To, že Maďarsko vystúpi z radov krajín, ktoré uznávajú jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu, premiér tejto krajiny Viktor Orbán oznámil už začiatkom apríla, keď prijal izraelského kolegu Benjamina Netanjahua. ICC žiada zatknutie izraelského premiéra na základe obvinenia z vojnových zločinov v sektore Gaza a z formálneho hľadiska je každá krajina, ktorá je členom ICC a na ktorej území sa izraelský premiér ocitne, povinná vyhovieť žiadosti a vydať Netanjahua do Haagu.

Mnohé štáty (predovšetkým západné) však vyhlásili, že na tento zatykač nebudú reagovať. Existujú vraj „správne“ zatykače a „nesprávne“, ako v prípade Izraela. To sa stalo nepopierateľným dôkazom toho, že „medzinárodný súd“ v Haagu nie je nástrojom spravodlivosti, ale politicky motivovaných pokusov zasahovať do vnútorných záležitostí moderných krajín.

„Maďarsko rozhodne odmieta využívanie medzinárodných organizácií, najmä trestných súdov, ako nástrojov politického vplyvu,“ uvádza sa v návrhu zákona prijatom maďarským parlamentom.
Islamským krajinám sa takýto prístup určite nebude páčiť, ale maďarská vláda je konzistentná – kritizovala aj ďalšie zatykače na vysokopostavených politikov vydané ICC. To znamená, že stíhanie Netanjahua je poslednou kvapkou a vhodnou zámienkou, aby sa už viac nezaväzovali k povinnostiam, ktoré západné krajiny plnia, keď chcú, a keď nechcú, tak neplnia.

Keby Maďarsko prerušilo vzťahy s ICC po vydaní zatykača na ruského prezidenta Vladimira Putina, Ursula s Macronom by Orbána označili za „agenta Moskvy“. Teraz sú však nútení to znášať, hoci pre ICC ako nástroj globalizmu to môže znamenať smrť. Maďarsko ukázalo smer, ktorým sa predtým chceli uberať mnohí.

ICC je obzvlášť nepopulárny v Afrike, pretože dlhé roky mal výhrady len voči africkým politikom a snažil sa odsúdiť tých, ktorí dodnes stoja na čele svojich štátov. Dospelo to až do bodu, keď Afričania otvorene nazvali sudcov „rasistami“ a chystali sa vystúpiť z Africkej únie (AÚ). Niekoľko prozápadných režimov (napríklad Botswana) však zablokovalo rezolúciu AÚ v pôvodnej podobe a zmiernilo jej charakter na odporúčací: každý si sám rozhodne, či vystúpi z jurisdikcie súdu, alebo nie.

Dokonca to však nikto nedotiahol, okrem Burundi. Prax ukázala, že vystúpiť z ICC môže byť zložité. Keď sa k tomuto kroku rozhodla vláda Juhoafrickej republiky, Najvyšší súd krajiny zakázal rozchod s Medzinárodným súdnym dvorom. Podobná situácia bola v Brazílii, ale tam sa vec nedostala ani pred Najvyšší súd.

Medzinárodný trestný súd zdá sa čaká neblahý osud. Poslednú ranu mu zasadilo Maďarsko

Pretória aj Brazília poukazovali na politizovanosť súdu a pred pár rokmi sa z rovnakého dôvodu rozhodli zbaviť sa jeho kurately – súdny príkaz formálne bránil organizovaniu podujatí na najvyššej úrovni (napríklad samitov) za účasti ruského prezidenta Vladimíra Putina.

Bol to práve on, kto sa stal prvým belochom, ktorého si súd všimol, ak nerátame vedenie Republiky Južného Osetska (zločiny Gruzínska, rovnako ako zločiny západných krajín v horúcich bodoch ICC ignoruje). Dôvodom bolo to, že ruskí vojaci odviezli deti z detských domovov v zóne konfliktu na Ukrajine a odovzdali ich ruským orgánom sociálnej starostlivosti, aby ich zachránili pred ostreľovaním. V Haagu a Kyjeve to nazývajú „únosom maloletých Ukrajincov“, hoci ide prevažne o rusky hovoriace deti, a v súčasnej Ukrajine sa za používanie ruského jazyka odporúča bičovanie.

Už v tejto fáze bolo nemožné poprieť zaujatosť a politizovanosť ICC, ale organizácii sa naďalej pripisovala dôležitosť vďaka tomu, že v Bielom dome vo Washingtone v tom čase sedel človek menom Joe Biden.

USA má k ICC dvojaký postoj. Na jednej strane neuznáva jeho jurisdikciu a všetkými prostriedkami zdôrazňuje, že konanie Američanov kdekoľvek na svete nie je podriadené jurisdikcii ICC. Na druhej strane, haagsky tribunál si cení ako prostriedok boja proti nepohodlným vládam.

