V ostatných rokoch sa začína veľmi hovoriť o problémoch mladej generácie. Depresie, rôzne poruchy, neschopnosť sústrediť sa a strata záujmu o čokoľvek okrem telefónu a „života“ v digitálnom prostredí sú na obrovskom vzostupe a predstavujú veľký problém.

V čom sú nebezpečné rôzne moderné trendy vo výchove detí? Prinášajú niečo pozitívne? Chýbajú mladým vzory a mali by nimi byť v prvom rade rodičia? Do akej miery by vo výchove malo byť zastúpené náboženstvo? V čom ako rodičia najviac zlyhávame a ako svoje deti vychovávať tak, aby žili vyrovnaný a spokojný život a boli pre spoločnosť prínosom?

Dozviete sa vo videorozhovore s katolíckym kňazom Martinom Šafárikom.

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Keď sme sa spolu rozprávali krátko po konkláve, prezradili ste, že za kňaza vás vysvätili keď ste mali 27 rokov a že s Levom XIV máte spoločné to, že ste sa obaja v mladosti hrávali na kňazov. Kedy a ako sa to u vás objavilo?

Bolo to úplne jednoduché a logické. Od 6-tich rokov som miništroval a mal kontakt s liturgiou. Stretával som sa tam so staršími miništrantmi, aj samotnými kňazmi a je prirodzené, že tí starší sa vo vašom živote stávajú istou autoritou. A mal som veľké šťastie na kňazov, ktorí boli pre mňa nielen autoritou, ale zároveň aj vzormi toho, ako by som chcel v budúcnosti žiť.

V detskom mozočku som to ešte nemal sformulované tak, že raz určite budem katolícky kňaz, ale imponovala mi ich otvorenosť a flexibilita a najmä to, že kňaz musí robiť naozaj všetko. Bol som dieťa 90-tych rokov a kňazi nám vytvárali zázemie a priestor s rovesníkmi a spolužiakmi na fare. A nemyslím tým to, že by sme sa stále modlili, to vôbec nie.

Keď sme skončili svätú omšu, išli sme do oratória a hrali sme tam rôzne hry, športovali… To znamená, že kňazi nás sprevádzali životom ako takým a to sa mi nejak vkladalo do podvedomia. Skúsenosti a zážitky pribúdali a formovali to, že kňaz je pre mňa nielen ten, kto v nedeľu odslúži omšu a koniec. Ale že kňaz ma sprevádza každou oblasťou môjho života. Od začiatku – keďže krstí, až do konca – keďže pochováva. Pre mňa je teda kňaz niekto, kto je spolupútnikom na životnej ceste.

Venovali ste sa aj bojovým umeniam. Ktorým?

Prešiel som v podstate všetkými štýlmi, v detstve som začal s karate. Odporúčal by som to úplne všetkým. Karate má veľa spoločné s gymnastikou a gymnastika je fantastický základ pre všetky športy. Takisto aj karate. Vôbec tým nechcem podporovať agresivitu, tej je v našej spoločnosti až priveľa. Ja som mal napríklad šťastie na trénerov, ktorí tú agresivitu naopak potláčali.

Vysvetlím to jednoducho. Ak dostanete od súpera pri sparingu úder, prirodzene vás to zabolí. Máte dve možnosti. Buď v agresii po súperovi nekontrolovane vyštartujete, čo ale nie je správne a v tom súboji vás to vždy negatívne dobehne. V súboji je hlavná stratégia a rozvaha. Môžete tú ranu teda aj nejakým spôsobom predýchať, spracovať a využiť to na účinnejšiu obranu. Cez bolesť sa človek najrýchlejšie učí.

Na tréningoch bojových umení sa s týmto princípom stretávate pravidelne, začnete si ho uvedomovať a racionalizovať. Úžasne vás to posunie a potom to isté bude vedieť spraviť napríklad aj v komunikácii. Jedno slovo dokáže zabolieť oveľa viac, ako úder do hlavy. Pretože slovo zraňuje nášho ducha. A ako môže zraniť, tak môže aj potešiť.

Ten princíp teda viete preniesť do každej sféry a človek, ktorý to dokáže, má oveľa jednoduchší a krajší život.

Čo maľovanie a operný spev?

Od šiestich rokov robím bojové umenia, od šiestich rokov maľujem, aj spievam. Ako som nastúpil do školy, dostal som priestor, aby som sa denno-denne konfrontoval s konkrétnymi výzvami a aby som plnil všetky svoje povinnosti. A všetko som to súbežne rozvíjal.

Musím ľudsky povedať, že som mal obrovské šťastie a duchovnú milosť na úžasných ľudí v každej tej sfére a za toto som Pánu Bohu zaviazaný. Nie každý mal šťastie stretnúť také osobnosti, ako som mal ja. Som za to nesmierne vďačný a ak je človek vďačný, dňom aj nocou uvažuje, ako sa má podeliť o všetky tie dobrá, ktoré dostal. Môj podiel je na tom len taký, že cez pracovitosť som sa to všetko snažil zveľadiť.

