V pondelok 23. júna 2025 sa pred Najvyšším správnym súdom otvoril jeden z najvýznamnejších disciplinárnych prípadov posledných rokov. V hlavnej úlohe: sudkyňa Špecializovaného trestného súdu (ŠTS) Pamela Záleská, známa z medializovaných káuz ako Kuciak, Búrka, či Fatima. Tentoraz však nie je v pozícii nekompromisnej sudkyne, ale obvinenej z dlhodobého porušovania povinností vyplývajúcich z talára.

Tolerancia, ktorá zrodila problém

Disciplinárny návrh, ktorý pripravil predseda ŠTS Michal Truban, obsahuje 23 konkrétnych skutkov, v ktorých má ísť o závažné prieťahy v konaniach. V jednom prípade sudkyňa nedoručila obžalobu 121 dní po jej podaní.

Prieťahy v rozhodovacej činnosti sudkyne Pamely Záleskej nie sú novým javom. Ako dnes tvrdí predseda Špecializovaného trestného súdu Michal Truban, problémy s jej plynulosťou práce sú systematické a pretrvávajúce už od jej nástupu na súd. No hoci sa výhrady objavovali už v minulosti, skutočne vážny disciplinárny zásah prichádza až teraz. Po internom audite z februára 2025, ktorý odhalil závažné nedostatky v 53 pridelených spisoch.

Zaujímavé však je, že už v roku 2020 bola sudkyňa Záleská disciplinárne riešená. Vtedy dostala len napomenutie za prieťahy v jednom konkrétnom prípade, keď viac ako tri mesiace nedoručila vyhotovené rozhodnutie. Sankcia bola mierna, bez finančného postihu..

Počas predsedníctva Jána Hrubalu sa síce objavovali podozrenia na ďalšie prieťahy a v roku 2024 dokonca vydal pokyn na kontrolu jej spisov, no konkrétne disciplinárne kroky nepodnikol. Hrubala, vnímaný ako liberálne naladený ochranca sudcovskej nezávislosti, možno podľahol tlaku médií, ktoré zo Záleskej vytvorili takmer nedotknuteľnú figúru boja proti korupcii.

Výsledok? Záleská mohla roky konať bez následkov. Prieťahy sa prehlbovali, dôvera v jej nestrannosť slabla, no systém nekonal. Až keď sa do čela súdu opäť postavil Truban, prišiel zlom: 23 skutkov v disciplinárnom návrhu, obvinenie z permanentných prieťahov, návrh na preloženie na súd nižšieho stupňa a zníženie platu o polovicu.

Nezlyhala len sudkyňa. Zlyhal aj kontrolný mechanizmus súdnej moci, ktorý si sám pred sebou zatváral oči. Ak niečo umožnilo vznik prípadu Pamela Záleská, bola to dlhodobá tolerancia zo strany vedenia súdu a mediálnych elít, ktoré namiesto férovej kritiky budovali okolo nej obraz svätej bojovníčky.

Dnes sa však už nehrá o povesť jednej osoby – hrá sa o dôveru verejnosti v to, že sudcovská nezávislosť nie je synonymom sudcovskej nepostihnuteľnosti.

Procesná taktika ako mocenský nástroj – keď sudca rozhoduje aj o načasovaní spravodlivosti

Jedným z najvýraznejších aspektov návrhu na disciplinárne stíhanie sudkyne Pamely Záleskej je podozrenie, že prieťahy v súdnych konaniach neboli len dôsledkom preťaženosti či nepozornosti, ale mohli byť aj prejavom vedomej procesnej taktiky. Teda zámerného oddialenia pojednávania alebo rozhodnutia v konkrétnych prípadoch – nie pre objektívne prekážky, ale na dosiahnutie určitého účinku.

Disciplinárny návrh predsedu ŠTS Michala Trubana hovorí o 23 skutkoch podozrenia z prieťahov, niektoré z nich v závažných kauzách ako Dobytkár, Plevel, či prípady týkajúce sa korupcie na najvyšších poschodiach štátnej správy. V kauze Judáš Záleská rozhodovala o väzbe pre bývalého policajného exprezidenta Milana Lučanského.

V niektorých prípadoch sudkyňa podľa návrhu neurobila žiadny úkon aj viac než rok, hoci ide o živé a medializované trestné konania. V inom prípade neodôvodnila rozsudok ani po uplynutí zákonnej lehoty 30 dní, čo vážne poškodzuje zákonné práva obžalovaných aj poškodených.