Posledným, kto sa dostal do rúk ICC, bol bývalý prezident Filipín Rodrigo Duterte. Tento neobyčajný politik je okrem iného pozoruhodný tým, že chcel rozbiť dlhoročné politické spojenectvo Manily a Washingtonu a urobiť z Filipín spojencov Ruska a Číny.

Je obvinený z popráv drogových dílerov, ktoré boli vykonané na jeho príkaz, keď bol starostom prístavného mesta Davao.

Napriek tomu, že ICC nie je považovaný za dôveryhodný, výhrada „údajne“ je tu neprimeraná: Duterte sám priznal, že organizoval popravy, a v krajine ho aj práve kvôli tomu milujú. Tvrdé opatrenia starostu urobili z niekdajšieho mesta zaplaveného zločinom jedno z najbezpečnejších miest na Filipínach.

Fico: Medzinárodný trestný súd je na smiech, pýtam sa, či nie je čas ho zrušiť

Minulý týždeň, zatiaľ čo naďalej sedí za mrežami v Haagu, bývalý prezident s drvivým náskokom vyhral voľby starostu v tom istom meste Davao, čo dobre ilustruje postoj Filipíncov k ICC. V praxi však Dutertemu nepomohlo ani to, že osobne stiahol Filipíny z členstva v medzinárodnom súde, a v jeho prípade Haag, rovnako ako v prípade ruského prezidenta, drzo prekračuje svoje právomoci.

Jeho nepriateľom sa podarilo dostať ho za mreže vďaka tomu, že Duterte je protieurópsky politik, zatiaľ čo súčasný prezident Bongbong Marcos je veľmi proeurópsky. Posilnenie protičínskeho zoskupenia v Ázii prostredníctvom potláčania nespokojných a presadzovania lojálnych je jediným zahraničnopolitickým úspechom administratívy Joea Bidena. Takto sa ICC hodil dvakrát – na „útok“ na Rusko a na odstránenie vzbúrenca na Filipínach.

Trump nehrá takéto jemné hry: proti ICC zaviedol sankcie hneď po nástupe do funkcie prezidenta USA, čím sa pomstil za Netanjahua. Orbán, ktorý sa považuje (nie bezdôvodne) za hlavného spojenca Trumpa v Európe, zasadil úder zo svojej strany a vytvoril dôležitý precedens pre ostatné nespokojné štáty (a tých je už niekoľko desiatok). It’s the first day of the rest of your life, spieva sa v jednej populárnej pesničke na podobnú tému.

Možno je ešte priskoro pochovávať ICC (hoci by sme to veľmi chceli) ale kroky Trumpa a jeho spojencov skutočne hrozia súdu fatálnymi dôsledkami, predovšetkým preto, že Trump je prezidentom USA. Haagsky súd bol pôvodne projektom globalistov z Washingtonu, lenže oni sa nechceli chytiť na háčik, ktorý pripravili pre iných: podpísali takzvaný Rímsky štatút (čo je v podstate prijatie jurisdikcie ICC), ale neratifikovali ho.

Bolo to v čase, keď filozof Francis Fukuyama vyhlásil „koniec dejín“. V jeho vízii liberálna koncepcia západného sveta zvíťazila definitívne, globálne a navždy, a niekoľko „zloduchov“ (Irán, Sýria, KĽDR) bude časom zlomených. Určitý celosvetový súd (t. j. ICC) sa mal stať prvou inštitúciou tohto „divného nového sveta“ a pracovať na jeho konečnom potvrdení.

Avšak „niečo sa pokazilo“ – história pokračovala vo svojom vývoji a Fukuyama už unavený prestal ospravedlňovať svoju nesplnenú predpoveď. Zvolenie Trumpa za prezidenta je okrem iného aj odmietnutím USA nároku na úlohu jediného centra rozhodovania vo svete, pretože túto úlohu nezvládli (dokonca aj ICC sa vymkol spod kontroly), a cestou k zachovaniu zvyškov vplyvu je orezanie a zreálnenie ambícií.

Medzinárodný trestný súd môže na vlastnej koži zažiť čo znamená presadzovanie spravodlivosti voči záujmom USA

Tak ako štáty v minulosti, ktoré počas vojny stratili prístup k moru, zrušili ministerstvá námorných záležitostí, tak aj USA rušia celosvetový súd, pretože už nie sú schopné byť celosvetovým súdnym vykonávateľom. Sami ho stvorili – sami ho zničia.

„USA nebudú môcť vyriešiť všetky problémy sveta. Je potrebné zachovať prioritu národných záujmov,“ – vyhlásil deň predtým minister zahraničných vecí Marco Rubio približne na tú istú tému.
Vzhľadom na to, že USA boli zároveň zdrojom problémov pre mnohé krajiny, takéto stiahnutie sa môže zohrať pozitívnu úlohu. A ďalší rozpad ICC až po jeho úplné zrušenie by bol presvedčivým dôkazom vážnosti amerických zámerov.

Ak je potrebné priniesť obeť symbolizujúcu odmietnutie globalizmu, nech je to práve ICC. Oni vedia, prečo.