Z času na čas sa ozývajú hlasy, že prokuratúra je produktom Lenina, že sa podieľala na politických procesoch v 50. rokoch minulého storočia, že Lenin rozšíril právomoci verejnej obžaloby aj mimo trestného konania, že treba urobiť prokurátorov nezávislými na nadriadených, zbaviť prokuratúru monokratického usporiadania a zmeniť ju na štátne zastupiteľstvo.

Prokurátori tu v skutočnosti boli dávno pred Leninom, už v starom Ríme zastupovali záujmy štátnej pokladnice a cisára. V 14. storočí existovali vo Francúzsku ako kráľovskí zmocnenci pre trestné konanie. V 18. storočí sa pretransformovali na verejné ministerstvo (Ministerepublic), ktoré plnilo nielen úlohu verejnej obžaloby, ale bolo považované za strážcu zákona, vykonávalo dozor nad súdmi a zastupovalo štát aj v netrestnej oblasti. Ani dozor nad súdmi a všeobecný dozor prokuratúry teda nie sú produktami Lenina.

Francúzsky model sa okrem anglosaských krajín rozšíril do väčšiny štátov Európy a  fungoval až do druhej polovice 19. storočia aj na našom území, kde uhorský a český kráľ a rímsky  cisár Žigmund Luxemburský zriadil úrad kráľovského prokurátora už v  roku 1437.

Potom, čo bol v roku 1873 na území rakúsko-uhorskej monarchie zavedený„nový poriadok súdu trestného“, sa prestal uplatňovať čistý francúzsky model verejnej obžaloby, zmeny však neboli zásadné. V tejto podobe existoval u nás orgán verejnej obžaloby prakticky až do roku 1953, pod názvom štátne zastupiteľstvo.

V období najhrubšieho porušovania zákonnosti, v rokoch 1948 až 1952, kedy prebiehala hlavná vlna politických procesov, sme tu nemali prokuratúru, ale štátne zastupiteľstvo. Pozostávalo zo štátnych zástupcov a ich námestníkov pri súdoch prvého stupňa a vrchných štátnych zástupcov a ich námestníkov pri súdoch druhého stupňa a z generálneho prokurátora a jeho námestníkov pri najvyššom súde.

Štátni zástupcovia pri súdoch prvého stupňa boli podriadení a povinní rešpektovať príkazy vrchných štátnych zástupcova štátni zástupcovia pri súdoch druhého stupňa a generálny prokurátor boli podriadení ministrovi práv. Jednotlivé úrady štátneho zastupiteľstva fungovali na monokratickom princípe. Ani princíp monokracie teda do fungovania verejnej obžaloby nezaviedol Lenin a nie je typický len pre prokuratúru.

Úrady prokurátorov a štátne zastupiteľstva nie sú historicky dva rôzne druhy  štátnych orgánov s rôznymi úlohami, organizáciou či postavením. Ide v podstate o jednu inštitúciu, ktorej názov i  právomoci sa v histórii  rôzne menili a preplietali. Niet preto oprávnenia pre tvrdenie, že jeden alebo druhý  názov predstavuje z historického hľadiska lepší  alebo horší obsah,  že tak alebo onak nazvaná inštitúcia je demokratickejšia.

Aj dôvodová správa k českému zákonu o štátnom zastupiteľstve hovorí, že »Terminologické označení „státní zastupitelství“ nebo „prokuratura“ je ovšem (obecně vzato) konvenční a samo osobě nevypovídá nic o povaze instituce takto označené. Jeho použití v právních řádech různých států není vyhraněné, ale závisí na etymologických momentech, tradici atd. Není proto rozhodující, jak je označován státní orgán, který je určen k tomu, aby reprezentoval a hájil státní zájmy. Rozhodující je jeho postavení, činnost a rozsah pravomocí. A to se podstatně liší ve státech právních a demokratických a ve státech totalitních.«

Postavenie, činnosť a rozsah právomocí prokuratúry aj štátneho zastupiteľstva, sa rôznia a prelínajú v závislosti na konkrétnych právnych poriadkoch jednotlivých štátov v konkrétnych historických obdobiach. Spôsob, ako boli vymedzené v roku 1953, odlíšil vtedajšiu prokuratúru od francúzskeho modelu. Pre toto odlíšenie nebol podstatný názov prokuratúra, nelíšili sa všeobecným dozorom, ani princípom monokracie v rámci jej jednotlivých úradov, ale prísny centralizmus celej sústavy orgánov, podriadených výkonnej moci a pôsobiacich pod vedúcou úlohou komunistickej strany.

