V utorok, niekoľko dní po zložení prísahy vlády premiéra Benjamina Netanjahua, tento ultranacionalistický politik napochodoval priamo do komplexu mešity Al-Aksá v okupovanom jeruzalemskom Starom meste – pravdepodobne najhorlivejšieho miesta na Blízkom východe.

Ben-Gvir tak urobil napriek správam, že sa s Netanjahuom dohodol na odložení takejto návštevy zo strachu z potenciálne výbušných následkov.

Kto ho však bude brať na zodpovednosť za hru s ohňom? Premiér, ktorý zúfalo potrebuje Ben-Gvirovu podporu, aby sa udržal pri moci a Netanjahu mohol uzákoniť ukončenie svojho korupčného procesu a udržať sa mimo väzenia? Alebo izraelská polícia, nad ktorou má teraz Ben-Gvir sám bezprecedentnú kontrolu?

Vodca fašistickej strany Židovská moc využil túto návštevu na to, aby svojim stúpencom aj Netanjahuovi naznačil, že sa nikomu nezodpovedá a že nebude robiť kompromisy v otázke svojej extrémnej ideológie židovského suprematizmu.

Návšteva vyslala aj ďalší odkaz: Ben-Gvir je zrejme pripravený vyprovokovať náboženskú vojnu, ktorá by raz a navždy ukázala silu jeho židovského fanatizmu a hrdlorezstva, ktoré si podmaní všetku moslimskú opozíciu. Al-Aksá by mohla byť sudom s prachom, ktorý by takýto požiar zapálil.

Ben-Gvierova návšteva sa aspoň zatiaľ zaobišla bez výraznejšej palestínskej odozvy, hoci Hamas údajne vopred varoval, že nebude “nečinne sedieť”, a pohrozil “výbušným násilím”.

Ben-Gvir testoval vodu. Určite sa čoskoro vráti s väčšími provokáciami. Počas nedávnej izraelskej parlamentnej volebnej kampane aj po nej vyzýval, aby sa Židia mohli modliť na moslimskom posvätnom mieste, a povedal, že bude od Netanjahua požadovať, aby tam zaviedol tzv. rovnaké práva pre Židov.

Diplomatický protest

Strach z toho, čo by Ben-Gvir mohol urobiť ďalej, ak ho Netanjahu neudrží na uzde, bol jedným z dôvodov, prečo jeho návšteva vyvolala takú búrku diplomatických protestov. Jordánsko, ktoré má formálnu starostlivosť o posvätné miesto, si predvolalo izraelského veľvyslanca, aby mu vynadal, zatiaľ čo USA, ktoré sú patrónom Izraela, sa vzbúrili a označili návštevu za “neprijateľnú”. Spojené arabské emiráty odložili Netanjahuovu nadchádzajúcu návštevu.

Ben-Gvir bude mať z takýchto neúčinných pokarhaní radosť. Precedensom, z ktorého vychádzal, bola návšteva vtedajšieho opozičného lídra Ariela Šarona v Al-Aksá v septembri 2000, ktorú podporilo 1 000 príslušníkov izraelských bezpečnostných síl.

Tento vpád vyvolal palestínske povstanie, druhú intifádu, ktorá ospravedlnila roky drvivých izraelských vojenských represií. Izrael použil tanky, aby uzavrel vtedajšieho palestínskeho vodcu Jásira Arafata v jeho sídle v Ramalláhu, zatiaľ čo izraelská armáda vykastrovala Palestínsku samosprávu (PA), čím fakticky zrušila prísľub samosprávy obsiahnutý v dohodách z Osla. Palestínska spoločnosť postupne stratila schopnosť a vôľu udržať povstanie, ktoré si vyžiadalo tisíce životov.

Ben-Gvir sa možno snaží vyprovokovať podobnú konfrontáciu, aby poskytol zámienku na likvidáciu zvyškov Palestínskej samosprávy. Mohlo by to mať aj vnútropolitický bonus: Šaron sa na vlne židovského nacionalizmu, ktorú rozpútal, dostal až do úradu premiéra. Izraelská verejnosť chcela nekompromisného generála a židovského vlastenca, ktorý by Palestínčanov donútil k podriadenosti.

