Môj profil 
Predplatné
V rokoch 1994 – 1998 prešlo Slovensko komplikovaným obdobím. Bolo to obdobie, keď sa zásadným spôsobom transformoval náš politický, ale aj ekonomický systém. Vládnuce HZDS sa spolu so svojimi koaličnými partnermi Slovenskou národnou stranou (SNS) a Združením robotníkov Slovenska (ZRS) pokúsilo – nie celkom úspešne – vytvoriť domácu kapitálotvornú vrstvu. To sa logicky veľmi nepáčilo skupinám, ktoré východný blok brali ako svoju korisť. V období druhej Mečiarovej vlády sa nepodarilo za symbolickú sumu privatizovať strategické podniky, rovnako ako výpredaj národného bohatstva ani zďaleka nedosahoval rozmery, aké nastali v priebehu dvoch nasledujúcich Dzurindových vlád.
Vráťme sa však k obdobiu tesne pred septembrom 1998. Aj či predovšetkým vďaka vtedajšej opozícii bola naša spoločnosť extrémne polarizovaná. Toto obdobie bolo však charakteristické masívnym prísunom prostriedkov na takzvanú občiansku spoločnosť. Len na takzvanú mobilizačnú kampaň vtedy išlo päťdesiat miliónov amerických dolárov. Tým pádom sa naše voľby stali súčasťou veľkej geopolitickej hry, ktorej cieľ bol jasne určený. Našim politickým elitám bolo jednoznačne dané najavo, že ich suverenita je jednoznačne limitovaná. Nakoniec, o absolútne neprípustnom a veľmi častom zasahovaní zahraničných diplomatov do našej politiky vydal vo svojich memoároch autentické svedectvo aj Ján Čarnogurský.
Objektívne však treba priznať, že aj Vladimír Mečiar a jeho garnitúra urobili viacero ťažkých politických chýb. Aj preto bola mobilizácia proti jeho vláde ľahšia. Kauzy ako zavlečenie Michala Kováča ml. do Rakúska alebo zbavenie Františka Gauliedera poslaneckého mandátu boli obrovskou nahrávkou opozícii na smeč. Tá na základe týchto káuz extrémne démonizovala Mečiara a vytvorila dojem, že Slovensko sa stáva diktatúrou, pričom práve oni sú povolaní zachrániť našu spoločnosť.
Ako to nakoniec dopadlo, všetci vieme. Nástup širokej koalície – Slovenská demokratická koalícia (SDK), Strana demokratickej ľavice (SDĽ), Strana občianskeho porozumenia (SOP) a Strana maďarskej koalície (SMK) – predčil aj tie najhoršie očakávania. Tento širokospektrálny zlepenec veľmi rýchlo začal plniť svoje politické zadanie. Napriek zákonu, ktorý zakazoval privatizáciu strategických podnikov, „podarená“ koalícia prišla na fintu, ako ho obísť. Strategické podniky sa privatizovali síce minoritne, teda zahraničný investor dostal len štyridsaťdeväť percent akcií, ale s manažérskou kontrolou.
Tak slovenská vláda v podstate darovala rodinné striebro zahraničným investorom. Privatizované boli Slovenské telekomunikácie, SPP, všetky rozvodné podniky – distribučky elektriny VSE, SSE a ZSE, Transpetrol a mnohé ďalšie. Boli zavedené „regulačné“ poplatky u lekára, všetky sociálne výdavky začali „brutálne“. Zároveň sa zastavil diaľničný program, čo pociťujeme dodnes, keď ani po dvadsiatich ôsmych rokoch nemáme diaľnične prepojenie Bratislavy s Košicami. K úplnému naplneniu diela skazy už chýbalo len spoplatnenie vysokého školstva.
Vrchol cynizmu však nastal na sklonku prvej Dzuridovej vlády, keď odchádzajúca garnitúra v presvedčení, že po voľbách 2002 nemá šancu udržať si moc, prijala niekoľko desiatok – takmer štyridsať prosociálnych zákonov, tešiac sa, aké nášľapné míny zanechá svojim nástupcom. Stalo sa však niečo, čo nikto nečakal. Vďaka novovytvorenej strane mediálneho magnáta Pavla Ruska Aliancii nového občana (ANO) dzurindovská koalícia nečakane pokračovala ďalej. No a potom nastali orgie cynizmu. Nová koalícia v skrátenom legislatívnom konaní rušila všetky prosociálne zákony, ktoré prijala len pred niekoľkými mesiacmi. Priam kriminálne privatizovala Slovenské elektrárne za mikroskopický zlomok ich reálnej ceny a vyvrcholením všetkého bolo protiústavné a retroaktívne prehodnocovanie invalidných dôchodkov, keď Ľudovít Kaník beznohým dôchodcom zobral ich invalidné dôchodky, čo mnohých doviedlo do neriešiteľných životných situácií.
Dnes, keď mediálny mainstream oslavuje dvadsiate výročie septembra 1998, sa cudne mlčí o arogancii, cynizme a asociálnosti garnitúry, ktorá vystriedala tú Mečiarovu. Selektívna pamäť prevažnej väčšiny našej žurnalistickej obce spôsobuje, že na Slovensku v akýchsi pravidelný periódach uchopujú moc asociálni cynici, ktorých jediným cieľom je dostať sa k moci a slúžiť tým, ktorí ich sponzorujú. Slovensku v roku 2020 hrozí repríza roku 1998. Treba len dúfať, že sa tomu podarí zabrániť.
Roman Michelko
Text vyšiel aj v SNN
.jpg)