Sv. apoštol Pavol to povedal krásne – Pane, čo by som mal také, čo som nebol dostal od Teba? Viete, keď mal Michelangelo 14 rokov. Tak jeho učiteľ výtvarnej výchovy – ak to máme povedať dnešnou terminológiou – povedal, že už ho nemá čo naučiť. Je spravodlivé alebo nespravodlivé, že niekto driluje kresbu a robí sochy celý život a ani k jeho koncu sa nedopracuje k takej dokonalosti, ako Michelangelo keď mal 14? Že Wolfgang Amadeus Mozart skomponoval v desiatich rokoch také skladby, aké nezložia ani súčasní profesori na vysokých školách?

To znamená, že niektorí ľudia sú v rôznych oblastiach – ako sa zvykne hovoriť – Bohom pobozkaní a takých ľudí voláme géniovia. Oni majú samozrejme vždy aj niekde ubraté, aby ich Pán Boh nejakým spôsobom držal pri zemi. Ale na génioch z rôznych oblastí vlastne Pán Boh vie ukázať, čoho všetkého je schopný.

Ako vravíte, dôležití sú najbližší ľudia v okolí mladého človeka, ktorí ho formujú. Najväčšiu úlohu ale samozrejme zohrávajú rodičia. Tí vaši vás viedli k náboženstvu alebo tým ostatným aktivitám?

Áno, a Pánu Bohu som za svojich rodičov nesmierne vďačný. Maminku som už stratil, ocka ešte mám. Aj tu som mal obrovské šťastie, pretože mamina bola tá citlivá, ktorá vytvárala teplo domova a otec bol tá autorita. Za ich výchovu som nesmierne vďačný.

Najmä keď vidím – či už ako pedagóg, často aj ako kňaz, prípadne len ako obyčajný dospelý človek – patologické správanie sa nejakého dieťaťa, keď je vyslovene drzé, rozmaznané… Ako dospelí sa vtedy dostaneme do stavu, keď sa začíname hnevať a chceme to nejakým spôsobom vyriešiť. Pretože byť v spoločnosti dieťaťa, ktoré tyranizuje celé okolie, je nám nepríjemné.

Niekedy sa pristihnem pritom, že sa už-už začínam na to dieťa aj hnevať a vtedy si uvedomím, že hnevať sa treba v prvom rade na rodičov. Pretože ak sa rozprávane o malom dieťati, tak to, ako sa správa, je len a len výsledkom jeho rodičov. Ja som naozaj veľmi rád, že som mal výchovu, kde boli jasne určené mantinely. Rodič je ten, kto má deťom dať nejaké mantinely, ale ktorý zároveň vníma aj jedinečnosť každého svojho dieťaťa.

Spomínal som bojové umenia a samozrejme, že som ako dieťa pozeral filmy, ktoré boli plné zápasov. Vtedy fičala najmä Linda Veszpremiová, van Damme a nindžovia. Moja maminka ma vo všetkom podporovala a keď som jej povedal, že aj ja chcem byť nindža, tak z mojej čiernej teplákovej súpravy spravila nindža oblek a nažehlila mi tam nejaké japonské znaky. Neviem, odkiaľ zobrala tú nažehľovačku. Dnes je všetkého na tony, všetko si viete objednať a príde vám to kuriérom. Vtedy to ale nebolo také jednoduché. A ja som sa raz ráno zobudil a vedľa školskej tašky som mal nindža oblek. Boli to neuveriteľné veci, ako sa maminka pre nás obetovala a v tej obete chcela podporiť naše záujmy.

Často si myslíme, že sme pupok sveta, že sme tí najmúdrejší a že naši rodičia, či starí rodičia, boli hlupáčikovia, ktorý žili pomaly stredovekým spôsobom. Čím som starší, tým viac zisťujem, že princíp životného šťastia je stále rovnaký. Je jedno, koľko mobilov budete mať vo vrecku, je jedno, aký bude signál a koľko družíc budeme mať vo vesmíre.

Spomenul som to už v našom prvom rozhovore a budem to opakovať donekonečna. A je to aj jedna z primárnych úloh kňaza. Dávajme veciam ich pôvodný význam, to je alfa a omega.

My chceme – a to je prejav pýchy – premenovať veci, nanovo. Lenže oni sú už dávno pomenované. Samozrejme že sa chceme posúvať dopredu a aj sa posúvame, či už vo vede, v medicíne… A je to na mieste, mnoho vecí, ktoré ešte pred piatimi rokmi neboli možné, dnes už možné sú. Ale nemôžete redefinovať také záležitosti ako je muž, žena, otec, matka… A vytvárať tu nejaké pseudomodely, ktoré nemôžu fungovať. Alebo nejak možno môžu, ale nie tak, ako to Boh vložil do prírody a jej zákonitostí. Pretože takmer všetko môže nejaký čas istým spôsobom fungovať, otázka je za akú daň? Toto musí byť otázka číslo jedna. Opäť sa vrátim k Sv. apoštolovi Pavlovi, ktorý hovorí – Nie všetko, čo môžem mať, mi osoží.

