Od roku 1992 však naša ústava prešla sedemnástimi novelami, čo je za dvadsaťšesť rokov úctyhodný výkon. Zmeny ústavy boli pritom ovplyvnené aj viacerými čudnými precedensmi, ktorými Ústavný súd SR posúval či modifikoval náš politický systém. Prvý zásadný ústavný spor, v ktorom  sa jasne ukázalo, že vôľa ústavodarcov sa rozchádza s aktivistickým výkladom ústavných sudcov, bol v kauze odvolania ministra Milana Kňažka z Mečiarovej vlády. Na jar 1993 dal premiér Vladimír Mečiar prezidentovi Michalovi Kováčovi návrh na odvolanie ministra Milana Kňažka. Prezident podal podnet na Ústavný súd SR, aby rozhodol, či je alebo nie je povinný ministra odvolať. No a práve vtedy Ústavný súd SR rozhodol, že prezident môže, ale nemusí akceptovať návrh premiéra. Tento precedens sa potom naplno prejavil v čase, keď prezident Michal Kováč odmietol vymenovať Ivana Lexu na post ministra privatizácie.

Kontroverznosť tohto kroku si veľmi jasne uvedomovali viacerí premiéri, aj preto v roku 1999, keď sa menila ústava, premiér Mikuláš Dzurinda novelizoval práve tú časť ústavy, ktorá jasne precizovala povinnosť prezidenta vymenovať či odvolať člena vlády, keď sa znenie ústavy zmenilo z nedokonavého slovesného vidu vymenúva na dokonavý vymenuje (člena vlády).

To, samozrejme, „juristutom“ z prezidentskej kancelárie nebráni, aby prichádzali s absurdnými interpretáciami, že ústavu netreba a nemožno interpretovať či vykladať gramaticky. V každej slušnej spoločnosti by sa osoby hlásajúce takéto bludy doživotne profesijne diskvalifikovali. Ukazuje sa však, že politické znásilňovanie ústavnosti patrí priam k „dobrému bontónu“ našich opozičných „juristutov“.

Poďme však k ďalším problematickým ustanoveniam našej ústavy, ktoré si pre extrémne nízku úroveň politickej kultúry priam pýtajú nové precizovanie znení, a teda novelizáciu ústavy. Keď naši ústavodarcovia v roku 1992 prijímali Ústavu SR, ani vo sne im nenapadlo, že by sa na poste prezidenta mohol ocitnúť človek, ktorý by bol schopný ostentatívne ignorovať parlamentnú väčšinu a konať svojvoľne. Dnešné znenie ústavy totiž dáva prezidentovi možnosť poveriť zostavením vlády v podstate hocikoho. Presnejšie, dnes je prezident pri poverení na zostavenie vlády limitovaný len dvoma podmienkami. Kandidát na premiéra musí byť voliteľný do parlamentu, teda musí dosiahnuť vek dvadsaťjeden rokov a mať spôsobilosť – byť spôsobilý  na právne úkony. Vôbec pritom nemusí prihliadať na to, či ním poverený kandidát je či nie je schopný získať dôveru parlamentnej väčšiny. Napokon, v susednom Česku, ktoré má veľmi podobný ústavný systém, prezident Miloš Zeman jasne povedal, že pokojne vymenuje vládu, ktorá nemusí získať dôveru aj celé štyri roky. Nakoniec, ním vymenovaná Rusnokova vláda nemala dôveru po celé obdobie svojho pôsobenia.

Naša ústava má ešte jeden problém – nepredpokladá, že prezident bude ostentatívne ignorovať svoje povinnosti, respektíve,  že bude v podstate beztrestne ignorovať vôľu  iných zdrojov moci, napríklad parlamentu. Z dnešného hľadiska sa ukazuje, že judikát Ústavného súdu SR, ktorý dal za istých okolností možnosť prezidentovi  nevymenovať generálneho prokurátora, otvoril Pandorinu skrinku.  Niečo  analogické sa už stalo aj pred tým, keď parlament zvolil  Miklošovho adlátusa   Vladimíra Tvarošku, štátneho tajomníka na ministerstve financií za viceguvernéra. V tomto konkrétnom prípade však kandidát nemal splnenú  kvalifikačnú podmienku piatich rokov v riadiacej funkcii, čiže bolo možné ho nevymenovať, keďže jeho kandidatúra nespĺňala náležitosti, ktoré vyplývali zo zákona.

V kautze Čentéš to bolo trocha  iné. Formálne náležitosti síce splnené boli, ale prezident odmietol tohto parlamentom zvoleného kandidáta vymenovať kvôli spôsobu, akým bol zvolený, kvôli jeho postojom, keď sa správal ako figúrka bez vlastnej vôle, plne čakajúca na pokyny vtedajšieho politbyra (koaličnej rady). Napriek všetkému Ústavný súd SR nakoniec vydal nález, že prezident nemôže odmietnuť takéhoto kandidáta svojvoľne. Následne na to prezident poslal Ústavnému súdu SR relatívne obsiahle, tuším osem stranové zdôvodnenie svojich dôvodov a následne mal znova Ústavný súd SR posúdiť, či argumenty ním predložené sú alebo nie sú relevantné.  Nakoniec sa táto kauza skončila tak, že nový parlament po predčasných voľbách zvolil nového generálneho prokurátora a Čentéš dostal ako kompenzáciu za jeho nevymenovanie finančné odškodnenie rovnajúce sa platu generálneho prokurátora.

