Od Soroša k Ukrajine: Americký mýtus sa nezadržateľne rúca

Heslom mladíka sú „ľudské práva a zelenší svet”. No… akoby som čítal príručku o budovaní utópií pre ďalšie storočie! Pritom je zjavné, v čom sa odjakživa prioritne angažovala sieť Nadácií otvorenej spoločnosti jeho tatka: Zasahovanie do politík suverénnych štátov kade-tade po svete, s mimoriadnou obľubou v bývalých socialistických krajinách. Najnovšie mali svoje chápadlá strkať do poľských volieb – priniesli sme k tomu osobitý článok.

Sorošovci majú priamo v portfóliu, že vyznávajú liberálnu demokraciu; teda sú ideologicky zakotvení v tomto smere. A nie, nejde o to, že by sme mali propagovať „orbánovskú i liberálnu” demokraciu alebo iné alternatívy: Na Slovensku si ľud po roku 1989 vybral jednoducho demokraciu zastupiteľskú. Zvolíme si zástupcov, a tí budú vládnuť. Treba konečne pochopiť, že čím viac sa externe (z 3. sektora alebo médií) zasahuje do výkonu moci, tým viac dochádza k rozkladu jednotnej činnosti vlády. Suverénny štát však potrebuje silné a do istej miery centralizované vedenie, v opačnom prípade ho čaká erózia…

Ľudovo povedané: Ak každý do všetkého kecá, nakoniec sa nedohodneme na ničom. Aj to je jedna z príčin, prečo u nás všetko toľko trvá, či už renovácie nemocníc alebo výstavba diaľničných úsekov (a to si k tomu prirátajte byrokratickú záťaž zo strany EÚ).

Ale čo vlastne zastupuje mladý Alex? Nedávno dostal jeho otec George od exprezidenta Bidena štátne vyznamenanie za významný príspevok k demokracii, ľudským právam, sociálnej spravodlivosti, a tak ďalej. Akoby nedostal, veď patril k štedrým darcom Demokratickej strany! To, čo globalisti z radov amerických Demokratov (a ich poťahovači nitiek z deep state) označujú za „boj proti autokratom”, predstavuje v skutočnosti len obyčajnú snahu zaviesť americkú predstavu o riadení a spoločenskom zriadení do všetkých kútov sveta (s vidinou profitu z nových zdrojov nerastných surovín).

Je to plne v súlade ich politikou zahraničných záujmov, dirigovať rozličné regióny, hoci na tisíce míľ vzdialené od ich domoviny. Lebo môžu. Od počiatku, od vzniku USA to tak napokon bolo, že si kolonizátori svojvoľne brali, čo im nepatrilo – najprv pôdu (na ktorej žili pôvodní obyvatelia kontinentu, neskôr podrobení genocíde), potom pracovnú silu (z Afriky). A táto politika pretrvala, len v jemnejšom prevedení a lepšie „vyargumentovaná”: Stačí si spočítať, kde všade sú americké vojenské základne…

Doterajšia intervencionalistická zahraničná politika USA sa teda realizovala dvoma spôsobmi: hrubou silou (vojenské operácie) a potom – s príchodom fenoménu „filantropie” a konceptu otvorenej spoločnosti – v rukavičkách.Teda ťahaním medových motúzov pod nosom verejnosti, „láskavým” presviedčaním, manipuláciou, mediálnou masážou a podobnými rafinovanými prostriedkami.

Takto si po 2. svetovej vojne zabezpečili svoj Pax Americana, ktorý ešte viac posilnil koncom studenej vojny. S rozpadom ZSSR sa bipolárny svet zmenil na unipolárny – ak mohol niekto beztrestne pristúpiť k porušeniu medzinárodného práva, a začať v nevídanej miere vojnu v cudzej krajine, potom to boli USA (Juhoslávia, Irak…).

