si iste uvedomujú, že pri tak príkrych rozdieloch  je šanca dlhodobo udržať migrantov v krajinách s nízkymi príjmami a sociálnymi dávkami minimálna. Ak by sa to podarilo, samozrejme,  pri zohľadnení cenovej hladiny v jednotlivých krajinách a prípadne aj pri nejakom zložitom prerozdeľovacom mechanizme, v ktorom by národným vládam na dorovnanie miezd a sociálnych dávok prispieval spoločný európsky rozpočet, malo by to zabrániť migrácii do krajín jadra.

Samozrejme, takéto riešenie imigračnej krízy by bolo veľmi ťažko politicky presaditeľné, samotné otvorenie diskusie o harmonizovanej európskej minimálnej mzde ako aj o harmonizácii podmienok  a výške nevyhnutnej sociálnej podpory (ktorá by sa v najštedrejších krajinách mohla aj čiastočne redukovať) je vec pozitívna. Uvidíme, ako sa toho chopia politické elity a aký bude výsledok tejto diskusie.

Politológ Roman Michelko