Takéto konanie však nemožno chápať len ako pracovnú nedbanlivosť. Ak sudkyňa rozhoduje, kedy sa začne hlavné pojednávanie, kedy sa rozhodne o väzbe, kedy sa zverejní rozsudok, potom sa fakticky stáva tvorcom časového rámca spravodlivosti a ten má v mediálne exponovaných prípadoch zásadný dosah na spoločenské vnímanie viny či neviny. Odďaľovanie úkonov môže viesť k:

– Oslabeniu dôkaznej sily výpovedí, ak medzi skutkom a výpoveďou ubehne priveľa času,

– Zvýšeniu verejného tlaku alebo podnecovaniu politickej kampane v prospech alebo neprospech obžalovaného,

– Získaniu mediálnej výhody pre obžalobu alebo obhajobu, podľa toho, čo práve viac vyhovuje dominantnému diskurzu,

– Úmyselnému vytváraniu právneho vakua, kde sa vinou prieťahov oslabuje procesná pozícia obžalovaných – napríklad v otázkach väzby, odvolaní, alebo priznania sa v obave z nekonečného konania.

Z hľadiska poškodených a ich právnych zástupcov môže takéto taktizovanie znamenať frustráciu z odkladaného zadosťučinenia, čím sa oslabuje ich dôvera v súdnu moc. Na strane obžalovaných môže naopak vzniknúť dojem úmyselného naťahovania konania, ktoré ich drží v právnej neistote, prípadne priamo vo väzbe bez zákonného dôvodu. Pre verejnosť ako celok je potom výsledkom chaos: neistota, kto vlastne ťahá za nitky, a či je ešte spravodlivosť autonómna alebo už len odrazom politického alebo mediálneho tlaku.

Motivácia pre takúto taktiku môže byť rôzna. V prípade sudkyne Záleskej nie je vylúčené, že v istých momentoch mohla jej silná sebadôvera prerásť do presvedčenia o vlastnej neomylnosti, čo sa následne odrazilo aj v spôsobe vedenia konaní. Ako výrazná postava boja proti organizovanému zločinu mohla nadobudnúť presvedčenie, že jej prislúcha nielen rozhodovať o vine a treste, ale aj o tempe, akým sa má spravodlivosť napĺňať. Teda že ona najlepšie vie, kedy má byť podaná obžaloba, kedy má prebehnúť pojednávanie, a kedy je „správny čas“ na rozhodnutie z hľadiska spoločenskej objednávky, nie zákonnej povinnosti.

Ak sa takýto spôsob výkonu justície stane pravidlom, je to recept na kolaps právneho štátu. Lebo nie zákon, ale stratégia jednotlivca potom určuje, kedy sa dočkáme rozsudku. A to nie je len chyba. To je systémové riziko.

V niektorých prípadoch totiž nejde len o administratívne zlyhania. V jednom spise, kde bol obžalovaný bývalý vysoký policajný funkcionár, neurobila sudkyňa žiadny úkon viac než 13 mesiacov, hoci od obžaloby uplynul takmer celý rok. V inom prípade bolo hlavné pojednávanie naťahované cez sériu odročovaní bez jasne komunikovaného dôvodu. V ďalšej kauze, týkajúcej sa vplyvného podnikateľa napojeného na politické špičky, nebola odôvodnená väzba ani po viac než 40 dňoch od rozhodnutia, hoci zákonná lehota je 30 dní.

Medzi opísanými skutkami sa v návrhu opakovane objavuje motiv, že sudkyňa „neprejavila žiadnu aktivitu“ aj v prípadoch, kde mohla rozhodnúť bez ďalšieho dokazovania. Vyčkávacie stratégie, ako ich nazývajú niektorí právnici, sa tak v jej prípade objavovali systematicky, v rôznych podobách: od tichého sedenia na spisoch, až po postupné a málo transparentné posúvanie termínov pojednávaní.

Aj keď neexistuje dôkaz, že by sudkyňa postupovala zlomyselne alebo účelovo, takýto spôsob výkonu funkcie de facto vytvára procesnú nerovnováhu. Zvlášť ak ide o prípady s politickým alebo mediálnym presahom. V týchto prípadoch načasovanie rozhodnutí nie je len technická otázka, ale mocenský nástroj, ktorým sa ovplyvňuje verejná mienka, tlak na obžalovaných aj šance na rýchle ukončenie prípadu.

Disciplinárny návrh Trubana preto nekritizuje len jednotlivé omeškania. Tvrdí, že ide o systémovú chybu, štýl práce, ktorý sa vymyká štandardom justičnej disciplíny, no zároveň je ťažko postihnuteľný, ak neexistuje vôľa zhora. Až keď sa nahromadilo viac než dvadsať takýchto prípadov, začalo sa opäť konať.