Tento unipolárny svet postavený na premise, že liberálna demokracia predstavuje jediný správny model bytia, sa však schyľuje k svojmu koncu. Po víťazstve Donalda Trumpa nastúpili v USA tradičné hodnoty republikánskeho konzervativizmu. Aj s návratom k zdôrazňovaniu národnej identity. Viete, globalistom ide o to, aby sa národná identita jednotlivých štátov rozpustila v akomsi svetoobčianstve. Pokiaľ národom odoberiete ich hrdosť, hrdinov, a áno – aj veľké príbehy minulosti (napríklad ich relativizovaním), potom si už nebudú tvoriť žiadnu vlastnú, autonómnu budúcnosť. Prestanú si vážiť to svoje, a stanú sa súčasťou nadradeného celku, čím budú aj ľahšie podliehať manipulácii a kontrole.

Len sa pozrite, kam nás ťahajú progresívci: Je pre nich príznačné až fanatické zbožšťovanie Bruselu a nekritický obdiv voči všetkému, čo prichádza zo Západu. Hovoria o slobode prejavu, no odmietajú otvoriť akúkoľvek polemiku k otázke porovnávania rozličných vládnych režimov. Apriórne zavrhli aj spoluprácu so štátmi globálnej majority, pretože im vládnu autokrati a „diktátori”.

Lenže z inej perspektívy vidíme, že práve tieto krajiny sú v istom zmysle slobodné: Nedali si totiž nanútiť univerzalistický model liberalizmu. Ktorý, mimochodom, zlyháva naprieč planétou – vezmite si len, čo sa deje v krajinách ako Afganistan, Irak, alebo Líbya. Všade, kde po intervenciách USA vzniklo mocenské vákuum, zavládli občianske vojny a chaos…(A to ani nehovorím, ako sa tam vojaci správali. Aktuálny dokument BBC odhaľuje brutálne vojnové zločiny príslušníkov špeciálnych britských jednotiek v spomínaných krajinách – neštítili sa napríklad vraždiť spútaných zajatcov, vrátane detí. Postavia aj voči nim medzinárodný tribunál, ako to chcú teraz urobiť s Ruskom?)

Takže, priatelia, liberálna demokracia ako univerzálne funkčný model je preukázateľne mýtus, ktorý zlyhal.

Poslednou baštou starého svetového poriadku, ktorej sa zubami nechtami držia liberálni svetoobčania, je Ukrajina. Starmer a jemu podobní presviedčajú verejnosť, že Ukrajina (ako aj každý štát) má právo na sebaurčenie. Naozaj? A kde je posledných päťdesiat rokov právo Kuby? Ako ohrozuje Havana Spojené štáty, že dodnes musí tamojší ľud trpieť núdzou kvôli totálnemu embargu? A keď Muammar Kaddáfí znárodnil ťažbu ropy a odstavil prozápadného vládcu, upadla Líbya okamžite do nemilosti. Len preto, že si vzala späť, o čo ju pripravili – svoje vlastné bohatstvo. A tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Chápete tú dvojtvárnosť?

Ukrajinu si Západ v skutočnosti finančne, zbrojársky a mediálne udržiava len preto, že ide o symbol mocenského pretláčania s Ruskou federáciou. Jej porážka, alebo aj nastolenie mieru podľa predstáv Moskvy by znamenalo definitívny koniec starého svetového poriadku. Na dvere už klope multipolárne zriadenie, o ktorom sme mnohokrát podrobne písali. Aj krajiny, ktoré odmietli americké hodnoty, tu budú zohrávať vlastnú historickú úlohu. Nie je predsa náhodné, že s Ruskom spolupracuje Čína, India, Brazília, či africké a moslimské štáty. Ich vzťahy sa totiž budujú na vzájomnom rešpekte. S tým, že jedni ani druhí sa nesnažia moralizovať a vyhrážať sa sankciami, ak nebudú ostatní viesť svoje národy podľa nejakých predstáv nárokujúcich si na univerzálnu platnosť.

Tomu sa hovorí spravodlivý, otvorený prístup k civilizačnej inakosti. Kolektívny Západ pri súčasnom vedení však jasne preukazuje, že tento druh tolerancie je mu neznámy…

Aj preto je odsúdený na postupný úpadok.