Ben-Gvir, ktorého už povzbudila obnovená vlna židovského šovinizmu spolu s politickou legitimitou, ktorú mu Netanjahu udelil tým, že jeho strana vstúpila do vlády, možno dúfa, že sa tento scenár zopakuje.

Súperiace nacionalizmy

Izraelské médiá, arabské štáty a západní diplomati označili Ben-Gvirovu návštevu za ohrozenie tzv. status quo: súboru zásad dohodnutých v 19. storočí a obnovených po izraelskej okupácii Jeruzalema v roku 1967, ktoré zakotvujú moslimskú zvrchovanosť nad komplexom mešít a právomoc moslimských orgánov regulovať prístup a bohoslužby.

Pravda je však taká, že Izrael od Šaronovej návštevy tento status quo odstraňuje čoraz rýchlejším tempom. To bol dôvod, prečo vpád izraelského generála pred dvadsiatimi rokmi vyvolal výbuch zo strany Palestínčanov, zatiaľ čo Ben-Gvir, aspoň zatiaľ, nie. Porušovanie status quo zo strany extrémistických izraelských politikov už nie je až také nezvyčajné.

Šaron si možno viac ako ktorýkoľvek iný izraelský líder svojej doby uvedomoval, do akej miery sa Al-Aksá stala symbolickým, bijúcim srdcom mocenskej hry medzi súperiacimi izraelskými a palestínskymi nacionalizmami. Podporovanie stierania rozdielov medzi národným a náboženským cítením, ako to urobil v Al-Aksá, pomohlo zjednotiť izraelskú spoločnosť hlboko rozdelenú náboženskými otázkami.

Vlastníctvo komplexu mešít – alebo Chrámovej hory, ako ju nazývajú izraelskí Židia, odkazujúc na dva staroveké židovské chrámy, ktoré sa údajne nachádzajú pod posvätným miestom – sa považovalo za prirodzený dôsledok a potvrdenie židovského vlastníckeho práva k pôde.

Takto ultranacionalista a sekulárny Šaron nanovo definoval konflikt. Z potvrdenia židovskej zvrchovanosti nad námestím urobil nevyhnutnú podmienku pre každého izraelského politika, ktorý sa uchádza o moc. Po tom, ako sa stal premiérom, a uprostred druhej intifády, Šaron v roku 2003 jednostranne presadil prístup Židov a iných nemoslimov na toto miesto, a to cez odpor waqfu, moslimských náboženských orgánov v Al-Aksá.

Dnes sa z dohody o status quo zachovalo len málo. Izraelské okupačné sily výlučne rozhodujú o tom, kto bude mať vstup do Al-Aksy. Moslimské bohoslužby môžu byť obmedzené, kedykoľvek sa Izrael rozhodne. Palestínčania z Gazy, uväznení vo svojej enkláve plotmi a strážnymi vežami, sú zo svätého miesta trvalo vylúčení.

Izraelskí vojaci vo vojenských uniformách, nábožensky založení Židia a osadníci majú zatiaľ voľný prístup – a svoje návštevy často využívajú na modlitby, čo je v príkrom rozpore so status quo. Izraelské bezpečnostné sily čoraz častejšie svojvoľne vtrhávajú do mešity; takýto incident v máji 2021 prispel k niekoľkotýždňovým násilnostiam na okupovaných územiach a v Izraeli.

Vzťahy medzi nadriadeným a podriadeným

Podobne ako Šaron, aj Ben-Gvir považuje Al-Aksu za najvyššiu nacionalistickú vec. Jeden z jeho zákonodarcov, Zvika Fogel, bývalý izraelský vojenský veliteľ zodpovedný za Gazu, vytýčil Ben-Gvirov cieľ a naznačil, že by sa dal dosiahnuť bez palestínskej reakcie: “Nemali by sme jeho návštevu považovať za niečo, čo povedie k eskalácii. Prečo ju nevnímať ako súčasť realizácie našej [židovskej] suverenity?”

Tvárou v tvár oslabenému Netanjahuovi však Ben-Gvir musí dúfať, že sa mu podarí Šaronovu politiku posunúť ešte ďalej – nielen presadiť princíp židovského vlastníctva svätého miesta, ale aj upevniť fyzickú realitu absolútnej židovskej kontroly.