Oproti francúzskemu, čiastočne centralizovanému modelu, bol zavedený prísne centralistický model verejnej obžaloby. Všetci prokurátori boli len „orgánmi generálneho prokurátora“, ktorý vykonával „najvyšší dozor“ na vykonávanie a zachovávanie právnych predpisov všetkými súdmi,úradmi, aj jednotlivými občanmi. Generálny prokurátor bol zodpovedný vláde a prezident republiky ho vymenúval a odvolával na jej návrh. Ani podriadenosť výkonnej moci teda nie je znakom, ktorý nevyhnutne odlišuje štátne zastupiteľstvo od prokuratúry.

Od roku 1953 sa prokuratúra, rovnako ako pred tým štátne zastupiteľstvo, podieľala na  realizácii aj takých zákonov,  ktoré  svojou  podstatou  odporovali všeobecným právnym a politickým princípom uznávaným v demokratických spoločnostiach, aj na účelovej, straníckej aplikácii práva. Ale o nič lepšiu úlohu v tej dobe nezohral ani zákonodarný zbor, výkonná moc či súdy, ktorých postavenie, činnosť a právomoci boli tiež prispôsobené dobe.

Základný typ súdnictva tvorili„ľudové súdy“. Na ostatných súdoch sa kreovali  „sudcovia z ľudu“, ktorí sa rokmi pretransformovali na „prísediacich“. Napriek tomu dnes nikto neoznačuje zákonodarný zbor, vládu či súdy za „leninské“. Deformácie spravodlivosti  tej doby nevyplývali z formy verejnej obžaloby, súdov alebo iných orgánov, ale z pomýlenej, neľudskej politiky predstaviteľov vládnucej komunistickej strany.

Modely všetkých štátnych orgánov z tej doby, aj justičných orgánov vrátane prokuratúry, sa v priebehu rokov postupne zásadne menili. V roku 1965 sa prestal používať pojem „najvyšší dozor“ a prokurátori prestali byť vnímaní iba ako orgány generálneho prokurátora. Generálny prokurátor už nebol zodpovedný vláde, ale zákonodarnému zboru.

V ďalších rokoch sa podstatným spôsobom postupne menila a zužovala pôsobnosť prokuratúry. Prestala vykonávať dozor nad súdmi, zúžili sa jej oprávnenia v netrestnej oblasti, v trestnej oblasti sa posilňovali práva obvineného aj poškodeného. Rozhodovanie o zásahoch do základných ľudských práv a slobôd (väzba, domové prehliadky, odpočúvanie telefonických hovorov a pod.) prešlo do pôsobnosti súdov. Vznikli samosprávne prokurátorské orgány, zaviedla sa možnosť odmietnuť pokyn nadriadeného, verejné výberové konania, atď.

Súčasná slovenská prokuratúra má už rovnako málo spoločného s prokuratúrou, ktorá tu vznikla v roku 1953, ako so štátnym zastupiteľstvom, ktoré tu existovalo pred tým, a je plne porovnateľná s orgánmi verejnej obžaloby v iných súčasných vyspelých demokratických štátoch. Jej hierarchické usporiadanie a jednotnosť sústavy orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti nie je v Európe vnímaná ako niečo neobvyklé alebo nedemokratické. Sú to skôr typické ako výnimočné vlastnosti orgánov verejnej obžaloby v celej Európe.

JUDr. Michal Vaľo, CSc.

Druhú časť analýzy si budete môcť prečítať TU.