Môj profil 
Predplatné
Slovensko 16. júna (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Úsmev by mal byť niečím úplne prirodzeným, bežnou súčasťou života človeka. Vyjadruje našu vnútornú pohodu, dobré naladenie. A predsa sa stane, že ak vidíme niekoho, kto kráča po ulici sám a usmieva sa, myslíme si o ňom, že je blázon. Zareagovali ste už niekedy v takej situácii úsmevom? Alebo ste si len pomysleli, že tomu človeku asi preskočilo, keď sa sám na ulici usmieva a odvrátili ste pohľad niekam inam?
Niekedy si všímam tváre ľudí v električke a rozmýšľam o tom, čo asi práve prežívajú. Väčšinou sú vážni, bez iskry v očiach, zachmúrení, ustarostení, unavení. Dokonca aj mladí ľudia sa často tvária vážne až smutne. A keď sa stane, že na niektorej zastávke nastúpi skupinka rozveselenej mládeže, všetci tí vážni sa ešte viac zachmúria a nepekne na nich pozerajú. Čo vyjadrujú naše tváre, ak to nie je radosť? A prečo to nie je radosť?
Boli časy, keď som aj ja chodila so zachmúrenou tvárou a pôsobila som dojmom, že sa stále na niekoho hnevám. Akoby som mala v tvári tieň. Áno, život so sebou prináša mnoho udalostí, ktoré menia tvár človeka na nevľúdnu. Až natoľko zamestnajú jeho myseľ, že zabudne na radosť. Akoby už ani nebol dôvod radovať sa. Žiaľ, je to tak. Zabúdame na radosť a pomaly si od nej odvykáme. A radosť iných ľudí, prejavená napríklad úsmevom, nám pripadá ako bláznovstvo.
Tak skúsme sa zamyslieť – o čom sa zdieľame s blízkymi priateľmi? Sú to veci, ktoré nás v živote tešia? Riešime to, ako nás niečo potešilo a vyvoláva to v nás radosť? Dokážeme druhej osobe sprostredkovať to, čo nás teší tak, že aj ten druhý sa z toho začne tešiť? O čom sú naše rozhovory, dialógy či monológy? V akom duchu sa nesú? Je v našich životoch vôbec niečo, kvôli čomu stojí za to usmievať sa kráčajúc po ulici aj za cenu, že zo seba urobíme bláznov?
Ešte tak u dieťaťa vieme akceptovať, keď sa na nás usmeje. Ale ak sa usmieva niekto dospelý… Môžeme si to vyskúšať aj sami. Skúste to s úsmevom na okoloidúceho človeka. Ako zareaguje? Niekedy sa cítim aj trápne, keď sa na niekoho usmejem a on sa zamračí alebo na mňa pozerá ako na prízrak. Skúste si len tak s úsmevom a v dobrej nálade vykračovať ulicou plnou ľudí. Ešte aj obzerať sa za vami budú, krútiac hlavou.
Radosť sa vytráca, žiaľ, aj pochopenie pre radosť druhých. Nedokážeme sa radovať s radujúcimi. Často už ani nevieme, prečo by sme sa vlastne radovať mali. Od čias, kedy som pôsobila dojmom neustále sa hnevajúceho človeka, si často dávam otázku, čo vidia ľudia, keď sa na mňa pozerajú? Vďaka spätnej väzbe tých, ktorí neváhali ma konfrontovať, som s tým dokázala niečo spraviť a stále sa to učím.
Phil Bosmans napísal knihu myšlienok s názvom „Nezabudni na radosť“. Myšlienky z tej knihy si nepamätám, ale názov si pripomínam veľmi často. Aj vtedy, keď práve dôvod na radosť chýba. Nemusí to však byť žiadny veľký dôvod. Aj maličkosti vedia človeka potešiť. Napríklad lastovička v rohu okna. Život nie je skúpy na podnety pre radosť. Ibaže my ich prehliadame. Radšej hľadáme a riešime problémy, ktoré nám pridávajú vrásky.
Nezabúdajme na radosť. Odvážne ju dávajme svetu okolo nás. Začínajme deň s úsmevom hneď ráno, trebárs keď vstaneme a pozrieme sa na seba v zrkadle – darujme si úsmev. Možno najprv potrebujeme naučiť radovať sa sami seba a keď sa nám to podarí, radosťou zmeníme aj svet a ľudí okolo nás. Jednoduchým, vytrvalým, usmievavým bláznovstvom.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
.JPG)
.jpg)