To by zahŕňalo uprednostnenie židovských bohoslužieb, ako sa to teraz deje v Hebrone v mešite Ibrahimi. Je to model, ktorý chcú osadníci, ktorí nasledujú Ben-Gvir, zopakovať v Al-Aksá, a znamená to aj fyzické rozdelenie námestia Al-Aksá, čo odráža realitu v Hebrone.

Takéto ambície by v Al-Aksá zopakovali vzťah medzi pánom a poddaným, ktorý Izrael vytvoril na okupovaných územiach Západného brehu a východného Jeruzalema. Ak by bola židovská vláda nad námestím spochybnená, izraelská vláda by potom mohla trestať moslimov a zakázať im prístup, pričom štátna polícia – teraz pod Ben-Gvirovou kontrolou – by mala právo vniknúť do mešity alebo na akékoľvek iné miesto na námestí, kedykoľvek by to považovala za potrebné.

Tým sa to však nekončí. Ben-Gvir, podobne ako jeho stúpenci, chce zničiť moslimské posvätné miesto a obnoviť ho ako židovský chrám. Vyjadril sa tak v máji minulého roka, keď navštívil komplex Al-Aksá a zverejnil fotografiu, na ktorej vyzýval na zničenie mešity, aby sa “na hore zriadila synagóga”.

“Posledná vojna”

Zatiaľ sa zdá, že Ben-Gvir využíva zákonodarcov svojej strany ako svojich hovorcov, aby neohrozil koaličnú dohodu s Netanjahuom. Po utorňajšej návšteve si Fogel vychutnal vyhliadku, že Hamas sa bude mstiť raketovou paľbou z Gazy. Povedal, že takáto zrážka “by stála za to, pretože to bude posledná vojna – a potom môžeme sedieť a chovať holuby a všetky ostatné krásne vtáky, ktoré existujú”. 

Ben-Gvir nemusí založiť paľbu priamo na Al-Aksu. S izraelskými policajnými silami, ktoré má pod svojím velením, a so svojím politickým spojencom Bezalelom Smotrichom, ktorý má na starosti riadenie okupácie, má k dispozícii celý arzenál iných spôsobov, ako, najmä v Jeruzaleme, rozohniť palestínske obyvateľstvo.

Policajné zabíjanie civilistov, rozširovanie osád, demolácie domov a výstavba lanovky cez okupovaný východný Jeruzalem, ktorá má priviezť židovských turistov k úpätiu Al-Aksy, to všetko môže vyvolať napätie. Ben-Gvir môže tiež ešte viac znepríjemniť život palestínskym väzňom, ako to sľúbil počas volieb, a vyvolať tak hladovku.

Palestínsky hnev často nachádza svoje vyústenie v Al-Aksá, pretože toto sväté miesto je náboženským a nacionalistickým symbolom, najmä pre ľudí, ktorým sú odopreté akékoľvek iné symboly národnosti.

Ben-Gvirovi najbližší politickí spojenci v hnutí za Chrámovú horu sa už zameriavajú na aprílový sviatok Pesach, ktorý sa tento rok zhoduje s polovicou ramadánu. Tak ako každý rok sa obrátili na políciu, aby im umožnila vykonať provokatívne rituály, ako napríklad obetovanie zvierat, spojené s výstavbou židovského chrámu na mieste mešity Al-Aksá. Polícia sa im v tom každoročne snaží zabrániť. Tento rok však bude Ben-Gvir diktovať policajnú politiku.

Vedec Tomer Persico, pozorný pozorovateľ Ben-Gvirových kahanistických koreňov, poznamenáva, že v rozhovore v roku 2019 vodca Židovskej sily tvrdil, že “veľký rozdiel” medzi ním a jeho mentorom, extrémistickým rabínom Meirom Kahanom, spočíva v tom, že “nám dávajú mikrofón”, zatiaľ čo Kahaneho sa izraelský politický establišment stránil.

To bolo pred tromi rokmi. Ben-Gvir sa v Izraeli rýchlo stal novým mainstreamom. Dnes, keď má ministerské právomoci a celonárodnú platformu, ktorá posilňuje jeho podnecovanie, je len otázkou času, kedy všetko rozpáli.