Musí byť otec a matka – pretože príroda. A ja ako veriaci človek poviem – pretože Boh. Boh stvoril muža a ženu. Otec a matka majú v živote malého dieťaťa nenahraditeľnú úlohu. Preto nemôžu byť dvaja otcovia alebo dve matky. Tým nechcem povedať, že dvaja ľudia rovnakého pohlavia nie sú schopní mať dieťa radi, ale nikdy nemôžu nahradiť úlohu matky a otca. Otec môže byť len jeden a nie dvaja, teda dve dospelé osoby rovnakého pohlavia, to jednoducho nejde.

Čo dnešné, moderné spôsoby výchovy? Narastá nám počet mladých, ktorí trpia depresiami, nevedia sa sústrediť, majú problém s učením sa…

Problémom dnešnej doby je to, že deti nemajú vo svojich rodičoch vzory. Pozorujem aj súčasné spôsoby výchovy detí a je to extrém. Dieťa môže úplne všetko. Môže si ísť hocikedy zobrať do chladničky čokoľvek, na čo má chuť, nejaké spoločné stolovanie a pravidlá už nie sú. Dnes sa mamíčky pýtajú: Miláčik, a čo si prosíš? Dáš si marhuľový jogurtík? Nie? A aký by si si dal?

Matky sú schopné ísť do obchodu pre jogurt, ktorý aktuálne nemajú v chladničke. Len aby malé dieťa aspoň niečo zjedlo. To je ale úplná hlúposť, pretože každé dieťa zje všetko, keď je hladné. Nenadarmo sa hovorí, že hlad je najlepší kuchár.

Dnes máme také obrovské množstvá všetkého, že nám už doslova začína šibať. Plačeme a hovoríme o ekonomických krízach, inflácii, energetickej kríze… Ale človek sa ešte nikdy nemal tak dobre, ako v súčasnosti.

Najstarší ľudia v mojej farnosti majú takmer 100 rokov. Sú pri plnom mentálnom zdraví a pamätajú si rôzne veci, niekedy až neuveriteľné. A keď vravia o tom, aké mali detstvo oni, tak ich počúvam s otvorenými ústami. A vtedy si uvedomujem, že základom každej zdravej osobnosti je – hneď od ranného veku – povinnosť. Títo ľudia ráno nemohli vyspávať dokedy chceli, ani v sobotu alebo v nedeľu. Museli ísť napríklad dojiť kravy, kozy…

Nechcem samozrejme povedať, že deti z Petržalky majú ísť dojiť kozy, ale musia mať povinnosť. Napríklad pomoc v byte. Akonáhle dieťa nemá povinnosť a režim, nastupuje anarchia.

A opäť sa vrátim k rodine, tá je alfou a omegou. Keď deti vyrastajú na primitívnych videách influencerov, ktorí sa prezentujú napríklad tým, ako filmujú svoje deti alebo partnerov, ako sa ráno v posteli zobúdzajú… Je to nechutné a také video nemôže obohatiť. Lenže mladý človek si to ešte nevie uvedomiť. A neuvedomuje si aj inú dôležitú vec. Že takýmito hlúposťami strácajú čas a svoju mladosť. A viete ako sa vraví – ohýbaj ma mamko, dokým som ja Janko, keď už budem Jano, neohneš ma mamo. Čo sa v detstve nenaučíte, nenaučíte sa už nikdy.

Je zvláštne, že tí istí rodičia, ktorí nadávajú na kňazov, za nami až nepochopiteľne rýchlo zrazu dokážu s dôverou prísť vtedy, ak zistia, že sa im život ich rodiny totálne vymkol z rúk. Tí istí rodičia, ktorí vysmievajú naše eticko-náboženské princípy vedia za nami prísť – pán farár, už sme skúšali všetko, čo by ste nám poradili? Keď vyskúšajú psychológa, učiteľa, kamarátov a keď nič z toho nezafunguje, tak prídu za nami. A ja poviem to isté, čo som povedal predtým. Vaše dieťa potrebuje povinnosť.

Ale pozor. Je rozdiel, či vaše dieťa chodí na krúžky preto, aby iba naplnilo nejaké vaše očakávania. Vy ste túžili stať sa klaviristom a nesplnený sen projektujete na svoje dieťa. Ono síce ten klavír nenávidí, ale hrá naň, lebo ste to tak nastavili a možno ho aj nesprávnym spôsobom motivovali. Napríklad – ak budeš chodiť na klavír, dostaneš nový mobil. Dieťa vie, že tak dostane všetko, čo si zažiada a zneužíva to, aby vami manipulovalo.

Existuje jednoduché, rodičovsko-pedagogické kritérium. Odsledovať, čo dieťa skutočne baví, čo ho napĺňa a k čomu je predisponované. Zistiť, aké má talenty a tie podporovať. Vtedy bude v danej oblasti s ľahkosťou dosahovať aj nadštandardné výkony a bude tak z toho mať radosť.

A to je legitímny dôvod, aby si to dieťa aj v podvedomí budovalo nejaké prirodzené sebavedomie. A ja vravím, že zdravé sebavedomie sa rovná spokojnosti so sebou samým.

Viac sa dozviete vo videorozhovore s katolíckym kňazom Martinom Šafárikom.