Bohužiaľ, táto kauza viedla k pokušeniu prezidenta použiť ju ako precedens, keď ten  roky ignoroval legálne a legitímne zvolených kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR. A práve na tejto kauze  sa ukázala najväčšia slabina nášho ústavného systému. Ústavodarcovia v roku 1992 si asi naozaj nevedeli predstaviť, že by  sa na poste prezidenta mohol ocitnúť človek, ktorý dlhodobo a systematicky ignoruje svoje povinnosti, hrubo zneužíva svoje postavenie a bez akýchkoľvek výčitiek fatálne ohrozuje funkčnosť jednej z najdôležitejších ústavných inštitúcii. Kiska sa jednoducho rozhodol, že nemieni akceptovať výber sudcov Ústavného súdu SR v podstate  dovtedy, kým parlament nekapituluje a nezvolí mu Mazákových kamarátov. Toho Mazáka, ktorý sa stal predsedom Ústavného súdu SR ako člen politbyra, teda ako prvý podpredseda rodnej strany. Paradoxne, v čase, keď viedol Ústavný súd SR, ten prijímal tie najškandalóznejšie rozhodnutia príkro odporujúce nielen zdravému rozumu, ale aj elementárnej logike, napríklad poplatky v zdravotníctve, ale ani v najmenšom mu nevadilo, že sudcom Ústavného súdu SR bol podnikový právnik roľníckeho družstva, ktorý bol navyše právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin.

Zdá sa, že najväčšie úskalie našej ústavy spočíva v tom, že  umožňuje prezidentovi hrubé a dlhodobé pošliapavanie ústavnosti, v podstate bez sankcie. Aj preto je asi najvyšší čas, aby sa naši ústavodarcovia inšpirovali v Moldavsku. Tam pred nedávnom riešili podobný problém. Prezident Dodon, odmietol vymenovať ministra obrany, s ktorého politikou nesúhlasil. Následne na to ho Ústavný súd dočasne zbavil jeho právomocí a menovanie za člena vlády vykonal predseda parlamentu. Myslím, že práve toto je vhodný spôsob riešenia našej krízy. A v istom zmysle sme na to aj ústavne pripravený. V rokoch 1998 – 1999 Slovensko nemalo prezidenta jednoducho preto, lebo nebolo možné nájsť na pôde parlamentu väčšinu deväťdesiatich hlasov, ktorá by ho zvolila. V tom čase vznikla rýchla novela ústavy, ktoré kompetencie prezidenta rozdelila medzi tri ústavné inštitúcie, medzi predsedu vlády, predsedu parlamentu a vládu ako celok.  Vďaka tomu sme toto  ročné obdobie prežili bez väčších kríz a dá sa povedať, že aj pokojnejšie, než ak by  bol  zvolený prezident, ktorý nadužíva či zneužíva svoje kompetencie proti legitímne zvolenej vláde.

Ukázalo sa, že súčasná beztrestnosť prezidenta či skôr jeho okolie veľmi láka, čo sa prejavilo v čase vládnej krízy jeho. Vtedy jeho  okolie naňho vyvíjalo nátlak, aby vymenoval takzvanú úradnícku vládu, teda vládu, v ktorej by nemusel zohľadňovať, či by ním vymenovaná zostava mala vôbec šancu získať dôveru parlamentu. Ako vieme, v čase marcovej vládnej krízy Kiska konal možno nie priamo protiústavne, každopádne mimoústavne, keď odmietol Pellegriniho poveriť zostavením vlády, ale ho poveril len nezáväznou konzultáciou o zostavení vlády, aby potom mohol kádrovať a krágľovať nepohodlných členov vlády.

Ako to dopadlo, vieme, Kiska v priamom rozpore so zámerom ústavodarcov a proti duchu ústavy odmietol vymenovať prvú zostavu predloženú Pellegrinim. Tým pošliapal pravidlá  parlamentnej demokracie, ktorá vychádza z princípu, že právo na zloženie vlády má tá skupina strán, ktorá disponuje parlamentnou väčšinou. Ako sa ukazuje, toto už po marcovej kríze neplatí, Kiska a jeho našeptávači vytvorili veľmi zásadný politický precedens, ktorý mení náš politický systém z parlamentnej demokracie na  prinajmenšom poloprezidentský.

A to je dobrý podnet pre politikov, aby takémuto plazivému a veľmi nebezpečnému trendu urobili prietrž, možno aj ďalšou, v poradí už osemnástou novelou ústavy, ktorá by zakotvila moldavský model proti uzurpácii prezidentskej moci. Druhá možnosť je, že by moldavský model  riešenie krízy svojim judikátom posvätilo torzo Ústavného súdu, ktoré ostane aj po februárovej expirácii mandátu väčšiny sudcov Ústavného súdu SR. Len tak bude možné predísť ťažkej ústavnej kríze, do ktorej našu spoločnosť  ženie nekompetentný a extrémne aktivistický prezident a jeho cynické okolie.

Roman Michelko

Text vyšiel aj na webe I hodnoty