Zamlčaný vzťah, etika a dôvera v spravodlivosť

Jedným z najvážnejších momentov v profesijnej dráhe sudkyne Pamely Záleske, ktorý naštrbil jej dôveryhodnosť sa stal nedávny verdikt Ústavného súdu SR, ktorý konštatoval, že sudkyňa mohla byť považovaná za zaujatú. Dôvodom bol intímny vzťah s novinárkou Monikou Tódovou, ktorá v rovnakom čase aktívne pokrývala najcitlivejšie kauzy Špecializovaného trestného súdu, vrátane tých, v ktorých Záleská pôsobila ako rozhodujúca sudkyňa. Otázka zaujatosti rezonovala najmä v súvislosti s Kočnerovou kauzou.

Tódovej reportáže boli v mnohých prípadoch explicitne priaznivé voči vyšetrovateľom NAKA, špeciálnej prokuratúre a samotnej Záleskej, čím formovali verejnú mienku v prospech jedného výkladu spravodlivosti. Táto dlhodobá redakčná línia by sama osebe nebola problémom, pokiaľ by sa ukázalo, že novinárka nemá osobný vzťah s niektorým z aktérov týchto prípadov. Keď sa ale v roku 2023 verejnosť dozvedela o partnerskom vzťahu medzi Tódovou a Záleskou, otvorila sa zásadná etická otázka: Prečo nebol tento konflikt záujmov priznaný skôr a čo to znamená pre dôveryhodnosť súdnictva?

Obhajcovia sudkyne a novinárky označili kritiku za útok na sexuálnu orientáciu oboch žien, čím diskusiu o nezávislosti a nestrannosti rýchlo presmerovali do roviny údajnej homofóbie. Táto argumentácia však míňala podstatu problému.

Nie orientácia, ale konflikt záujmov je to, čo verejnosť oprávnene znepokojilo. Rovnaké výhrady by platili aj v prípade heterosexuálneho vzťahu medzi sudcom a reportérkou, ktorá denne komentuje jeho rozhodnutia a vytvára verejný tlak na ich legitimizáciu. Na druhej strane nie je vylúčené, že sudkyňa vo vzťahu s novinárom môže rozhodovať v novinárom vytváranom verejnom záujme.

Zásadné nie je to, kto koho miluje, ale kto koho kontroluje a kto má nad kým moc v informačnom priestore. Ak jedna partnerka ovplyvňuje verejnú mienku cez médiá a druhá rozhoduje o osudoch ľudí, ktorých sa tieto reportáže týkajú, ide o jasne zadefinovateľný problém dôvery a etiky. Mlčanie o takomto prepojení v demokratickej spoločnosti jednoducho nemá miesto.

Etická komisia Súdnej rady sa prípadom síce zaoberala, ale bez zásadného stanoviska. Záleská verejne vzťah nepotvrdila ani nevyvrátila. Zostal teda v priestore zvláštny tieň – nepotvrdený, no zároveň nespochybnený konflikt záujmov, ktorý vrhá pochybnosť nielen na konkrétne rozhodnutia sudkyne, ale aj na ochotu súdnictva ako celku postaviť sa svojim vlastným štandardom. Tódová sa na nejaký čas odmlčala, no dnes už opäť pokrýva citlivé kauzy.

Je paradoxné, že práve sudkyňa, ktorá sa prezentovala ako morálny pilier boja proti mafiánskym štruktúram a ako nositeľka „nového étosu“ justície, nedokáže rozpoznať hranicu medzi súkromným životom a verejnou funkciou. Ešte vážnejšie však je, že médiá hlavného prúdu, s výnimkou niekoľkých okrajových hlasov, túto kauzu prakticky ignorovali, čím sa sami stali súčasťou problému.

Nie je to útok na ženy, nie je to útok na orientáciu. Je to útok na nepriznaný konflikt záujmov, ktorý sa udial priamo v srdci slovenského súdnictva a ktorý, ak zostane bez odozvy, rozleptá zvyšky verejnej dôvery v spravodlivosť a nestrannosť štátu. Spravodlivosť nesmie byť len vykonaná, musí sa aj tak javiť. A v prípade sudkyne Záleskej sa to čoraz častejšie nedeje.

Sudkyňa Záleská pred disciplinárnym senátom: tvrdí, že je nevinná

Disciplinárne pojednávanie s Pamelou Záleskou na Najvyššom správnom súde sa 24. júna 2025 začalo za prítomnosti verejnosti aj médií.

Hneď v úvode musela predsedníčka senátu Zuzana Šabová upozorniť verejnosť na porušenie poriadku. Jeden z prítomných si podľa nej napriek zákazu vyhotovoval obrazový záznam, čo viedlo k prerušeniu konania. Nebolo to úplne tak. Dotyčný skončil so zaznamenávaním v okamihu, keď sudkyňa poučila prítomnú verejnosť. Mylný dojem mohla sudkyňa nadobudnúť preto, lebo vypnuté záznamové zariadenie zostalo na statíve. Po dohode s prítomným príslušníkom ZVJS otočené do steny oproti.

Po procesných úvodoch zazneli dva disciplinárne návrhy. Prvý predniesol navrhovateľ za predsedníčku Súdnej rady Marcelu Kosovú, druhý zaznel od predsedu Špecializovaného trestného súdu Michala Trubana (Záleskej nadriadeného). Návrhy Záleskej vyčítali rozsiahle a opakované prieťahy v desiatkach vecí, nečinnosť v zákonom stanovených lehotách, ako aj neplnenie základných povinností. V návrhoch sa uvádza, že niektoré skutky sudkyňa nevybavovala niekoľko mesiacov, hoci podľa ich obsahu nešlo o zložité úkony.

Napríklad v prípade námietky zaujatosti v kauze obvineného Davida Lindtnera sudkyňa podľa návrhu „viac ako šesť mesiacov vôbec nekonala“, čo spôsobilo vážny prieťah a narušilo právo na spravodlivý proces. Truban v závere návrhu uviedol, že takéto pôsobenie je z jeho pohľadu „neakceptovateľné a neudržateľné“. Navrhol trest v podobe preloženia sudkyne na súd nižšieho stupňa a zníženia platu o 50 % na tri mesiace.

Na návrhy reagoval obhajca Matúš Harkabus, ktorý ich označil za „akt pomsty“, motivovaný odporom voči sudkyni pre jej verejné postoje, kritiku vlastných kolegov a pôsobenie v Združení za otvorenú justíciu (ZZOJ). Obhajoba tvrdila, že návrhy cielene zhromažďujú maximum skutkov, aby Záleskú postavili do čo najhoršieho svetla. Sudkyňa podľa nich nebola disciplinárne stíhaná pre zlyhanie, ale za svoj občiansky postoj. Harkabus poukázal na to, že Záleská sa stala terčom kampane zo strany dezinformačných médií, ktoré ju systematicky napádajú pre jej rozhodnutia v exponovaných prípadoch.

Záleská sa k jednotlivým skutkom zatiaľ vyjadrovať odmietla, oznámila však, že ku každému bodu sa plánuje vyjadriť osobitne v ďalšom priebehu. Vyhlásila, že je vo veci obžaloby nevinná.

Po skončení pojednávania poskytli médiám vyjadrenia obaja: obhajca aj navrhovateľ. Harkabus povedal, že všetko podstatné zaznelo počas pojednávania a že viac sa vyjadrovať nebude.

Michal Truban aj pred novinármi zdôraznil, že podanie disciplinárneho návrhu nevychádza z osobných ani hodnotových sporov, ale zo „zodpovednosti predsedu súdu konať tam, kde si sudca dlhodobo neplní základné povinnosti vyplývajúce zo zákona.“ Podľa jeho slov bola situácia neudržateľná a predložené skutky sú konkrétne, podložené kontrolou a objektívne vyhodnotené.

Disciplinárne konanie bude pokračovať výsluchmi a konfrontáciou skutkov s vyjadreniami sudkyne 7. júla 2025. Výsledok môže výrazne ovplyvniť nielen jej ďalšiu kariéru, ale aj dôveru v schopnosť súdnictva sebareflexívne reagovať na vlastné zlyhania.

Koniec éry „elitnej sudkyne“?

Pondelkové pojednávanie na Najvyššom správnom súde môže byť zlomovým bodom nielen pre Pamelu Záleskú, ale aj pre obraz špeciálnej justície na Slovensku. Výšku navrhovaného trestu Michal Truban odôvodnil tak, že vyplýva z charakteru a rozsahu pochybení, ktorých sa sudkyňa dopustila, z porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej lehote a z toho, že prieťahy spôsobovali „dlhodobú právnu neistotu“, vrátane pochybností o nestrannosti súdu.

Zároveň zdôraznil, že ide o opakované porušovanie povinností, pri ktorom sudkyňa podľa neho vedela, že svojim nekonaním spôsobuje porušenie zákona, a napriek tomu nekonala. Truban teda argumentoval nepriamym úmyslom, nie náhodným zlyhaním, ale vedomím, že dôsledky môžu nastať a akceptovaním týchto následkov.

Dodal tiež, že miernejší trest by bol na mieste len v prípade menej závažných pochybení, ktoré by sa netýkali priamo rozhodovacej činnosti alebo by nezasahovali do základného princípu včasného vybavovania vecí. V tomto prípade však podľa neho išlo o závažné a systematické narušenie povinností sudkyne, preto navrhovaný trest považuje za primeraný.

Ak sa podozrenia z prieťahov potvrdia, budúci výrok súdu, vrátane možnosti preloženia na nižší súd a zníženia platu o 50 %, vyšle jasný signál: aj mediálne známa sudkyňa nesmie stáť mimo zákona.